Escencializácia, abstrahovanie témy terorizmu a umiestnenie tohto modelu do štýlového a uzavretého  prostredia, kde funguje v obmedzenom a určenom mechanizme, bola zrejme koncepcia, ktorej zámer môžme hádať a pokúšať sa o nejakú zmysluplnú  interpretáciu. Francúzsky režisér Bertrand Bonello v úvode filmu Nocturama sleduje skupinu mladých ľudí. Fungujú a konajú podľa plánu, postupne sa vynárajúceho z mechanického popisu činností. K čomu smerovali sa dozvieme zakrátko.

V Paríži dochádza k sledu výbuchov, na ministerstve vnútra, horí mrakodrap, autá na ulici i socha slobody. Zneškodnia strážcov obchodného domu a sťahujú sa do jeho luxusných interiérov. Tu si užívajú medzi záplavou tovarov, všetko im patrí, večerajú a oslavujú svoj úspech. Jeden z nich dokonca pozýva na hostinu i bezdomovca z ulice. Ani stopa po opatrnosti a strachu.    

O motívoch rozšafnej skupinky sa veľa nedozvieme. Zo správ na televíznych obrazovách, ktoré sledujú v obchodnom dome zaznie len úsudok vyšetrovateľov: bol to útok proti štátu. Čo im na štáte a jeho aparáte tak prekážalo nevieme. V rozhovore zaznie len narážka na iránsko-irackú vojnu. Iránci na mínové polia najprv posielali oslov. Tie sa po čase začali vzpierať, a tak presvedčili deti rodičov o spásnej, bohumilej misii ich potomkov. Opája ich dôkaz toho, že takýto čin dokázali realizovať. To je všetko. Žiadne vymývanie mozgov, žiadna nátlaková indoktrinácia a dôkazy o štátnej šikane a nespravodlivosti. Režisér divákom predkladá len čistý výkon teroristického činu, bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Pri sledovaní správ sa ktosi opýta, či boli aj nejaké ľudské obete, ale nevieme, či je to obava, alebo snaha presvedčiť sa, že všetko prebehlo tak, ako to naplánovali. Chladnokrvné povraždenie strážnej služby obchodného domu svedčí skôr o druhej variante.

Stručné sú i charakteristiky jednotlivých členov skupiny. Rozlišujeme ich etnický pôvod i letmé sociálne rozdiely, jeden z nich je zrejme synom z dobrej rodiny, má šancu pracovať na ministerstve vnútra, ktoré vzápätí vyletí do povetria. Na záver prejavuje David (Finnegan Oldfield)  kŕčovitú snahu dovolať sa matke a upozorniť ju, aby dala pozor na dvere od garáže, keď bude parkovať auto. Sľubuje, že sa v nedeľu zastaví na obed. Tieto zlomkovité útržky majú  náhodný charakter a ťažko z nich odčítať viac.

Dôraz  rozprávania spočíva v popise nočného pobytu v jednotlivých častiach obchodného domu, hračkárskom oddelení s pohyblivými miniautíčkami, kúpeľ a popíjanie koňaku vo vani, váľanie sa v hodvábnych posteliach, skúšanie oblečenia a topánok, to všetko je prestrihávané s obrazmi ich skazonosného diela. Na príbeh rezignuje Bonello i v predchádzajúcom filme Saint Laurent (2014) o módnom návrhárovi Yvesovi Saint Laurentovi. Rozprávanie a jeho časovú osu posúva titulkami plynúcich rokov a zaujímajú ho extravagantné črty jeho charakteru, vhodné pre mondénne a vizuálne atraktívne defilé obrazov a výjavov.

Záver smrtnonosnej jazdy mladého gangu je tristný, ale rovnako odemocionalizovaný, ako všetko, čo sledujeme. Pod dojmom aktuálneho, reálneho diania v európskych metropoliach, vyrovnávajúcich sa so smršťou podobných „akcií“, film zanecháva viac otázok ako odpovedí. Zmyslom tejto estetizovanej, vyprázdnenej hry na „čin“ je možno snaha poukázať na fakt, že ho môže dnes vymyslieť a uskutočniť ktokoľvek a nepotrebuje naň ani náboženstvo, ani ideológiu, ani nejaké závažné dôvody. Zabíjať a potom sa váľať v luxuse sa dá len tak, z rozmaru, alebo nejakých dôvodov, ktoré sú natoľko marginálne, že sa o nich ani netreba zmieňovať.

Pri čítaní rozhovorov s režisérom je evidentné, že mu šlo viac o formu akou vyrozpráva príbeh, jeho dynamiku, použitie strihu, postavenie kamery a vytváranie napätia. Cituje Godarda, ktorý kedysi vyhlásil, že „ problém nie  je robiť politické filmy, ale problém je robiť ich politicky“. Výjavy v obchodnom dome inšpirovala westernová poetika čakania v postupnom obkľúčení. Inšpiroval ho film Alana Clarka Slon (1989) a premietal ho pred nakrúcaní hercom. Tvorí ho rovnako zázna vrážd, bez motívov, bez identity páchateľov a dokonca bez dialógov.

Tento segment filmov, naplnených oslavou bezdôvodnosti, čistej kinetiky odemocionalizovanej drámy činu, kde je dôležitý estetický kľúč rozprávania, má zrejme svojich fanúšikov a advokátov. Teší a neobťažuje. Je príznakom doby, ktorá nás každodenne zaplavuje prázdnymi vysvetleniami, vykonštruovanými dôvodmi a nezmyselnými analýzami reality, dávno „vymknutej z kĺbov“? Je to rezignácia na elementárnu racionalitu, snažiacu sa niečo pochopiť a vytvoriť si akýsi názor? Možno sa tieto filmové priklady prehovárajú k niekomu zmysluplným jazykom, ktorému rozumejú. Pre tých ostatných však zívajú ambicióznou výlučnosťou a nezriedka i nebotyčnou nudou.

Nocturama, Francúzsko, Nemecko, Belgicko, 2016

Dĺžka: 130 minút
Réžia, scenár, hudba, produkcia: Bertrand Bonello
Kamera: Léo Hinstin
Strih: Fabrice Rouaud
Hrajú: Finnegan Oldfield, Vincent Rottiers, Hamza Meziani, Manal Issa, Martin Petit-Guyot, Jamil McCraven, Rabah Nait Oufella, Laure Valentinelli, Ilias Le Doré, Robin Goldbronn, Luis Rego, Hermine Karagheuz a ďalší
Produkcia: Film Europe
Premiéra v SR: 23. marca 2017
Foto: Film Europe