Mafia, to je snáď najčastejšia téma talianskych režisérov. Nie je sa čomu čudovať. Taliansko je v podstate kolískou organizovaného zločinu a v priebehu 20. storočia sa jeho obyvatelia i americkí emigranti postarali o jej zviditeľnenie.

Dnes sa už aj vďaka režisérom ako Coppola, Scorsese, Castellari či Di Leo a obrovskému množstvu filmov stala talianska mafia v podstate súčasťou pop kultúry. Azda aj preto je ťažké prísť s niečím novým a zaujímavým. Mohli sme vidieť množstvo klasických šablón od vzostupu a pádu mocibažného jedinca až po paradokumentárne poukázanie na previazanosť mafie a politiky. Najnovší film Francesca Munziho s názvom Čierne duše sa venuje práve téme talianskej mafie a prináša do žánru viacero inovácií.

Príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami paralelne skúma životy troch bratov z kalábrijskej zločineckej rodiny. Spočiatku tak sledujeme očividne klasický pracovný deň priekupníka drog Luigiho, podnikateľa Rocca a pasáka kôz Luciana. Ich viacmenej bezstarostný život dostane trhliny potom, čo mladý Leo, Lucianov syn, rozstrieľa kvôli banálnej hádke bar spravovaný konkurenčným klanom. Z drobnej nezhody, na ktorú sa nabalia nevyriadené účty z minulosti, vzklíči konflikt, ktorý bude mať zničujúce následky.  

Snímka Francesca Munziho je zaujímavá predovšetkým tematicky. Zatiaľ čo v predchádzajúcich filmoch o mafii sme videli prísne hierarchické vzťahy, pevné rituály, rodinnú súdržnosť a mafiu na vrchole síl, v Čiernych dušiach sa zdá, akoby už strácala pôdu pod nohami a jej zlaté časy boli nenávratne preč. Konkurenčný klan nepríde na pohreb, syn sa búri proti otcovi, mladší bratia proti staršiemu bratovi, mafiánske pravidlá sa nedodržiavajú, dohody rušia a rodina nie je pevná. Len tá talianska polícia je stále rovnako skorumpovaná. Film tak v podstate pripomína mafiánsky žáner Eastwoodových Nezmieriteľných. Akési trpké, pomalé a nostalgické ohliadnutie sa za starými časmi, ktoré sa už nikdy nevrátia pretože doba pokročila.

Tomu zodpovedá aj rozprávanie, ktoré kopíruje životy postáv. Pomalé, pretože uviaznuté vo všednosti a každodennej rutine a neskôr sa odvíjajúce od plíživého napätia blížiacej sa katastrofy. Samotní členovia rodiny, azda až na Luigiho, navyše ani nepripomínajú členov mafie. U Luciana je to pochopiteľné, keďže je chovateľom kôz a na Taliana je až príliš introvertný, Rocco je pre zmenu podnikateľ s úradníčkovským výzorom a Leo by síce strašne chcel byť tvrdým mafiánom, ale pôsobí skôr ako rozmaznaný a až príliš tvrdohlavý a egoistický chlapec.
Práve Leo svojim neuváženým konaním najlepšie poukazuje na koniec jednej mafiánskej rodiny. Ako jediný sa síce snaží získať si rešpekt, ale je až príliš osamelý a impulzívny. Zároveň je vďaka tomu výlučným katalyzátorom rozprávania, ktorý vyvoláva väčšinu konfliktov a ktorý posúva dej dopredu. Spoločne s ním sa nám odhaľujú aj typické témy mafiánskych filmov, ako nezmyselnosť pomsty, nihilizmus a problémy s impulzívnosťou a netrpezlivosťou.

Konfrontácia viacerých postáv, návrat a stretnutie troch bratov, popretie otca, boj proti druhému klanu, akási osudovosť i samotné prostredie dediny pripomenú antickú drámu. Film minimálne oplýva veľkolepými emóciami, ktoré však nedáva až tak okato najavo za pomoci neprimeraného pátosu a ďalších filmárskych neduhov.

Ruka v ruke s rozprávaním ide aj štýl. Okolitý priestor vo filme, snímaný pomerne často, má veľký význam. Už úvodný celok zachytáva siluety postáv otočených chrbtom ku kamere, čím získava na dôležitosti práve okolie. Podobným spôsobom sú snímané aj ďalšie scény, ako napríklad častý veľký celok na Lucianov statok na kopci, či záverečné hnanie kôz popri mori. Munzi tým postrkáva diváka ku hľadaniu implicitných významov a poukazuje na dôležitosť prostredia, ktoré formuje postavy. Či už ide o dravejších bratov žijúcich v uponáhľanom veľkomeste alebo o Luciana vedúceho rytmický a pokojný život v prispatom mestečku. Zároveň práve toto prostredie frustruje a nudí mladého Lea.

Film sa zároveň nebojí využívať dlhšie statické zábery, ktoré svojou pomalšou rymitkou opätovne dotvárajú ospalú atmosféru, poprípade pomáhajú pri záverečnom dramatizovaní niektorých scén. Takisto treba spomenúť hudbu, ktorá je síce viac menej nevýrazná, ale taktiež, v závislosti na konkrétnej scéne, pôsobivo dotvára režisérove zámery. Munzi tak akoby naratívne i štylisticky vytváral epitaf pomaly umierajúcemu svetu talianskej mafie, ktorá sa rozpadá zvnútra i zvonka. Zároveň si pre stvárnenie tejto témy vybral správnu formu, a tak som konečne po dlhom čase videl uspokojivý film z mafiánskeho prostredia.

Čierne duše (Les âmes noires/Anime nere), Taliansko, Francúzsko,  2014
Dĺžka: 103 minút
Réžia: Francesco Munzi
Scenár: Francesco Munzi, Fabrizio Ruggirello, Maurizio Braucci
Hudba: Giuliano Taviani
Hrajú: Marco Leonardi, Peppino Mazzotta, Fabrizio Ferracane, Barbora Bobuľová, Aurora Quattrocchi, Anna Ferruzzo, Giuseppe Fumo, Pasquale Romeo, Vito Facciolla
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 7. januára 2016
Foto: Film Europe