Bobo (Ustav Republike Hrvatske / The Constitution)
Situácia na Balkáne bola vždy omnoho turbulentnejšia než vo zvyšku Európy. Po rozpade Juhoslávie a nasledujúcej sérii vojen zostáva situácia medzi jednotlivými národmi mimoriadne napätá. Krajiny ovládajú nacionalistické vášne a nenávisť ku svojim susedom. Účinok nacionalizmu je znásobený veľkou etnickou a náboženskou rôznorodosťou obyvateľstva, nielen v rámci bývalej Juhoslávie, ale aj samotných republík.
Chorváti, Slovinci, Albánci a Bosniaci nenávidia Srbov, bosniacki moslimovia zasa Chorvátov, Macedónci Albáncov a Srbi v podstate všetkých. V takomto kotly je nevraživosť medzi ľuďmi mimoriadne silná. Vzhľadom na to sa z pochopiteľných dôvodov stáva problematickým aj život ľudí s inou sexuálnou orientáciou. To je mimochodom téma, ktorú máme s týmito krajinami spoločnú. Pomerne smutné je, že za niektorými z balkánskych štátov (Chorvátsko, Slovinsko) v týchto otázkach dokonca zaostávame.
Hrdina film Bobo, Vjeko, vo filme režiséra Rajka Grlića je vysokoškolským učiteľom chorvátskeho jazyka a histórie. Žije v bytovom dome v centre Záhrebu so svojím otcom Hrvojom, ktorý je pripútaný na lôžko. Od každodennej rutiny sa odpútava pri nočných prechádzkach, kedy sa štylizuje do ženskej podoby. Popritom smúti za láskou svojho života, Bobom, ktorý tragicky zahynul na rakovinu. Raz v noci ho zmláti skupina mladých neonacistov a nechá ho v bezvedomí ležať na ulici. V nemocnici sa oňho stará zdravotná sestra Maja, ktorá je zhodou okolností aj jeho suseda. Neskôr mu Maja pomôže vrátiť sa domov a začne sa starať nielen o Vjeka, ale aj o jeho nepohyblivého otca. Popritom sa jej pôvodom srbský manžel Ante snaží naučiť chorvátsku ústavu, aby mohol získať povýšenie u polície. Tu sa začína príbeh troch úplne odlišných ľudí, ktorí žijú v rovnakej budove, a ktorí sú na sebe navzájom závislí.
Cez hlavného hrdinu sa do filmu dostáva hneď niekoľko aktuálnych tém – neschopnosť spoločnosti prijať homosexualitu a travestiu, neschopnosť vysporiadať sa so srbsko-chorvátskou nenávisťou, rodinkárstvo a iné. Práve na hlavnom hrdinovi tvorcovia ukazujú jeden z dôležitých sociálnych javov, keď si „slabí“ stavajú svoju identitu na diskriminovaní ešte „slabších“. V tomto prípade to môžeme vidieť na príklade homosexuála, ktorý stavia svoj status na príslušnosti k chorvátskemu národu a vymedzovaní sa voči srbskému prisťahovalcovi. Vlastný národ ho síce odsudzuje, ale stále je, na rozdiel od Anteho, súčasťou tohto národa. Jeho motiváciou sú traumatické udalosti spojené so srbskými policajtmi z čias bývalej Juhoslávie, ale zaujímavý a podnetný je práve vyššie spomenutý jav. Temná chorvátska minulosť je vo filme prítomná aj v postave jeho „ustašovského“ otca, po ktorom Vjeko, pravdepodobne, z časti zdedil svoje prekvapivo xenofóbne postoje.
Na snímke tak treba oceniť aj pomerne netradičný pohľad na homosexualitu. Postava homosexuála tu totižto nie je zobrazená len ako jednorozmerná, dobrá a nevinná osoba, na ktorej spoločnosť pácha krivdu (aj to sa vo filme, samozrejme, nachádza), ale v omnoho ambivalentnejšej polohe. Vďaka tomu sa ozývajú ešte temnejšie tóny, keďže Vjekova zatrpknutosť súvisí zo systematických tráum, ktoré mu uštedrila spoločnosť, jeho vlastný otec, či smrť blízkych. Zlé postavenie homosexuálov tu vďaka tomu získava ešte tragickejšie tóny. Tvorcov treba pochváliť aj za zobrazenie homosexuálov, ktorí tu nepôsobia afektovane či prehnane zženštilo, čo je mimoriadne časté klišé (hoc v mnohom oprávnené).
Film pomerne dobre pracuje aj s motiváciami postáv. Ich stretávanie nepôsobí náhodne - je dostatočne motivované. Maja sa o Vjeka stará nielen preto, že je jeho suseda a zdravotná sestra, ale aj kvôli peniazom, krásnemu oblečeniu, teoretickej šanci získať po smrti jeho byt i jeho kultivovanej povahe. Vjeko Maju potrebuje, keďže je dočasne práceneschopný a sám túži poniekom s kým by mohol zdieľať svoje pocity. Ante zasa Vjeka potrebuje kvôli jeho učiteľským schopnostiam i peniazom. Situácia je teda nastavená pomerne realisticky a rozprávanie nepôsobí vykonštruovane. Vzácnymi okamihmi sú tiež nedejové pasáže, v ktorých Vjeko počúva hudbu, sedí oblečený v ženskom oblečení vo svojom byte a nostalgicky, ale aj trpko spomína na zašlé časy. Tieto situácie majú až akýsi rituálny charakter a pôsobia ako z iného časopriestoru. Vjeko totižto z časti prináleží do sveta mŕtvych. Ešte zaujímavejší je film v zobrazovaní sveta mimo bytu hrdinov. Ten sa stáva obrazom strachu, nenávisti, násilia a samoty, a práve preto sa väčšina udalostí odohráva v interiéroch. Snímka tak trefne vystihuje atmosféru v chorvátskej spoločnosti, ale aj v duši samotného hrdinu.
Aj keď film nie je štylisticky príliš objavný, rozhodne stojí za pozretie práve vďaka dobre vyrozprávanému príbehu a postihnutiu niektorých dôležitých javov v spoločnosti. Jeho nestereotypný pohľad na homosexualitu a zobrazenie lásky až za hrob, navyše pôsobí pomerne ozvláštňujúco. Vzhľadom na našu nenávisť k homosexuálom a Maďarom a vzrastajúci extrémizmus v spoločnosti je snímka rozhodne dôležitá aj pre slovenských divákov.
Bobo (Ustav Republike Hrvatske / The Constitution), Chorvátsko, Slovinsko, Macedónsko, Česká republika, 2016
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Rajko Grlić
Scenár: Rajko Grlić, Ante Tomić
Kamera: Branko Linta
Strih: Andrija Zafranović
Hudba: Duke Bojadziev
Hrajú: Nebojša Glogovac, Dejan Aćimović, Ksenija Marinković, Božidar Smiljanić, Mladen Hren, Robert Ugrina, Daria Lorenci, Nina Rakovec a ďalší
Produkcia: Garfield Film
Premiéra v SR: 10. novembra 2016
Foto: Garfield Film