Poetický názov filmu Zem, ktorá hľadá svoje nebo, celovečerného dokumentárneho debutu Erika Prausa, vyvoláva predstavu, že pôjde o lyrický žánrový obrázok, je však v kontrapunkte s jeho obsahom – realistickým, a teda nevyhnutne kritickým pohľadom na ekonomicko-sociálnu situáciu v slovenských regiónoch, demonštrovanú prostredníctvom obyvateľov jednej horehronskej obce.

Erik Praus (1979) je absolventom dokumentárnej réžie na dvoch vysokých školách – Akadémii umení v Banskej Bystrici a VŠMU v Bratislave. Pozornosť vzbudil v roku 2008 krátkometrážnym dokumentom Recyklátor, filozofickou esejou o svedomí človeka v dnešnej dobe, vychádzajúcou z dialógu dvoch rozdielnych obyvateľov Poník – františkánskeho farára a rockera, ktorý pracuje v recyklačnej firme. Snímka získala na festivale Ačko cenu za najlepší dokument a prémiu Literárneho fondu. Po absolventskom filme Muzikanti (2011) a po troch rokoch intenzívnej práce vznikol film Zem, ktorá hľadá svoje nebo, ktorá si začína hľadať svojich divákov v prázdninovo-dovolenkových kinách.

Scenárista a režisér sa tentoraz zameral na obyvateľov obce Pohorelá, ktorú dobre pozná a má rád - odtiaľ pochádza jeho matka. Z lokality, umiestnenej v krásnej prírode, si vybral piatich reprezentantov tamojšieho života a jeho problémov. Vdova Mária Rochovská pracuje na miestnom úrade ako koordinátorka verejno-prospešných prác a súčasne funguje ako bútľavá vŕba, ktorej sa miestni obyvatelia zverujú viac než farárovi pri spovedi. Bývalý učiteľ, vdovec  Lukáš Jánoška je rozhľadený človek, ktorý dokáže zasadiť dianie v obci do širších geopolitických súvislostí. Je veľmi aktívny, kosí trávu, zavára, moderuje predvolebné zhromaždenie, kde vystúpenia potenciálnych starostov pripomínajú frázy vrcholových politikov, číta evanjelium v kostole, venuje sa folklóru, ktorý  je v obci stále živý bez ohľadu na generačnú príslušnosť jeho fanúšikov. Rozvedený Jaroslav Kybák je poloinvalid prešpikovaný ťažkými chorobami, ktorého utrpenie priviedlo k viere v Boha a posmrtný život. Bude tam pokoj, láska a šťastie, nádeja sa. Tu, na zemi, našiel potešenie v rezbárstve – pod jeho prstami sa priam rozvíjajú kytice drevených kvetov. Anna Refková, vdova a dôchodkyňa, roky pracovala v miestnej valcovni plechov, ktorú založil ešte Coburg, teraz si privyrába roznášaním propagačných letákov, aby pomohla synovi uživiť oklieštenú rodinu. Hoci bola vychovávaná v protikomunistickom duchu, demokracia ju sklamala a s nostalgiou spomína na socializmus, keď mal každý prácu a nikto nehladoval. Učiteľ jej nepriamo oponuje, poukazujúc na bezperspektívnosť a šedivosť vtedajšieho života, ale aká perspektíva čaká dnešných mladých obyvateľov Pohorelej? Nezamestnanosť či odchod za prácou do zahraničia? Mladý včelár Peter Gandžala takéto vyhliadky odmieta, nemieni opustiť rodinu, radšej sa uskromni, ale zostane so svojimi, na svojom.

Pohorelčania, reprezentovaní piatimi vybranými obyvateľmi, nemajú ľahký život, no nesťažujú sa, iba konštatujú fakty. Mrzí ich likvidácia miestnej oceliarne, ktorá prežila storočia, ale uvedomujú si – ústami včelárovho brata – aj neschopnosť slovenských podnikov konkurovať tým západným, nižšiu kvalitu výrobkov, ktorá možno stačila v uzavretom socializme, ale je nedostatočná v otvorenom kapitalistickom ringu. Vyčítajú politikom, že z Bratislavského hradu dovidia tak po Nitru a Trenčín, ale ostatné Slovensko zanedbávajú, respektíve, že sem zavítajú len pred voľbami s plnými ústami sľubov o vyrovnávaní regiónov, ktoré sa nikdy nenaplnia.

Prausov film má jednoduchú, ale premyslenú konštrukciu. Rámcuje ho vystúpenie učiteľa Jánošku, ktorý v prvej scéne kosí lúku a v poslednej, taktiež v ľudovom kroji, sedí pred slovenským parlamentom s veľavravným úsmevom. Po úvode nasledujú postupne ako samostatné sekvencie životné príbehy piatich spomínaných protagonistov, ktorých vecné monológy odznievajú zväčša mimo obrazu, kým kamera Petra Kováča ukazuje ich statické portréty alebo prostredie, v ktorom sa najčastejšie pohybujú. Tieto osudy sú zasadené do štyroch ročných období – od leta do jari – čo je vítaná príležitosť pre kameramana na vytvorenie pôsobivých panorám meniacej sa, no stále očarujúcej prírody. Hudba sa používa iba reálna, ako súčasť obrazu, v podobe ženského tria, mužského zboru alebo ľubozvučného, hoci spontánneho spevu dedinskej society pri vatre.

Dokument  Zem, ktorá hľadá svoje nebo, nie je len o Pohorelej a jej obyvateľoch. Nie je ani o jednom regióne, rovnaké životné príbehy by sa dali nájsť vo všetkých častiach Slovenska, azda iba s výnimkou Bratislavy. Je chvályhodné, že sa Erik Praus podujal na túto reflexiu sociálno-ekonomickej reality dnešných dní, ale širšie aj na mapovanie spoločensko-privátnej situácie obyvateľov. Vznikol nenápadný, formálne nevýbojný, ale závažnosťou výpovede dôležitý film, ktorý vraví o vlastenectve, láske k vlasti a úcte k predkom viac než matičné spisy. Rozhodne by nemal prejsť bez ohlasu najmä u tých, ktorí sú majiteľmi kľúčov k prosperite krajiny. Občas mi pri jeho sledovaní prebleskli mysľou Hanákove Obrazy starého sveta – aj v Prausovom filme cítiť pod všedným povrchom  múdrosť a nepoddajnosť ľudí, zmierených so svojím osudom, ktorí veria v iné než len materiálne hodnoty. Od Hanákovho filmu prešli štyri desaťročia. Ako sa Slovensko za tie roky zmenilo? Kam sa dostalo? A kam smeruje?

Zem, ktorá hľadá svoje nebo, Slovensko, 2016
Dĺžka: 70 minút
Námet, scenár, réžia: Erik Praus
Kamera: Peter Kováč
Strih, zvuk: Ivan Kršiak
Účinkujú: Lukáš Jánoška, Mária Rochovská, Jaroslav Kybák, Anna Refková, Peter Gandžala a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 7. júla 2016
Foto: ASFK