Zle jazyky už pred premiérou na tohtoročnom Cannes hovorili, že vraj film rumunského režiséra Cristiho Puiua Sieranevada sa preto premieta ako prvý v súťaži, lebo trvá skoro tri hodiny a diváci nie sú ešte z pozerania filmov unavení. Trochu nadsadené, ale s tou dĺžkou sa veľmi ani nemýlili. No všetci sme to pokojne, bez reptania, dopozerali. A s radosťou.

Dopozerali preto, lebo nastoľuje veľmi presne a adresne otázky, ktoré sa nás všetkých dotýkajú. Závažnosť výpovede však každému dôjde až po istom časovom odstupe a nikto potom neľutuje čas strávený v kine. Pozrela som film ešte raz a moje prvé dojmy sa potvrdili, ba dokonca umocnili. Mimochodom snímka je kandidátom na Oscara za Rumunsko. Zaslúžila by si ho, ale režisér si predsa len zbytočne dlhou minutážou, skoro na hranici únosnosti, uškodil. To bol možno aj dôvod, prečo z Cannes odišiel bez ceny.

Hádam niekoľko slov o smerovaní rumunskej kinematografii. Kým sa na Slovensku na jednej strane väčšinou sústreďujeme na ľudí na okraji spoločnosti, lúzerov a outsiderov, čo sa nám darí, na druhej, síce len okrajovo, sa zasa z celkom nepochopiteľných dôvodov vrhneme do života takzvanej smotánky, a tam sme falošní, že už viac ani nemôžeme byť. Rumunskí režiséri, nielen už slávny Cristian Mungiu, sa neboja pomenovať javy súčasnej rumunskej spoločnosti, najmä problémy a neistotu strednej triedy. Tú skupinu, ktorá v každom národe tvorí väčšinu a má v bývalých socialistických krajinách najväčšie trable. Nechcem sa púšťať do vysvetľovania, čo je stredná vrstva vo vyspelých krajinách a u nás - to by si zaslúžilo osobitnú štúdiu. Jedno je však isté, že sa nemôžu porovnávať ani po ekonomickej, ani pracovnej, ani po ľudskej stránke. Vypláva to z ekonomického zázemia. Takmer zdevastovaná stredná trieda Vyšehradskej štvorky a iných (tých niekoľko multimilionárov nie je zaujímavých) trpí neustálou neistotou, finančnými problémami a z toho potom pramenia ostatné komplikácie. A pomenovať ich dokázali Rumuni mimoriadne presne aj vo filme Sieranevada.

Režisér a scenárista Cristi Puiu (1967) študoval na École supérieure ESAV v Ženeve najprv maliarstvo, po roku však prešiel na réžiu. S nakrúcaním krátkych filmov začal už počas štúdii vo Švajčiarsku. Debutoval v roku 2001 filmom Zbožie a peniaze, za svoju krátku snímku Cigarety a káva (2004) získal Zlatého medveďa na Berlinale. Známym sa však stal až filmom Smrť pána Lazaresca (2005) ocenený v Cannes v sekcii Istý pohľad. Potom nasledovala Aurora (2010). Kým v tomto, tiež trojhodinovom filme, sleduje všedný deň vraha v snímke Sieranevada vpadne oboma nohami do najsúčasnejšej súčasnosti.

Príbeh sa začína tri dni po teroristických útokoch na parížsku redakciu Charlie Hebdo a štyridsať dní po smrti otca lekára Laryho (Mimi Branescu), ktorý príde s manželkou do rodičovského bytu, aby tu spolu s rodinou uctil pamiatku zosnulého. Už sám príchod je hektický, preplnené ulice, niet kde zaparkovať, manželka by stále niečo nakupovala a jemu sa akosi na ten kar veľmi nechce. Asi tuší, čo ho čaká. Panelákový byť je preplnený, smútoční hostia pendlujú medzi tromi izbami a kúpeľňou, všetci sa míňajú v úzkej predizbe a stále sa niečo neočakávané deje. Čakajú netrpezlivé na popa, no ten mešká. Nervozita by sa dala krájať, všetci sú hladní a popa nikde. A navyše jedna z najmladších ratolestí Cami (Ilona Brezoianu) do tohto virvaru privedie na mol opitú kamarátku, nejakú Chorvátku. Medzitým teta Evelina (výborná Tatiana Iekel) prednáša o výhodách socializmu a úžasnom režime Ceausesca. To ide všetkým totálne na nervy. Tie jej keci nikto nechce počúvať. Jedna z rodiny vyhlási, že keď neodíde, ona ju zabije. Medzitým Sebi (nezabudnuteľný Marin Grigore), posmelený teroristickým útokom, rozvíja svoju konšpiračnú teóriu o páde dvojičiek 11. septembra . Oficiálnu verziu ani nečítal, jemu sa viac páči tá z internetu a do krvi je ochotný sa za ňu biť. Argumenty nepomáhajú. Brat Laryho, dôstojník z povolania, má zasa neustále nejaký imaginárny strach a najradšej by z vojska zutekal.  „Habemus papam „ - povie ironicky jedna nespokojnica, keď pop skutočne dorazí, aby vniesol do aj tak bláznivej situácie ešte viac zmätku. Oddýchnu si, keď sa za ním zavrú dvere. Konečne sa môžu najesť. Ale kdeže. Príde nečakane neverný strýko Tony (Sorin Medelini), manžel sestry vdovy Nusi (Dana Dogaru). Nikto ho tam nechce vidieť, lebo tete Ofélii (Ana Ciontea) veľmi ublížil a navyše sa pobil so susedom. Scéna je škandalózna a srdcervúca, teta Ofélia padne do bezvedomia a Tony sa vyhnať nedá. A Chorvátka stále zvracia a zvracia. Na to, čo je na tom také smiešne, že sa trojica oslávencov zadúša nad tým od smiechu, si musí každý odpovedať sám.

Nie je cieľom vyrozprávať rozkošatený dej snímky, vtesnanej do jedného bytu, skôr je zaujímavé, čo z tohto rodinného stretnutia vyplýva. Že je to krutá a nekompromisná sonda do viacgeneračných rodinných vzťahov dnešnej rozbitej spoločnosti, v ktorej si všetci hľadáme svoje miesto, no nevieme, ktorým smerom sa máme vybrať. Je to vtipné a smutné zároveň. Politicky sme dezorientovaní, jedni vítajú zmenu, druhí za starými časmi trúchlia, idealizujú si ich, ale všetci kompletne nevieme vlastne kam patríme. Katarziu prežívame spolu s hrdinami, smejeme sa na nich, ľutuje ich, spolucítime a trpíme. Tvorca nám nedá vydýchnuť, jeden problém strieda druhý a z toho kolotoča sa tak jednoducho nedá vystúpiť. Osobne si najviac cením na snímke, že sú to normálni ľudia, takmer všetci vysokoškolsky vzdelaní, nehladujú, môžu si dovoliť  cestu do cudziny, sú slušne oblečení, majú zamestnanie a predsa im niečo chýba. Chýba im istota, ktorú nedokážu definovať. Možno sa ani nedá, veď pod týmto slovom si predstavujeme takmer všetci niečo iné. Chýba nám napríklad slušnosť, ktorá sa z našich životov akosi vytratila. Veľavravnou ukážkou jej totálnej absencie je scéna kvôli zlému parkovaniu. Takmer dochádza k fyzickému napadnutiu, namiesto toho, aby sa „pán“ šofér posunul o kúsok ďalej, ordinárne nadáva mladej žene, pokúša sa inzultovať manžela a ani ho nenapadne ospravedlniť sa. To sa nenosí. A potom sa čudujeme, že ľudia v našich končinách pôspbia zamračene a zlostne. A dá sa inak? Veru áno – záleží len na nás pozbierať ten malý zvyšok zdravého rozumu a podľa neho aj žiť. A presne na ten zbytok zdravého rozumu apeluje aj tragikomédia Sieranevada.

Ostáva ešte zmieniť sa o dvoch dôležitých aspektoch filmu. Po prvé možno ešte tu nebola snímka, ktora v tak zhustenej podobe a autenticky nastolila problémy súčasnosti v celosvetovom kontexte. Potvrdzuje len starú pravdu, že vystrel, ktorý padne na opačnom konci zemegule, má svojim spôsobom vplyv aj na nás. Že všetko so všetkým súvisí, dotýka sa nás a usmerňuje, formuje naše správanie a názory. Po druhé je to priam ukážka geniálne dirigovaného a vybratého hereckého ansámbelu. Hádam niet zlého hereckého výkonu –  pochvalu i za epizódne úlohy si zaslúžia všetci. A preto nezabudnite ísť na tento poučný film, nájdete sa v ňom a vydržte v kine skoro tri hodiny. Ak len trochu rozmýšľate nad sebou, turbulentnou politickou scénou, rodinnými vzťahmi, neoľutujete, že možno prídete na to prečo žijeme tak, ako žijeme.

Sieranevada, Rumunsko, Francúzsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Macedónsko, 2016
Dĺžka: 173 minút
Scenár a réžia: Cristi Puiu
Kamera: Barbu Bălăşoiu
Strih: Letitia Stefănescu, Ciprian Cimpoi, Iulia Muresan
Hrajú: Mimi Brănescu, Judith State, Bogdan Dumitrache, Dana Dogaru, Sorin Medeleni, Ana Ciontea, Rolando Matsangos, Cătălina Moga, Marin Grigore, Tatiana Iekel, Marin Ralea, Ioana Crăciunescu, Ilona Brezoianu, Simona Ghiă, Valer Dellakeza, Andi Vasluianu, Mara Elena Andrei, Petra Kurtela a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 17. novembra 2016
Foto: Film Europe