Osud iránskeho režiséra Jafara Panahího, žijúceho od roku 2010 pod policajnou kontrolou, s dvadsaťročným zákazom výkonu filmárskej profesie, je dostatočne známy a treba povedať, že je oveľa zložitejší, než jeho jednoznačne heroizujúca interpretácia servírovaná európskymi médiami.

Kritické  námietky voči imidžu martýra zaznievajú predovšetkým z iránskej strany a dotýkajú sa najmä reštrikcií a zákazov ohľadne slobodného pohybu režiséra i jeho možností nakrúcať nové filmy. Faktom je, že v roku 2011 sa na MFF v Cannes premieta tajne nakrútený video denník Toto nie je film a o dva roky neskôr film Zatiahnutý záves získava na Berlinale Strieborného medveďa za najlepší scenár.  

Súdiť, do akej miery je deklarovaný rozpor medzi reputáciou prenasledovaného umelca a jeho šikovnou manipuláciou reálny, je obtiažne. Nepochybne ide o zložitú hru, v ktorej to režisér nemá i kvôli permanentnému dozoru ľahké. Argument s poukazom na tvrdé tresty pre vzpierajúcich sa filmárov i novinárov, sediacich vo väzení, totiž neberie do úvahy zaujímavé iránské špecifikum. Na známych a populárnych predstaviteľov verejného života, a pre filmárov to platí dvojnásobne, sa uplatňujú oveľa miernejšie kritériá pre priamy trestný postih. Nech už je motivácia oficiálnych orgánov pre zvláštny režim Panahiho existenčnej situácie akákoľvek, faktom je, že nakrútil svoj ďalší film Taxi Teherán, ocenený na MFF Berlinale Zlatým medveďom.

Za volantom teheránskeho taxíka sedí sám režisér. Toto nové zamestnanie sa rozhodol využiť na zostavenie akejsi antropologickej štúdie obyvateľov Teheránu. Každá z postáv, ktorá si sadá do taxíka, vnesie do tohto mikropriestoru fragment zo svojho života. Táto mozaika sa vzťahuje k niekoľkým úrovniam iránskej reality ako politickej a náboženskej, tak i umeleckej, súvisiacej priamo s režisérom. Úvodný rozhovor vedie radikálny muž, sediaci vedľa šoféra, s učiteľkou na zadnom sedadle. On by chcel hneď všetkých za akýkoľvek prečin vešať. Príbuznému ukradli v noci pneumatiky zo všetkých štyroch kolies a pobúrený muž vyzýva k účinnejšiemu uplatňovaniu zákonov šárie, nemilosrdných, ale účinných. Učiteľka oponuje. Vešať ľudí za krádež pneumatík je nezmyselné. Nikto sa nepoučí, kradnúť sa bude ďalej. Muž sa chová nadradene a povýšenecky sa zo ženy vysmieva. Sedí medzi deťmi a je mimo reality.

Bez problémov ho identifikuje aj priekupník s pirátskymi dvd a s nespochybniteľnou logikou obchodníka predpokladá, že je v záujme režiséra asistovať jeho pokútnym kšeftom. „Ten je náš!“, vysvetľuje zarazenému zákazníkovi, ktorý v šoférovi spoznal svetoznámeho režiséra. Vezie právničku, s ktorou preberá osud Ghoncheh Ghavami, študentky práv, bojujúcej o možnosť žien zúčastniť sa športových súťaži. Aj keď v tomto prípade šlo o volejbal, rozhovor odkazuje na Panahiho film Offside (2006), popisujúci urputnú snahu dievčenskej skupinky, dostať sa na štadión, kde sa odohráva futbalový zápas Svetového poháru medzi Iránom a Bahrajnom. Právnička popisuje  situáciu ľudí pod dozorom. Monitorovanie ich pohybu a ľudí, s ktorými sa stretávajú ich psychicky poznamenáva a robí im zo života peklo.

Komický nádych má prevoz akvária s červenými rybičkami. Ide o humornú situáciu a i tá je odkazom na jeho najznámejší film Biely balónik (1995), v ktorom si sedem ročná Razieh chce kúpiť červenú rybičku, ale bankovka jej spadne do pivnice, a tak sa ju za asistencie kamaráta snaží vytiahnuť. Taxík smeruje i ku škole, kde má režisér vyzdvihnúť svoju neter. Zdrží sa a príde neskoro, začo ho zhovorčivá dievčinka zahrnie nahnevanými výčitkami. Nepáči sa jej aj staré auto. Všetkých už stihla v škole upozorniť, že jej strýko je režisér. Bola to práve Hana Saedi, Panahiho skutočná neter, ktorá si v Berlíne prebrala za režiséra sošku Zlatého medveďa.

Aj napriek fragmentárnosti jednotlivých situácií a ich humornej fasáde, rysuje sa za ňou ťaživá realita, v mnohom poznamenaná neúprosnosťou náboženských zákonov a predpisov. Zraneného muža po havárii na motorke zaujíma len to, aby jeho žena dostala ich spoločný majetok. Podľa všetkého ešte stále platí, že v prípade úmrtia muža, nededí jeho manželka, ale jeho bratia. Tí sú povinní sa o vdovu postarať. Hana číta šoférovi jednotlivé body zákazov a príkazov toho, čo sa vo filme môže a čo nie. Okrem zakázaných akýchkoľvek dotykov muža a ženy to sú napríklad i mená kladných hrdinov. Doporučenými sú mená svätých a martýrov.

Vzácnosť tejto na prvý pohľad nevinnej introspekcie do každodennosti náboženského režimu spočíva v jej priamom prenose. Dozvedáme sa všetko podstatné vo forme, ktorej musí rozumieť každý, kto nezabudol, čím sme prešli i my. Je to presne oná zmes triviálností, tušujúca všetko nepríjemné, nebezpečné a zradné, skrývajúce líniu dovoleného a nedovoleného, nedotknuteľného a trestaného. V celej nahote vystupovalo len zriedka. Totalitné režimy sú vždy odkázané na vytváranie ilúzie bezstarostnej normality a jej ničím nerušeného rytmu. Zachytiť hrozivé signály prísneho poriadku sa v informačnej izolácii a hlasnej propagande darilo len nemnohým.

Všetko, čo vo filme odoznie, čítame Panahiho očami. Aj keď má masku dobromyseľného a usmievavého pána, jeho  správa je mrazivá, pretože on sám je tým, kto nahliadol a zakúsil riziko prekročenia hranice dovoleného. Je svedkom i dôkazom rafinovanosti nekonečnej hry na výdrž. Zdanlivá veľkorysosť, s ktorou sa pardonuje ďalší a ďalší režisérov film, ocenený métami na prestížnych festivaloch, má práve tento charakter. Na jednej strane popudzuje domácu filmovú obec, ktorá nevidí dôvody zahraničnej heroizácie Panahiho, lebo s obmedzeniami sa potýkajú takmer všetci a často s oveľa krutejším postihom a na druhej strane sú jeho filmy v zahraničí prítomné pravidelne už niekoľko rokov bez viditeľnejších dôsledkov, čo, samozrejme, môže vzbudzovať otázky o tom, ako to vlastne s jeho domácim väzením naozaj je.

Taxi Teherán je film, v ktorom treba čítať  “medzi riadkami“, lebo hovorí viac než sa nám môže na prvý pohľad  zdať.

Taxi Teherán (Taksi Tahran), Irán, 2015
Dĺžka: 82 minút
Réžia, scenár, kamera: Jafar Panahí
Účinkuje: Jafar Panahí
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 12. novembra 2015
Foto: Film Europe