Petr Horký (1973, Brno) je dokumentarista, ktorý sa vo svojej doterajšej tvorbe venoval predovšetkým cestovaniu a zbližovaniu odlišných kultúr. To je aj téma festivalu Terra inkognita, ktorý založil so svojím spolupracovníkom Miroslavom Náplavom. V Českej televízii, ktorá uviedla mnohé z jeho 25 dokumentov, pôsobil aj ako moderátor Studia 6 a populárneho AZ – kvízu vysielaného z Brna. Takmer dvadsať rokov sa priatelí s Miroslavom Zikmundom (1919, Plzeň), známym cestovateľom, publicistom, spisovateľom, fotografom a disidentom, ktorý po niekoľkoročnom prehováraní súhlasil, že sa stane hrdinom Horkého dokumentárneho filmu. Výsledok – takmer stominútový klasický dokument Storočie Miroslava Zikmunda vstúpil 8. januára 2015 do slovenských kín. Distributérom je Magic Box Slovakia, s.r.o.

Miroslav Zikmund, ktorého meno sme si zvykli vyslovovať jedným dychom s jeho celoživotným priateľom, cestovateľom Jiřím Hanzelkom (1920, Štramberk – 2003, Praha), sprístupnil scenáristovi a režisérovi Petrovi Horkému svoj bohatý, systematicky usporiadaný archív, ktorého základ tvoria niekoľko desaťročí písané osobné denníky, korešpondencia, výstrižky a fotografie. Množstvo materiálu, prehľadne umiestneného v Zikmundovej zlínskej vile, bolo prvým úskalím, na ktoré tvorca narazil. Popri nevyhnutnosti vyselektovať iba to podstatné, si musel ujasniť, čo vlastne chce nakrútiť: či dokument o cestách populárnej dvojice mladých ekonomických inžinierov okolo sveta, či portrét žijúcej legendy, ktorá je aj vo vysokom veku vo vynikajúcej fyzickej i psychickej kondícii, zachováva si obdivuhodnú pamäť, ucelený hodnotový systém a schopnosť presne formulovať, či doklad o zložitej historickej dobe, ktorá sa odrazila v osude protagonistu. Zdá sa, že túto dilemu sa Horkému nepodarilo vyriešiť, a tak výsledok je zmesou všetkého vyššie uvedeného. Pri tradičnej minutáži (97 minút) sa pochopiteľne nedalo rovnocenne venovať všetkým témam, a tak je film nevyhnutne miestami povrchný, skratkovitý, proporčne nevyrovnaný.

Počiatočná tretina sa zameriava predovšetkým na prvú cestu Hanzelku a Zikmunda, ktorú podnikli v rokoch 1947 – 1950 po Afrike a Južnej Amerike, pričom výrazne dominuje tá prvá destinácia, predstavená v dynamickom zostrihu digitalizovaných autorských filmov oboch cestovateľov. Zrejme tu zohrali úlohu režisérove spomienky z detstva, keď v knižnici našiel (ako nejeden z dnešných starších divákov) tri objemné zväzky cestopisov Afrika snov a skutočnosti, ktoré zaradil vedľa obľúbených vernoviek, lebo si myslel, že v nich ide tiež o fantáziu, nie o realitu. Južná Amerika sa filmom iba mihne, podobne stručne je zaznamenaná druhá cesta dvojice po Ázii a Oceánii v rokoch 1959 – 1964, hoci trvala takmer dvojnásobne dlhšie. Informatívne titulky a orientačné mapy, ktoré sú spestrením tradičného dokumentu, bežia tak rýchlo, že ich divák nestačí vnímať, občas mu z rovnakého dôvodu môžu uniknúť zaujímavé fakty o pozadí spomínaných ciest. Obaja absolventi Vysokej obchodnej školy v Prahe boli totiž zamestnancami slávnej českej automobilky Tatra, počas expedícií svojím spôsobom testovali jej výrobky (prvú cestu absolvovali na Tatre 87, druhú na dvoch nákladných Tatrách 805). Ako vyslanci tohto podniku mali právo uzatvárať obchodné zmluvy, pričom finančný objem, ktorý priniesli republike, bol impozantný a náklady na cestu v porovnaní s ním zanedbateľné.   

Miroslav Zikmund žil v zaujímavej a ťažkej historickej dobe. Narodil sa päť mesiacov po vzniku Československej republiky, zažil protektorát , II. svetovú vojnu i februárový prevrat, no na jeho osud mal veľký vplyv najmä rok 1968. Nadšený politickým odmäkom počas Dubčekovej éry podpísal na čs. ambasáde v Tokiu prihlášku do komunistickej strany, no nepobudol v nej dlho. Pre jednoznačne odmietavý postoj k okupácii vojskami Varšavskej zmluvy ho zo strany vylúčili, no v tom čase už aj sám vedel, že v takomto „spolku“ nemá čo hľadať. Trest prišiel okamžite. V období normalizácie, keď mu všetky aktivity, ktoré tvorili jeho dovtedajší život, zakázali, činorodý muž si našiel koníčka: venoval sa usporiadaniu svojho bohatého archívu a vlastnému rodokmeňu, pri skúmaní ktorého sa dostal až do roku 1629. Nadviazal čulé kontakty s disidentmi, ako o tom vo filme rozpráva spisovateľ Ludvík Vaculík, v samizdate mu vyšli knihy, Václava Havla považuje stále za člena rodiny... S nadšením privítal Nežnú revolúciu, rehabilitáciu i nové možnosti sebarealizácie. Občas sa zamyslí, či cesta, ktorou prešiel, stála zato. Rozpadlo sa mu manželstvo s úspešnou opernou speváčkou Evou, nemal čas na výchovu syna Sávu, z ktorého sa stal sebestačný osamelý introvert, posadnutý vlakmi... No presvedčený o tom, že „život rovná sa súčet náhod“, vie, že posadnutosť cestovaním bola jeho osudom, že nemohol žiť inak. Dielo, ktoré spolu s Hanzelkom vytvorili, je impozantné: 111 tisíc prejdených kilometrov, štyri celovečerné filmy, 147 dokumentárnych a televíznych snímok, knihy, preložené do jedenástich jazykov, v súhrnom náklade 6,5 milióna výtlačkov. Už pri príprave prvej cesty Zikmund hovoril piatimi jazykmi, postupne sa učil najmenej päť ďalších...   

Jednotlivé historické udalosti búrlivého minulého storočia sú naznačené iba letmo, zväčša prostredníctvom obrazovej skratky, takže divák musí mať o nich aspoň základné vedomosti, aby v toku rozprávania nestratil orientáciu. Niektoré reakcie prominentných cestovateľov  vyvolávajú svojou politickou naivitou trpký úsmev, napríklad rozsiahla analýza pomerov v Sovietskom zväze, ku ktorej dospeli vlastnou skúsenosťou, a ako podnet na zlepšenie ju poslali Brežnevovi, alebo presvedčenie, že okupácia Československa je nereálna, lebo by sa ňou znemožnili vedúci predstavitelia jednotlivých socialistických krajín. Vytriezvenie z týchto ilúzií bolo kruté, podobne ako v prípade zväzku vedeného Štátnou bezpečnosťou na Miroslava Zikmunda („nebezpečnú osobu najvyššej triedy nebezpečnosti“), ktorý sa k nej dostal po roku 1989 a skonštatoval, že to nemal robiť, že je sklamaný. Zrejme medzi udavačmi našiel aj niekdajších priateľov, no on s nadhľadom, prislúchajúcim veku a vnútornej noblese, robí za tým definitívnu bodku.   

Osobnosť Miroslava Zikmunda, jeho charizma, inteligencia, zmysel pre humor a napriek vysokému veku povestná „zvídavost“ je leitmotív, ktorý prechádza celým filmom, je dôvodom jeho existencie i hlavným pozitívom. Tým ďalším je hold celoživotnému chlapskému priateľstvu, ktoré prešlo so cťou všetkými ťažkosťami a virtuálne trvá aj po Hanzelkovej smrti, ktorá Zikmunda zasiahla bolestnejšie ako skon vlastného brata. Preňho priateľ neodišiel, stále ho vidí pred sebou, cíti dotyk jeho ruky na pleci, počuje jeho rady pri písaní... Tento vzťah, ktorý nik a nič nemohlo narušiť (určite nie finančné nároky, veď bez ohľadu na to, kto v danom období ťahal viac, vždy sa delili fifty – fifty), je trvalou hodnotou Zikmundovho života, podobne ako štvrťstoročie partnerstva s Máriou, o ktorej sa, žiaľ, vo filme dozvieme len to, že je „bezvadná holka“. Možno mohla dôslednejšie a invenčnejšie zasiahnuť do scenára dramaturgia, ktorá by lepšie rozvrhla i rozvila jednotlivé témy a vynechala retardačné prvky, neprinášajúce nové fakty, neprehlbujúce divákovo poznanie (napríklad zdvojené sekvencie zo zlínskeho Mestského divadla pri uvádzaní hry Vladimíra Fekara Palubný denník H + Z, či zbytočne dlhý happening ako oslava 65. výročia ich prvej cesty, ktorý aspoň naznačil, že odkaz týchto cestovateľov žije aj v dnešných mladých ľuďoch. Bolo to navyše jedno z prekvapení, ktoré režisér pripravil svojmu protagonistovi a na ktoré on spontánne, s úprimnou radosťou a sympatickým úsmevom reagoval.)   

Petr Horký, ktorý odštartoval film ako jeho rozprávač, sa prezentuje na poste Zikmundovho priateľa, no nie je to rovnocenný vzťah, a nielen generačne. Režisér vzhliada k svojmu idolu s úctou a obdivom, ktoré miestami pôsobia trochu pateticky, umocňované podobne ladenou hudbou Roberta Jíšu. (Zaujímavé a s témou zosúladené sú však piesne Radůzy.) Občas je Horkého prítomnosť v obraze zbytočná, najmä vtedy, keď sa kvôli dynamike (a minutáži) mohol vynechať popis cesty (napríklad pri hľadaní budovy Zikmundovej alma mater) a malo sa vkročiť in medias res. Napriek týmto nedostatkom si však Petr Horký zaslúži uznanie za obrovský kus vykonanej práce v niekoľkoročnom prípravnom štádiu i počas realizácie dokumentu o výraznej osobnosti, ktorú si takto môžu pripomenúť starší a spoznať mladí diváci. Dobre, že tento film vznikol.

Storočie Miroslava Zikmunda (Století Miroslava Zikmunda), ČR, 2014
Námet, scenár, réžia: Petr Horký
Kamera: Pavel Otevřel
Strih: Petr Svoboda
Hudba: Richard Jíša, autorka a interpretka piesní Radůza
Účinkujú: Miroslav Zikmund, Jiří Hanzelka, Miroslav Sáva Zikmund, Karel Pavlištík, Ludvík Vaculík a ďalší
Premiéra v SR: 8. januára 2015
Foto: Magic Box Slovakia, s.r.o.