Francúzsky režisér Robert Campillo nie je neznámy ani pre našich divákov. Na piedestál ho vyniesol predovšetkým film Medzi stenami (Zlatá palma, 2008), ku ktorému napísal scenár. Za 120 tepov za minútu získal tohto roku Veľkú cenu ako režisér a takisto cenu FIPRESCI. Otázkou však ostáva či aj oprávnene.

Robert Campillo (1962), narodený v Maroku, sa radí k úspešným francúzskym tvorcom, najmä ako scenárista. Jeho režijnou prvotinou bola snímka Prišli späť (2004), nasledovali Východní chlapci (2013) a tohto roku to bol spomínaný film 120 tepov za minútu. Ústrednou témou je rýchlo sa rozširujúca choroba AIDS, ktorá si vyžiadala nielen vo Francúzsku, ale na celom svete priveľa životov. V centre pozornosti režiséra je homosexuálna komunita v 90. rokoch minulého storočia, konkrétne boj aktivistov parížskej pobočky Act Up s farmaceutickým priemyslom, nevšímavosťou vlády a ľahostajnosťou spoločnosti. K filmu sa však nie všetci stavajú tak priaznivo ako porota v Cannes a tiež na tohtoročnom festivale v San Sebastiane, zrejme preto, že na túto tému sme už videli veľa dobrých filmov a dovolím si povedať, že aj lepších ako Campillov film. Nechcem porovnávať lebo by to bolo na dlhé lakte, len podotknúť, že tvorca v prvej polovici filmu (dokonca značne prekročil aj túto hranicu) nechal svojich hrdinov hovoriť a hovoriť. Kritizujú spoločnosť, prezidenta Mitteranda, lebo nič nerobí, aby sa s problémom pohlo, ich protesty sú často nezmyselné, stupňujú sa a nie som si istá, či sa ich hnev obracia vždy na tých pravých. V dlhých nekončiacich diskusiách sa nám hrdinovia akosi stratili, nestačili sme si k nim vytvoriť pozitívnejší vzťah (vlastne nijaký) a keď snímka nadobudne už komornejší tón a sústredí sa na vzťah hlavného rebela, radikála Seana ( Nahul Pérez Biscayart) a nováčika v hnutí, sympatického Nathana (Arnaud Valois), je už neskoro. Umieranie Seana nás takmer nechá chladnými, nestačíme si ani uvedomiť závažnosť situácie. Prosto v riave slov unikla podstata, presnejšie nedovolili nám sa na ňu sústrediť alebo odstavili našu pozornosť na bočnú koľaj.

Nemusí so mnou nikto súhlasiť, ale túto výčitku si neodpustím. Myslím si o farmaceutickom priemysle všeličo, väčšinou to najhoršie. Obchodujú so zdravím ľudí, nemajú nijaké zábrany, narobili už v honbe za ziskom neuveriteľné škody. Ale, prosím vás, nájdite mi výskum, ktorý je ochotný a môže zverejniť ešte neoverené výsledky. Toto nerobia ani hyeny. Totiž mladí rozhnevaní aktivisti Act Up sa dožadujú parciálnych výsledkov, aby vedeli s čím môžu rátať. Choroba sa nezastaviteľne šíri a účinný liek je v nedohľadne. Keby sa kritika týkala faktu, že niekto brzdí výskum, ale to sa nestalo. Jednoducho nevedia zatiaľ nájsť protilátku, liek, ktorý by chorobu aspoň na čas zastavil. A hnev mladých chorých ľudí sa sústredí na výskumníkov. Znepríjemňujú im život, ako by oni mohli za ich chorobu. No to sa mi zdá skutočne trochu zjednodušené. Na druhej strane ataky na verejnú mienku, osvetu sú opodstatnené. Spoločnosť bola v tých rokoch skutočne ľahostajná voči tejto pliage a zjednodušovala ju len na gayov a lesbičky, čo nie je pravda. Nenakazili sa ňou len homosexuáli, ale oveľa viac ľudí. Francúzi sú filmom nadšení, je aj ich adeptom na Oscara a je aj v zozname  filmov na cenu Lux. Francúzski nadšenci dokonca na festivale zdôrazňovali, že tak, ako sa teraz hovorí Je suis Charlie by sa vravelo v tom čase Je suis sida. Nie som o tom taká presvedčená.

Pokúsim sa však vyzdvihnúť to pozitívne čím Cappillo tak očaril medzinárodné fóra. Predovšetkým sú to herecké výkony dvoch hlavných predstaviteľov. Sean v podaní Nahuela Péreza Biscayarta je do istého času len také zlé rozhnevané decko, výbušné, zlostné a nespráva sa práve najmúdrejšie, až do momentu, keď vysvitne prečo. K chorobe ho dostala jeho prvá skúsenosť a hnevá sa preto na celý svet. Je to však chlapec mimoriadne citlivý, vnímavý a má strach. Nathan je jeho pravý opak – rozvážny, skromný a chápavý. Arnaud Valois sa snažil, a úspešne, zdôrazniť jeho ľudskú stránku, spolupatričnosť a zmysel pre spravodlivosť. Nathan nevybuchuje, nekričí a nerebeluje, ale koná. Keď treba pomôcť pomôže, a to je oveľa dôležitejšie ako neovládateľná zlosť. Campillovi sa takisto veľmi citlivo podarilo vykresliť na malom priestore tolerantnú a všetko chápajúcu matku chlapca chorého na nevyliečiteľnú chorobu. Scény medzi matkou a synom sú síce krátke, ale o to veľavravnejšie. Vlastne dobre jej sekunduje aj iná matka, ktorá sa zapája do hnutia kvôli chorému synovi. Takisto sa správa adekvátne k závažnosti situácie, oprostená od hystérie a neuvážených krokov.

Čo je však najväčším kladom filmu je krásna kamera Jeannie Lapoirie. Scéna krvavej Seiny a demonštrácia s krížami, keď si účastníci ľahnú na zem, aby tak vyjadrili svoj postoj k tomuto závažnému problému, sú emocionálne najsilnejšími momentmi filmu. Bolo by však nespravodlivé zúžiť klady kamery len na tieto dve scény, lebo kameramanský výkon je excelentný a takisto si zaslúži aj pochvalu strih, na ktorom sa podieľal sám režisér spolu so Stephanie Leger a Anitou Roth. Tvorcom sa takisto podarilo šikovne zakomponovať do deja aj niekoľko autentických záberov, čo im takisto slúži ku cti. Musím pripustiť, že ku kladom treba prirátať ešte aj fakt, že Campillo umieranie Seana nedramatizuje, nehrá na city diváka, ale striedmo a s určitým odstupom prezentuje túto tragédiu. A to by bolo všetko.

To, že film 120 tepov za minútu  má niekoľko neodškriepiteľne pekných momentov však z neho ešte plnokrvnú drámu neurobí. Zbytočná uvravenosť, vybičované emócie, hraničiace neraz so surovosťou, často nelogické konanie aktérov, príliš dlhý čas, aby si divák našiel cestu k hlavným hrdinom, diváka unaví. Ako to dopadne je síce predvídateľné, no malo by sa to diváka aspoň dotknúť, a to sa podľa mojej mienky nestalo. Škoda. Je stará pravda, že nie všetky ocenené filmy na medzinárodných fórach sú dokonalé a nie každý o Oscarom ovenčený film si to zaslúžil. A preto som skutočne zvedavá, ako sa k tejto téme postavia americkí akademici. Možno budeme opäť prekvapení.

120 tepov za minútu (120 battements par minute), Francúzsko, 2017
Dĺžka: 140 minút
Réžia: Robin Campillo
Scenár: Robin Campillo, Philippe Mangeot
Kamera: Jeanne Lapoirie
Strih: Robin Campillo, Stephanie Leger, Anita Roth.
Hudba: Arnaud Rebotini
Hrajú: Nahuel Pérez Biscayart, Arnaud Valois, Adele Haenel, Antoine Reinartz, Félix Maritaud, Médhi Touré, Aloise Sauvage, Simon Bourgade, Catherine Vinatier, Saadia Bentaieb a ďalší.
Distribúcia: Film Europe Media Company, Be2Can 4
Premiéra v SR: 26. októbra 2017
Film Europe MC