Odysea (L´odyssée)
Bolo to pred viac ako tridsiatimi rokmi, keď sme v havanskom prístave neďaleko majáka zazreli zakotvenú loď Calypso, neoddeliteľne spojenú s jej majiteľom a veliteľom. Námorný dôstojník, oceánograf, vynálezca, filmár, fotograf a ochranca prírody Jacques-Yves Cousteau bol v tom čase svetoznámou osobnosťou. Oživiť túto legendu pre mladšie generácie sa podujal francúzsky scenárista a režisér Jérôme Salle vo svojom najnovšom filme Odysea, ktorý na festivale v San Sebastiane získal vlani Cenu Greenpeace Lurra a vo Francúzsku sošku Césara za zvuk.
Jerôme Salle (1967, Paríž) sa doteraz venoval žánrovej tvorbe. Jeho filmy možno zaradiť do hlavného prúdu svetovej kinematografie a ani najnovšie dielo sa z tejto všeobecnej charakteristiky nevymyká. Debutoval v roku 2005 romantickým trilerom Hľadajte Antonyho, ktorý získal Césara za najlepšiu prvotinu, potom nakrútil dvojdielnu adaptáciu belgického akčného komiksu Largo Winch (2008 a 2011) a o dva roky neskôr detektívku z Južnej Afriky Zulu. Pri písaní scenára svojho najnovšieho filmu Odysea vychádzal so spolupracovníkom Laurentom Turnerom z dvoch literárnych predlôh, z kníh ľudí, ktorí Cousteaua dôverne poznali. Prvú, Môj otec a veliteľ, napísal jeho syn Jean-Michel, druhú, Kapitán Calypsa, šéf potápačov Albert Falco zvaný Bébert. K týmto dvom základným zdrojom treba priradiť ešte spomienky členov posádky Calypsa a Cousteauových ďalších spolupracovníkov, jeho literárnu a filmársku pozostalosť a bohatý masmediálny materiál. Možno práve rozsiahlosť a rozmanitosť inšpiračných zdrojov spôsobila, že sa scenáristom nepodarilo pretaviť tieto podnety do celistvého dramatického príbehu. Nechceli vytvoriť dokument, ale nenapísali ani plnokrvnú drámu. Ich príbeh je natoľko útržkovitý a miestami kusý, že nedáva divákovi možnosť ponoriť sa doňho, súznieť s postavami a emocionálne sa na peripetiách ich života angažovať.
Film Odysea, ktorého názov možno odkazuje na osud rovnomenného gréckeho mytologického hrdinu a jeho syna Télemacha, je žánrovo nevyhranený. Ide o zmes prírodovedného dokumentu, rodinnej drámy a environmentálnej agitky, pričom každá z týchto zložiek má svoje limity. Príbeh sa začína v roku 1949, keď si Cousteau vďaka vynálezu akvalungu – vodných pľúc, ktoré spôsobili revolúciu v potápaní, môže dovoliť vilu pri Stredozemnom mori, kam sa presťahuje s celou rodinou – manželkou Simone a dvoma malými synmi, Philippom a Jeanom-Michelom. Bývalý pilot, teraz námorný dôstojník, sa začne venovať objavovaniu podmorského sveta, ktorý chce postupne dobyť. Sníva totiž o tom, že tento svet bude raz ďalším, neobmedzeným priestorom pre život človeka, a pre naplnenie svojich nereálnych túžob vďaka tvrdohlavému nadšeniu dokáže získavať stále nových prívržencov, ktorých pomoc a vernosť berie ako samozrejmosť. Sekvencie, ktoré sa odohrávajú pod morskou hladinou, sú príležitosťou pre zaujímavé zábery kameramana Matiasa Boucarda, prinášajú niekoľko pôvabných i dramatických okamihov, napríklad tanec delfínov či pripravovaný útok žralokov, ale určite už nie sú takou senzáciou, ako boli v časoch Cousteauových začiatkov. Odvtedy vznikol rad filmov s morskou tematikou, ktoré priniesli rafinovanejšie a odvážnejšie zábery, nevraviac o technických možnostiach, ktoré majú dnes filmári k dispozícii. Stačí vari spomenúť Veľké podmorské dobrodružstvo z roku 2009, ktoré vzniklo v 3D verzii a zhodou okolností v produkcii Cousteauovho syna Jeana-Michela.
Rodinná línia filmu sa zameriava iba na prvú rodinu ústrednej postavy. (Na sklonku života sa oženil znova a s Francine mal ešte dve deti – Pierra-Yvesa a Diane.) Spomínaným útržkovitým spôsobom mapuje zhruba tridsať rokov spolužitia Cousteaua (Lambert Wilson, ktorého výška, modré oči a ostré črty predurčujú k postavám romantických hrdinov i elegantných zloduchov) s prvou manželkou Simone (Audrey Tautou, populárna Amélia z Montmartru) a synmi Philippom (v dospelosti Pierre Niney) a Jeanom-Michelom (Benjamin Lavernhe). Počiatočná radosť z prímorského prostredia, ktoré všetci milujú, sa postupne, nie vždy motivovane, mení na mĺkve spolužitie s minimálnou komunikáciou. Otec rodiny ide tvrdohlavo za svojím snom, neberúc ohľad na nič a na nikoho, nebrzdený ani permanentným nedostatkom financií, ani rozumnými argumentmi okolia. Naozaj musí byť človek bezohľadný egoista, ak chce dosiahnuť svoj cieľ? Manželstvo je, zdá sa, iba formálne, a nevedno, či to zapríčinili Cousteauove neustále nevery s čoraz mladšími partnerkami, alebo Simonino popíjanie, ktoré však môže byť dôsledkom, a nie príčinou krízy. Svojská žena, odmietajúca konvenčný spôsob života, trávi celý čas na Calypse, pôvodne britskej mínolovke, ktorej opravu zaplatila zdedenými šperkmi. Spoločnosť jej robí iba posádka, najmä oddaný šéf potápačov Bébert (Vincent Heneine), ktorý je vlastne najstabilnejším členom cousteauovskej rodiny. Okrem manželky má Cousteau celoživotný konflikt so synom Philippom, a to od chvíle, keď ho pošle z príjemného prímorského prostredia na celé roky do internátnej školy. Vtedy mu chlapec po prvý raz vykričí, že ho nenávidí, a už nikdy sa nevymaní z dvojpólového vzťahu k otcovi, ktorý sa pohybuje medzi obdivom a odmietaním. Napriek tomu sa starý Cousteau v prvorodenom synovi vidí a jeho tragická smrť pri leteckej havárii, ktorou je film rámcovaný, ho zlomí. Nevníma pomocnú ruku svojho zaznávaného syna Jeana-Michela, hoci práve ten, tichý vykonávateľ otcových nápadov, bude pokračovať v jeho diele. Konflikt Philippa s otcom spočíva aj v tom, že kým otec chce podmorský svet dobývať a komerčne využívať (prvé veľké peniaze na realizáciu svojich plánov získava cez skúmanie možností ropných vrtov), syn si uvedomuje nevyhnutnosť túto neprebádanú časť zemegule chrániť. Nezhody trvajú až po expedíciu do Antarktídy, kde starý Cousteau pod vplyvom bielej nádhery a jej vzácnych zvieracích obyvateľov, ako aj smutného obrazu zabitých veľrýb radikálne mení svoj názor a prikláňa sa k potrebe chrániť životné prostredie. S typickým nervným nasadením sa púšťa tentoraz do cyklu prednášok, ktoré nastrihané v rýchlom tempe posilňujú divácky dojem, že film sa preľnul do ochranárskej agitky, vrcholiacej apelom na záchranu našej planéty. Niežeby to nebolo v čase devastácie životného prostredia, prebujneného konzumu a všeobecnej ľahostajnosti potrebné, ale v umeleckom diele to predsa len pôsobí cudzorodo, príliš priamočiaro a pre vnímavého diváka, ktorý si dokáže tento záver vyvodiť z príbehu aj sám, zbytočne.
Hoci režisér Jérôme Salle získal do svojho filmu charizmatických, skúsených a navyše aj populárnych hercov, neposkytol im dostatočný priestor na vybudovanie celistvých charakterov, v čom im bránila spomínaná priam chaotická útržkovitosť rozprávania, nedostatok informácií a zmysluplných motívov konania. Exkluzívny priestor však dostala hudba stáleho režisérovho spolupracovníka, vynikajúceho skladateľa Alexandre Desplata, ladiaca s tlmenou farebnosťou retrospektívy, ktorá chvíľami preberala dominantné postavenie v príbehu. Ktovie, čo si z neho odnesie hlavný adresát – mladý divák, ktorý sa s Jacquesom-Yvesom Cousteauom stretne po prvý raz. Či si z neúplného, zhruba tridsaťročného výseku z jeho bohatého, plodného, dobrodružného, no i kontroverzného života dokáže vzkriesiť človeka, ktorý sa už za svojho života stal legendou.
Odysea (L´odyssée), Francúzsko, 2016
Dĺžka: 122 minút
Réžia: Jerôme Salle
Námet: Jean-Michel Cousteau, Albert Falco – knihy
Scenár: Jerôme Salle, Laurent Turner
Kamera: Matias Boucard
Strih: Stan Collet
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Audrey Tautou, Lambert Wilson, Pierre Niney, Chloe Hirschman, Benjamin Lavernhe, Laurent Lucas, Vincent Heneine a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 9. februára 2017
Foto: Film Europe