Sany je mladé dievča, ktoré sa nijako neodlišuje od svojích rovesníčok. V normálnom živote sa svojou usilovnosťou a ctižiadostivosťou prepracovala až na manažérsku pozíciu v nemenovanej telekomunikačnej firme, pravidelne navštevuje svoju rodinu a na ulici by ste si ju, s najväčšou pravdepodobnosťou, ani nevšimli. Po nociach sa potuluje po uliaciach a rozhodne nezapadá do každodenného stereotypu. So svojou crew patrí do subkultúrnej formy výtvarného prejavu – graffiti.

Vo svete tohto zväčša undergroundového umenia chce, podobne ako jej ženské idoly, urobiť veľké a nezabudnuteľné veci, preto sa rozhoduje nakrútiť film o ženskom postavení vo svete graffiti. Tento kompilačný strihový dokument spája dve zásadné časti života hlavnej hrdinky, vždy spojené s fenoménom graffiti. Prvú časť tvoria sekvencie jej života doma, v Prahe. Táto časť obsahuje aj letmé dotyky s jej reálnym životom, keď navštevuje svoju o jej graffiti živote nič netušiacu rodinu, oslavuje s nimi sviatky, no nakoniec sa predsa len cíti sama sebou vo svojom druhom JA – v osobe graffiti writerky. So svojou crew vytvára na múroch, veľkých betónových plochách či vagónoch svoje tagy Girl Power a Sany. O tom, že ženy často opustia túto komunitu svedčí aj fakt, že skupina sa rozpadla a na maľovanie ostala Sany sama. Tieto sekvencie sú sprevádzané komentárom Sany, ktorý síce poslúžil ako zdroj informácií z jej života, no na druhej strane narušil dôveryhodnosť filmu a evokoval vykonštruovanosť niektorých akcií.

Sany je v kontakte so sprejermi z celého sveta a nakrúcanie filmu prebieha v rôznych krajinách Európy, Afriky, Austrálii či USA. Tieto dômyselne a dramaturgicky veľmi funkčne zvolené pasáže sú vždy sprevádzané úvodným intro do politickej situácie danej krajiny, spojenej s (ne)možnosťou a úskaliami ilegálnych writerov prejaviť sa. Ženské graffiti umelkyne rôznych vekových kategórií pochádzajú z rôznych kútov sveta, žijú a tvoria v odlišných politických, sociálnych a kultúrnych podmienkach. Jedny tvoria undergroundovo a ich tváre pre nás vo filme ostávajú neznámou, iné si vo svete vďaka svojej sociálnej, či umeleckej činnosti vydobili zásadné miesto a v tvorbe graffiti pokračujú už iba tou ,,neadrenalínovou“ legálnou formou, pričom ich tváre už nadobúdajú konkrétne kontúry.

Identita Sany je počas celého filmu zamlčaná kvôli jej ilegálnym graffiti nápisom, čím reprezentuje celú ženskú graffiti komunitu. Kritickým bodom filmu je záber na samotnú Sany, keď sedí na stoličke a narieka nad tým, ako jedno rozhodnutie v jej živote ovplynilo jej kariéru, osobný aj rodinný život. Okradnutá, bez peňazí, bez práce a bez blížšieho kontaktu s rodinou a priateľom, polemizuje nad tým, čo by bolo, keby... Až do chvíle, keď do Prahy pricestuje brazílska writerka, venujúca sa pomoci sociálne slabším deťom a rozvoju ich kreativity, z čoho Sany načerpá energiu pre ďalšie pokračovanie v nakrúcaní filmu a cestuje do Mekky graffiti umenia – New Yorku. Prioritou pre Sany bolo za veľkou mlákou napokon neuskutočnené stretnutie s crew Utah. Stretáva tu však mnoho starších writeriek, ktoré majú deti, manželov, galérie, či spoločnosti propagujúce tovrbu graffitov, no adrenalín z ilegálného maľovania už nepotrebujú, pretože nechcú ohroziť svoje rodiny. Tu nám predkladá otázku: Je ilegálne graffiti iba otázkou veku? Nevdedno.

Graffiti ukazuje aj odvrátenú tvár graffiti umelcov. Neraz je toto umenie spájané s agresiou, kriminalitou, vznikom gangov, ktoré na svete boli aj pred vznikom tohto pouličního umenia. Ilegálni maliari sú však za svoje umelecké diela umiestnené na vagónoch vlakov, múroch a stenách budov, často prichytení pri čine, zatknutí, súdení či odsúdení. Väčšinou ich to neodrádza a pokračujú ako skupina Utah, ktorá sa stretáva so Sany v Prahe. Podobne, ako autorský komentár hlavnej hrdinky, aj toto stretnutie, nanešťastie, pôsobí vykonštruovane alebo možno narýchlo nakrútené. Prídu, stretnú sa, povedia dve vety na kameru, namaľujú svoje pseudomená na vlak, celé to nakrútia na kameru, odídu a Sany opäť dosiahla to, čo si zaumienila.

Napriek svojmu urputnému snaženiu som mala pocit, že česká graffiti writerka za svetovými umelkyňami zaostáva, nielen svojími fyzickými predispozíciami na možný útek, ale aj umelecky. Lezenie na plot, s kamoškami sprejerkami v zahraničí, vyznieva tak trochu komicky a jej umelecký prejav je omnoho infantilnejší než ten zahraničný. Nemožno však poprieť jej nezameniteľný výtvarný štýl. Mnohé z mladých writeriek študujú na umeleckej škole a ich cieľom je školy ukončiť, preto sú ostražité a nevyrábajú si ďalšie problémy. Zatiaľ čo Sany sa na štúdium na vysokej škole ekonomického zamerania vykašľala.

Pri snímke Girl Power váham, či by som si ho pozrela ešte raz. Disponuje výbornými scénami zo zahraničných dokumentárních filmov, od dobových až po tie najsúčasnejšie, ale aj sekvenciami zo života hlavnej hrdinky, ktorým by sme ťažko mohli uveriť. Aj keď nevylučujem možnosť, že boli naozaj pravdivé. Zaujímavou je aj titulková časť filmu, keď sa Sany pýta štábu a ľudí z prostredia graffiti, či vôbec malo zmysel takýto film nakrúcať. Odpovede sa líšili, od najpozitívnejšieho ohlasu, cez neutrálny, až po vyslovene negatívny. Podľa môjho názoru, tento dokumentárny film mapujúci globálne postavenie ženského graffiti umenia, má osobité postavenie asi nie vo svetovej, ale aspoň v českej kinematografii.

Girl Power, Česká republika, 2016)
Dĺžka: 94 minút
Réžia: Sany, Jan Zajíček
Scenár: Jan Zajíček, Sany, Zdeněk Marek
Kamera: Ondřej Rybár
Strih: Zdeněk Marek
Hudba: Ondřej Skala
Účinkujú: Sany a ďalší
Distribúcia: ITAfilm
Premiéra v SR:  29. septembra 2016
Foto: ITAfilm