Nechcem byť nefér, ale nedá mi nespomenúť jeden veľmi subjektívny pocit, ktorý možno niektorých od čítania odradí. Ako človek primárne bažiaci po klasických japonských filmoch, či artovej európskej kinematografii, sa mi len veľmi ťažko sleduje filmografia Gabriela Muccina.

Tvorca snímok ako Šťastie na dosah (2006) alebo Sedem životov (2008) totižto predstavuje absolútny protipól elipsovitého, a tým pádom aj emocionálne vypätého spôsobu rozprávania tvorcov akými sú Yasujiro Ozu, Michelangelo Antonioni, Naomi Kawase a mnohí ďalší. Je to, samozrejme, nezmyselné a scestné porovnanie, ktoré pri hodnotení filmu nemôžem brať do úvahy, ale rád by som tým azda aspoň z časti odôvodnil svoje vlastné, pomerne negatívne pocity z niektorých prvkov snímky Otcovia a dcéry. Je totižto dosť dobre možné, že mnoho divákov obľubujúcich pátos bude nadšených.

Na druhej strane však musím uznať, že oproti Siedmym životom ide o radikálny progres v jeho tvorbe. Tie pre mňa totižto predstavujú jeden z pomyselných vrcholov odpadovosti, kde sa ku typicky Muccinovskému patetizmu pridáva ideologicky perverzná hlavná postav, stavajúca sa do pozície sudcu, rozhodujúceho o tom, kto si zaslúži a kto nie žiť. V Otcoch a dcérach sa tak Muccino okľukou vracia ku svojmu americkému debutu Šťastie na dosah, s ktorým zdieľa problematiku vzťahu otec – dieťa. Domnievam sa však, že sa v prípade Otcov a dcér ide o ešte sofistikovanejšie dielo, ktoré namiesto sociálneho dojímania sa, skúma život hlavnej protagonistky a jej otca prostredníctvom dvoch časových línií.

Tentokrát ide o príbeh mladej Katie (Amanda Seyfried), ktorá sa musí vysporiadať s problémami vo svojich partnerských vzťahoch. Snímka zároveň retrospektívne zobrazuje detstvo strávené s jej otcom Jakeom (Russell Crowe), známym a oceňovaným románopiscom, bojujúcim s depresiami. Snímka teda zobrazuje vplyvy, aké na Katie zanechal život s milujúcim, ale utrápeným otcom, ktorý ju po nešťastnej smrti matky vychováva sám. 25-ročná Katie, silne naviazaná na otca, sa s tým v dospelosti nedokáže vyrovnať a žije búrlivým sexuálnym životom.

Môžeme tu tak badať dve dejové línie, ktoré sa zameriavajú na odlišný vzťah Katie a mužov. Zaujímavé je najmä ich využívanie a prepínanie medzi objektívnou a subjektívnou naráciou. Na začiatku filmu vidíme ešte malú Katie a jej otca smútiacich nad stratou matky/manželky, avšak následne sa dej presúva o 20 rokov do budúcnosti. Nasledujúce zábery na jej detstvo, pravidelne sa objavujúce uprostred deja, sú teda retrospektívami. To je často motivované aj v rozprávaní, kde vidíme, ako sa už dospelá Katie zasníva a pozerá sa na svoju mladšiu podobu utekajúcu zo školy. Problematickými sú však práve spomienky jej otca, pri ktorých Katie nebola, to znamená, že si ich nemôže predstavovať, avšak my diváci ich aj napriek tomu vidíme vo filme. Odpoveď na tento problém prináša prítomnosť knihy Otcovia a dcéry, ktorú napísal Jake. Často sa vo filme zobrazuje, často ju postavy spomínajú a rieši sa v nej práve vzťah Katie a Jakea. Zmienené retrospektívy pochádzajú práve z tejto knihy, prostredníctvom ktorej otec aj potom čo odišiel, komunikuje so svojou dcérou. Je to práve táto stratégia, ktorú považujem za najpodnetnejšiu z celého filmu.

Snímka navyše výborne pracuje s utajovaním informácií, a je tak v niektorých ohľadoch pomerne nekomunikatívna. Zmienené dve línie nastolia otázky, ktoré zodpovedajú až v závere a popritom dokážu zaujímavo nadhadzovať a riešiť problémy v celom spektre vzťahov i s ohľadom na psychické problémy hlavných postáv. To všetko sleduje aj neviditeľný štýl, ktorý predovšetkým prostredníctvom zmeny osvetlenia sleduje šťastné - presvetlené chvíle v životoch hlavných postáv alebo naopak tie temné - smutné. Zaujímavé však je aj v tomto prípade, že štýl divákom neslúži na zjednodušovanie pochopenia rozprávania, to znamená, že spomienky, či pasáže z knihy neodlišuje inými farebnými kontúrami a podobne.

Vďaka týmto prvkom môžeme o Otcoch a dcérach hovoriť ako o najvydarenejšej snímke Gabriela Muccina. Jednak narába so sofistikovanejším rozprávaním, pátos a prvoplánové dojímanie, neslúžia k adorovaniu perverznej postavy, či k ľútosti nad sociálne slabšími. Skôr verne sprevádzajú emočne vyhrotený a ľudský príbeh o problémoch vo vzťahoch.

Otcovia a dcéry (Fathers and Daughters / Padri e figlie), USA, Taliansko, 2015
Dlžka: 116 minút
Gabriele Muccino
Scenár: Brad Desch
Kamera: Shane Hurlbut
Strih: Alex Rodríguez
Hudba: Paolo Buonvino
Hrajú: Aaron Paul, Amanda Seyfried, Russell Crowe, Diane Kruger, Ryan Eggold, Jane Fonda, Michelle Veintimilla, Quvenzhané Wallis, Octavia Spencer, Bruce Greenwood, Janet McTeer a ďalší
Distribúcia: Magic Box
Premiéra v SR: 12. novembra 2015
Foto: Magic Box