Anders Thomas Jensen je českej a slovenskej filmovej verejnosti známy predovšetkým ako tvorca Adamových jabĺk (2005), ktoré sa našimi kinami prekotúľali ešte v roku 2007. Zároveň ide o mimoriadne úspešného a plodného scenáristu spolupracujúceho s veľkými menami dánskeho filmu ako Susanne Bier (Po svadbe, Lepší svet) či Lasse Spang Olsen (V Číne jedia psi).

Jeho tvorba prekypuje drsným čiernym humorom, častokrát kontrapunkticky pôsobiacimi scénami, vtipným variovaním žánrových schém a psychoanalytickým náhľadom do vnútra postáv. Akokoľvek sú jeho filmy kruté a vtipné, v jednom bode sa mimoriadne blížia pohľadu Ingmara Bergmana na severskú spoločnosť: „Víte, tady u nás ve Švédsku máme všechno. Anebo spíše žijeme v iluzi, že všechno máme. Avšak uprostřed toho plného života je velká prázdnota.“ Zatiaľ čo filmový filozof však skúmal predovšetkým metafyzické a existenciálne otázky, Anders Thomas Jensen prichádza s absurdnou, sociálne kritickou satirou, kde napohľad normálna, civilizovaná a ekonomicky bohatá krajina plná mierumilovných, uzavretých ľudí vykazuje nesmierne patologické správanie. Aj z toho dôvodu obľubuje Jensen hrdinov z okraja spoločnosti, ktorí v sebe stelesňujú potlačované psychózy a nahromadenú zlosť postupne vyplývajúcu na povrch.

Podobne tomu je aj v prípade snímky Mäsiari, v ktorej sledujeme životné etudy Svenda a Bjarneho, dvoch zamestnancov mäsiarstva, obývajúcich pokojné malé dánske mestečko. Postupom času ich však už prestane baviť počúvať neustále urážky od ich arogantného šéfa, kráľa klobás Holgera a rozhodnú sa založiť si vlastný obchod. Spočiatku sa im príliš nedarí. Zákazníci neprichádzajú, mäso sa kazí, Svend svojou agresivitou odoženie svoju partnerku a v mrazničke nešťastnou náhodou zamrzne elektrikár. Krátko po týchto udalostiach prichádza do mäsiarstva Holger a opäť podpichuje Svenda, ktorý to už nevydrží a rozhodne sa mu pomstiť. Namiesto objednanej kuraciny mu do marinády hodí iný kus mäsa, čo sa však ukáže ako zaujímavý obchodný nápad.

Jedným z najzaujímavejších prvkov filmu sú práve postavy. Útočný a egocentrický Svend, ktorý, ako neskôr veľakrát zopakuje, v detstve trpel šikanovaním, absenciou rodičov, kamarátov a lásky, sa neustále potí, čo prezrádza nevyrovnanú a neurózami trpiacu osobu. Postupom času ho záujem zákazníkov a pozornosť televízie a novín o jeho rozvíjajúci sa biznis, vťahuje stále viac do zháňania tajnej ingrediencie. Jeho samotná prítomnosť však obviňuje jeho okolie z absencie akéhokoľvek citu. Chlad severanov v tomto filme nie je zobrazený ako sucho-vtipný, ale ako krutý a vo svojej podstate smutný. Pretože práve navonok dokonalá a usporiadaná, ale zároveň chladná a uzavretá dánska spoločnosť vytvorila zo Svenda to čím je.

Na druhej strane je tu pokojnejší a rovnako osamelý Bjarne, ktorému rodičia zomreli pri autonehode a jeho mentálne postihnutý brat skončil pripojený na prístrojoch. Oproti Svendovi síce pôsobí ako ostrov zdravého rozumu, avšak aj uňho môžeme badať známky agresivity (kopanie do kolena), ktorá sa často stretne s nepochopením u „normálnejšej“ časti dánskej verejnosti. Bjarne pre zmenu doplatil na absolútnu, až sebedeštruktívnu tolerantnosť jeho rodičov a bratovu lásku k zvieratám. Aj kvôli tomu začal pracovať v mäsiarstve a vo voľnom čase zbierať kostry mŕtvych zvierat. Na druhej strane však dokáže mať zmysluplný vzťah so ženou a preniesť sa cez svoje problémy. Spoločne so Svendom vytvára nerozlučnú dvojicu, ktorá dokáže stáť pri sebe v každej situácii.

Pokiaľ sa pozrieme na postavy a rozohranú zápletku zdalo by sa, že nasledujúci dej bude jasný - čím ďalej tým šialenejšieho Svenda napokon bude musieť Bjarne udať, poprípade iným spôsobom zastaviť. To by však nemohol byť režisérom a scenáristom Jensen. Kriminálny, až hororový film sa tak postupne preklenie do záverečného posolstva o dôležitosti rodiny, čo zapríčinila režisérova hyperbolická a do absurdity dohnaná variácia na hollywoodske filmy, v ktorých po daždi vyjde slnko a všetko sa na dobré obráti. Zároveň tým zdôrazňuje zmieňovanú patologickosť dánskej spoločnosti. Je teda zrejmé, že Jensen nepotrebuje pracovať s realistickými motiváciami, čo ani často nerobí, a film je tak vo výsledku skutočne nepredvídateľný. V súčinnosti s čiernočiernym kanibalským humorom vytvára skutočne netradičný a zaujímavý filmový zážitok, ktorý baví a desí zároveň.

Spolu s tým sa mení aj štýl. Vo väčšine filmu vidíme, buďto farby absolútne chladné a vytvárajúce tak z mäsiarstva hororové kulisy alebo až gýčovito preslnené, nehovoriac o hudbe, ktorá tento kontrapunkt ešte zosilňuje. Táto štylizácia však v podstate nekorešponduje so sujetom, keďže aj v nej sa odohrávajú absurdné výjavy. Opätovne tak zdôrazňuje dvojnásobne ironické vyústenie.

Mäsiari sú tak skutočne výnimočným filmovým počinom, ktorý oplýva tým najlepším čiernym severským korením, absurdnou a ťažko predvídateľnou zápletkou i reflexiou dánskej spoločnosti. (Snímku uviedli na festivale severských filmov SCANDI.)

Mäsiari  (De gronne slagtere ),Dánsko, Švédsko, 2003
Dĺžka: 100 minút
Scenár a réžia: Anders Thomas Jensen
Kamera: Sebastian Blenkov
Strih: Anders Villadsen
Hudba: Jeppe Kaas
Hrajú: Nikolaj Lie Kaas, Nicolas Bro, Dany Verissimo-Petit, Mads Mikkelsen, Bodil Jørgensen, Jakob Cedergren, Line Kruse, Elsebeth Steentoft, Søren Thomsen, Mia Lyhne, Mikkel Vadsholt, Aksel Erhardsen, Ole Thestrup a ďalší
Distrubúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 21. januára 2016
Foto: Film Europe