Pamäť národa - aj tak by sa dalo niekedy  hovoriť o dokumentárnych portrétoch osobností. Mapujú a približujú širokej verejnosti ľudí, ktorí vo svojej profesii veľa dosiahli, ale keďže doma nie je nikto prorokom, akosi sa o nich veľa nevie. To je vari aj prípad dokumentárneho portrétu popredného slovenského kostýmového výtvarníka, scénografa a vysokoškolského pedagóga Milana Čorbu (1940-2013), ktorý podľa vlastného scenára nakrútil vlani  popredný slovenský režisér Martin Šulík.

S výsledkom sme sa stretli opakovane na televíznej obrazovke. V posledný aprílový deň prichádza do kín rozšírená „kinoverzia“. V predpremiére ju videli už návštevníci aprílovej  prehliadky Týždeň slovenského filmu v bratislavskom kine Lumière, kde sa po projekcii uskutočnila aj  krátka beseda s režisérom Martinom Šulíkom a Jaroslavom a Davidom Čorbovcami (bratom a synovcom M.Čorbu), ktorí stáli pri vzniku diela. Koncom roka by malo vyjsť DVD s dvadsaťminútovým bonusom.

Režisér, scenárista a vysokoškolský pedagóg Martin Šulík (1962) je absolventom filmovej a televíznej réžie na VŠMU a mnohým možno utkvel v pamäti ako  herec – predstaviteľ študenta dokumentaristiky Ivana vo filme Uhol pohľadu (1984). Presadil sa však ako jeden z našich najuznávanejších a aj medzinárodne oceňovaných tvorcov v oblasti hraného filmu. Z jeho bohatej filmografie stačí spomenúť tituly ako Neha (1991), Všetko, čo mám rád (1992), Záhrada (1993), Orbis Pictus (1997), Krajinka (2000), Slnečný štát (2005), Cigán (2011). Je však tvorcom aj radu zaujímavých dokumentov, medzi nimi i  portrétov ako Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy (2007) či Viliam Gruska – pútnik slovenským časom (2014). V prípade svojho najnovšieho dokumentu použil v titule iba meno  protagonistu - Milan  Čorba. Možno aj preto, že  je jednoducho ťažko vybrať z prívlastkov tohto „nápadne nenápadného“ muža, ktorý ovplyvnil vývoj  modernej slovenskej  i českej kostýmovej tvorby a zapísal sa aj do tvorby svetovej. Jeho meno je niečo ako značka kvality. Na dnešné pomery bol však až príliš skromný a o svojej práci, tobôž spolupráci so zahraničnými filmovými  či divadelnými produkciami, hovoril málokedy.

Vlastne až pri interview pri jeho sedemdesiatke som zistila, že bol spolutvorcom 121 celovečerných a televíznych filmov, vyše 200 divadelných a viac ako 400 televíznych inscenácií. Uvedomila som si, že mu nerobilo problémy vyrovnať sa s kostýmami pre činohru, operu či balet a podpísal sa pod slávne tituly, ako boli televízne Tri gaštanové kone, Balada o siedmich obesených, Triptych o láske,  séria Buddenbrookovci , či filmy Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Tisícročná včela, Obsluhoval som anglického kráľa a mnohé iné. Vo filme  nájdete z nich ukážky, ale nie číselné štatistiky. Kto hľadá  encyklopedické heslo, nech zabudne. Tvorcovia sa sústredili skôr na osobnú výpoveď umelca (z pomerne obmedzeného počtu televíznych a rozhlasových  nahrávok či z jeho knižnej autobiografie Oproti životu) a spomienky manželky, brata, priateľov, režisérov, spolupracovníkov, kolegov, ktoré kombinujú s autentickými archívnymi zábermi (napríklad z detstva, lebo otec rád fotografoval i filmoval) i ukážkami z Čorbovej tvorby. To všetko v širších súvislostiach spoločenského pohybu.

Mohli by ste sa nazdávať, že to budú, ako sa zvykne hovoriť, „hovoriace hlavy“. Lenže  tie si vlastne ani neuvedomujete, vnímate príbeh. Milan Čorba a jeho mladší brat Jaroslav vyrastali v povojnovej Bratislave. Po roku 1948  ich otca – právnika, „príslušníka vykorisťovateľskej triedy“, preradili do výroby. Musel odísť ako robotník na stavbu v Košiciach, po úraze dostal otravu krvi a keď mal Milan desať rokov zomrel. Po maturite začal študovať odbor výtvarného umenia na Vysokej škole pedagogickej a keď ju zrušili, prešiel ako študent na Katedru dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Ale medzitým už ako pätnásťročný nahliadol „do filmového hrnca“ na Kolibe ako brigádnik a po dvojročnej základnej vojenskej službe sa mu podarilo v roku 1964 nastúpiť do televízie, kde mal ručne písať titulky k informáciám o počasí. Jedného dňa sa náhodou ocitol pri rozhovore režiséra a scénografa o pripravovanej inscenácii. Zapojil sa doň tak fundovane, že mu režisér povedal: „No, keď ste taký múdry, tak urobte kostýmy.“ A Milan ani na chvíľu nezaváhal. V spomínanom rozhovore mi skromne povedal: „Možno bolo vtedy málo výtvarníkov, alebo som sa ocitol v správnom čase na správnom mieste, lebo mi po odvysielaní inscenácie začali prichádzať ďalšie ponuky a súbežne som začal  pracovať nielen v televízii, ale aj v divadlách a pre film.“

Milan Čorba bol historik umenia a v umeleckých dielach  hľadal inšpiráciu pre svoju tvorbu. Jeho kostýmy  predstavovali isté nóvum, vystihovali postavu, ale  neraz aj podstatu človeka, ktorý ju stvárňoval. Mal možnosť spolupracovať nielen so slovenskými, ale aj českými a zahraničnými produkciami a teda využívať širokú ponuku látok. Jeho návrhy sa vyznačovali komplexnosťou,  obsahovali nielen kostým, ale aj topánky a iné doplnky, prípadne i líčenie (v divadelnej dráme Clavijo sa hovorí o inšpirácie punkom). Spolupracovníci dodnes spomínajú na až detailné inštrukcie, ako čo má byť ušité a na mimoriadne priateľskú atmosféru, v akej sa stretávali. Divák nakazený dnešným bulvárom môže len žasnúť. Hovorí sa viac o profesii, ako o súkromí. Ak už, tak mimoriadne decentne. Milan Čorba sa totiž vždy hlásil k pojmom ako česť, odhodlanosť,  džentlmenstvo, cenil si pocit slobody a príjemných ľudí a podľa toho i konal. Vysoko hodnotil nielen známych režisérov, ale i neznáme kostymérky, strihačky, krajčírky či rekvizitárov. Zdôrazňoval, že on prichádza s víziou, ale bez ich spolupráce by sa nenaplnila.

Ľudsky ho približuje aj láska k futbalu, najmä k anglickému Chelsea Londýn, k záhrade, či skutočnosť, že sám seba často označoval za Dona Quijota. Svojím sarkazmom  prekrýval vnútornú zraniteľnosť a potrpel si na humor a istý nadhľad. Dokonca aj zoči-voči smrti. Mimoriadne silne v tomto zmysle na mňa zapôsobilo, keď v úvode filmu, ešte mimo obrazu, znie do zvonkohry hlas jeho manželky Milky Vášáryovej o tom, ako sa Milan vrátil z bežného vyšetrenia

krvného obrazu a tichým hlasom jej pokojne povedal, že mu zistili rakovinový nádor, ale nech sa tým neznepokojuje, všetko si zariadi sám... Na inom mieste zas jeho priateľ spomína, ako Milan hovoril, že má ešte trištvrte roka pred sebou, teda aj Vianoce, aj Veľkú noc, a to je ohromný dar - čas...

Mnohé je vo filme Milan Čorba iba naznačené, nedopovedané, dalo by sa povedať nekompletné. Lenže, ako v krátkom časovom úseku predstaviť takú renesančnú bytosť, priblížiť jej život, prácu, myšlienky (prednášal nielen o kostýmovej tvorbe, ale aj o duchovnej a hmotnej kultúre v kontexte so súčasnosťou)? Divák by sa chcel dozvedieť viac, ale už  môže siahnuť iba po jeho knihách Kostýmová tvorba (2009), Oproti životu (2011), či dialógu optimistu a pesimistu Plameň sviečky slnku jas nepridá, ktorý našiel syn Juraj v počítači až po jeho smrti.

Režisér Martin Šulík v spolupráci s bratom Marekom Šulíkom v úlohe strihača, sa vtipne pohrávajú  ešte aj  s titulkami, ktoré označujú mená či názvy ukážok. Raz sú v okrúhlej inokedy v štvorcovej farebnej ploche a evokujú  predstavu imaginárnej lopty, dotieravej včely, či neposlušnej okenice. Na výbornej filmárskej úrovni mladšej generácii predstavili a staršej pripomenuli  skvelého človeka, ktorý stál v pozadí úspechov nejedného umeleckého diela. Určite, koľko divákov, toľko pohľadov na film a teda aj výhrad. Film Milan Čorba je však pôsobivý dokument, výpoveď i svedectvo o výraznej osobnosti, ktorá už nie je medzi nami, napriek tomu nás však i dnes dokáže  inšpirovať.

Milan Čorba, SR, 2014
Dĺžka: 88 minút
Réžia: Martin Šulík
Scenár: Martin Šulík
Kamera: Richard Krivda
Strih: Marek Šulík
Účinkujú: Emília Vášáryová, Jaroslav  Čorba, Milan Lasica, Martin Huba,  Ján Kocman, Vladimír Strnisko a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 30. apríla 2015
Foto: ASFK