Leviatan (Левиафан)
Leviatan je meno morského netvora, ktorý pred stvorením sveta symbolizoval chaos a vyvolával strach. Leviathan je názov knihy britského vedca Thomasa Hobbesa z roku 1651, v ktorej túto príšeru prirovnáva k absolutistickej moci, vytvorenej prepojením svetských a cirkevných štruktúr. Leviatan (Rusko, 2014) je štvrtý celovečerný hraný film svetoznámeho scenáristu a režiséra Andreja Zviaginceva (1964), v ktorom sa inšpiroval vyššie uvedenými zdrojmi.
Jeho Leviatan je veľkou metaforou nedemokratického spoločenského systému, proti ktorému je obyčajný človek bezmocný, nedokáže presadiť svoje práva a v súkolí dokonale zohraných zložiek samosprávy, polície, prokuratúry a súdnictva s tichým súhlasom cirkvi nevyhnutne skončí ako obeť.
Internetové informácie uvádzajú, že Zviaginceva inšpirovala aj tragická udalosť, ktorá sa odohrala 4. júna 2004 v americkom meste Granby v štáte Colorado. Miestny majiteľ autoservisu už nedokázal znášať nespravodlivosť súvisiacu s územným plánovaním, ktorej obeťou sa mal stať aj jeho majetok, a opancierovaným buldozérom zničil trinásť mestských budov, medzi nimi aj radnicu. Po čine sa zastrelil. Andrej Zviagincev sa údajne dozvedel o tejto tragédii o štyri roky neskôr, šesť ďalších mu trvalo, kým ju svojsky implantoval do svojho filmu. Pravda, na rozdiel od amerického kolegu nie je jeho hrdina Nikolaj (Alexej Serebriakov), miestny automechanik, odvážnym rebelom, ale skôr zúfalcom, ktorého nálady sa pohybujú – najmä pod vplyvom vypitej vodky – od odhodlaného nadšenia po totálnu rezignáciu. Stretávame ho v okamihu, keď definitívne prehral súdny spor s miestnym starostom Vadimom (Roman Maďjanov), ktorý získal právo vyvlastniť za smiešne odškodné celý Nikolajov majetok – dom, autoservis, skleník i hospodárske priestory, aby „vo federálnom záujme“ postavil na jeho mieste komunitné centrum. Nikolajov priateľ z vojenčiny, elegantný a skúsený moskovský advokát Dmitrij (Vladimir Vdovičenkov) ešte verí, že sa mu podarí so starostom dohodnúť – má totiž v rukách kompromitujúce materiály, ktoré by v prípade zverejnenia mohli miestneho samovládcu zničiť. Arogantný, sebavedomý starosta však disponuje silovými zložkami, ktoré sa neštítia nijakej špinavosti, a tak Dima napokon v obavách o vlastný život zbabelo uteká do Moskvy, aby sa svojmu priateľovi už navždy stratil. Na Nikolaja sa valia ďalšie katastrofy, ktorým nielenže nedokáže čeliť, ale ani im nerozumie. „Za čo, Bože, za čo?“ pýta sa zúfalý Nikolaj presne ako biblický Jób. Uňho si hromadením nešťastia Boh overoval silu viery, prečo však trestá Nikolaja, ktorý už prišiel o všetko – majetok, rodinu i slobodu? Na túto otázku mu nevie odpovedať ani miestny vladyka – otec Vasilij, ktorý ho vyzýva k zmiereniu a pokániu. Napokon, pasívnych, s osudom zmierených ľudí, na akých sa v tomto kraji postupne zmenili takmer všetci obyvatelia, možno lepšie ovládať.
Chronologicky vyrozprávaný realistický príbeh, na začiatku ktorého je relatívne spokojná rodina – energický a životaschopný Nikolaj, jeho o niečo mladšia manželka, pôvabná Liľa (Jelena Liadovová) a syn Romka z prvého manželstva, na konci osamelá ľudská troska, zničená alkoholom a nespravodlivosťou, sa odohráva v drsnej, ale príťažlivej prímorskej oblasti na severozápade Ruska. Film rámcujú široké panorámy tejto pôsobivej fotogenickej krajiny pri Barentsovom mori (úžasná kamera režisérovho stáleho spolutvorcu Michaila Kričmana). Vo chvíli, keď sa zameria na detail, vidíme na morskom brehu v bahne zapichnuté vraky rybárskych člnov a vedľa nich vybielenú kostru veľryby, akoby pripomienku bájneho Leviatana, memento obyvateľom tohto zdevastovaného a ďaleko od Moskvy živoriaceho kraja. Sem-tam ešte vidieť znaky niekdajšej prosperity rybárskej osady, ale to je už minulosť, rozpadla sa tak, ako celé niekedy (vše)mocné sovietske impérium. V drsnom, spustošenom kraji žijú drsní, vodkou zničení ľudia. Jedni pijú zo zúfalstva, iní z nudy, ďalší zo zvyku. Jedni profitujú z príslušnosti k vrchnosti, iní sa jej pasívne podriaďujú. A hoci propagačný slogan filmu, zrejme vklad distribučnej spoločnosti Film Europe, tvrdí, že „boj za ľudské práva sa nikdy nesmie vzdať“, Nikolajov príbeh – jeden za všetky – presvedčivo dokladá, ako sa tento boj v skorumpovanej, arogantnými, cynickými politikmi ovládanej krajine môže skončiť. Po Nikolajovej psychickej likvidácii niet nikoho, kto by sa ešte dokázal vzbúriť. Niet nádeje, nevidieť východisko. Stačí diagnóza? Na rodinnom pikniku, keď sa opitým strelcom minú sklené terče, vytiahne policajný náčelník portréty niekdajších sovietskych vodcov: Lenina, Stalina, Brežneva, Gorbačova, niekde má aj „slabého“ Jeľcina. A čo dnesní? pýta sa kamarát. Tí až neskôr, ešte nemáme historický odstup, znie humorno-vážna odpoveď. (Zatiaľ visí Putin na stene starostovej kancelárie.)
Realistický príbeh o plánovitom zničení obyčajného človeka v súčasnej ruskej spoločnosti je taký silný a presvedčivý, že prebíja „nadstavbu“, ktorú Zviagincev vybudoval z biblických symbolov v snahe povýšiť konkrétny príbeh na podobenstvo o ľudskom údele, o živote a smrti, čo je, veľmi zovšeobecnene, základná téma všetkých jeho filmov. Najsilnejší z nich bol Návrat z roku 2003 o výlete dvoch bratov s desať rokov nezvestným otcom, podľa slov režiséra mytologický pohľad na ľudský život, odmenený dvoma Zlatými levmi v Benátkach – za debut a všetky tri herecké výkony. Bol to najlepší film roka v Rusku, nominovaný na Oscara, a Európsky debut roka. Vyhostenie, 2007, bolo inšpirované poviedkou W. Saroyana Smiešna záležitosť o rodine v kríze a ocenené v Cannes za mužský herecký výkon. Vzťah muža a ženy skúma Zviagincev aj vo filme Jelena, 2011 a v dvoch krátkometrážnych snímkach Apocrypha, 2009 a Tajna, 2011. Manželstvo, resp. milostný trojuholník je jedným z katalyzátorov vzťahov, dokonca jednou z príčin rodinnej tragédie aj v Leviatanovi, za ktorý získali Andrej Zviagincev s Olegom Naginom Cenu za najlepší scenár na tohtoročnom MFF v Cannes.
Hoci Zviagincev je ctiteľom režisérov Lyncha a Antonioniho, považujú ho za nasledovníka Andreja Tarkovského. Potvrdzujú to niektoré režijné postupy – pomalé tempo rozprávania so zmysluplnými pauzami, vyžadujúce nezvyčajnú minutáž, dlhé neprerušované jazdy kamery, striedme používanie starostlivo vybranej, kongeniálnej hudby (už po druhý raz je to americký predstaviteľ hudobného minimalizmu a trojnásobný nominant na Oscara Philip Glass, nar.1937), snaha o vystavanie podobenstva cez symboly, o premyslenom obsadení a vedení výborných hercov ani nevraviac... Tarkovského a jeho pôsobivú historickú fresku Andrej Rubľov so stále aktuálnou témou postavenia umelca v spoločnosti pripomína v Leviatanovi ruina niekdajšieho kostola, v ktorej sa stretávajú na kus reči, cigaretu a fľašku miestni teenageri vrátane Nikolajovho syna. Sedávajú okolo ohníka, ktorý chvíľami osvieti zdevastované fresky... Čo tam po starom chráme, keď nový je už na obzore. Starosta, miestny „dobrodinec“ a mecenáš, ho postaví na mieste zbúraného Nikolajovho domu. (Bager, ktorý drasticky ničí jeho majetok, sa podobá Leviatanovi - predpotopnej príšere s dlhým krkom a rozďavenou papuľou, ktorá sa pažravo zahryzáva do krehkého dreva.) V novom kostole sa zhromaždí celá, v luxusných kožuchoch odetá mestská honorácia, aby si vypočula vladykovu kázeň o viere, o Bohu, ale najmä o pravde a nevyhnutnosti hľadať ju po celý život. Aká irónia! Frázy o pravde v spoločnosti klamárov a pokrytcov, hlavného rečníka nevynímajúc, v novom kostole, stojacom na troskách niekoľkých ľudských životov... Prelomový sovietsky film Pokánie, ktorý ako jeden z prvých reflektoval traumy vtedajšieho nedemokratického režimu, sa končil otázkou: Načo je cesta, ktoré nevedie k chrámu? Posledná veta Leviatana by mohla znieť: Načo je chrám, ktorý nestojí na pravde? Namiesto nej znie pôsobivá Glassova hudba a po prímorskej ceste sa šinie dlhá kolóna papalášskych limuzín...
Leviatan (Левиафан), Rusko, 2014
Scenár: Oleg Negin, Andrej Zviagincev
Réžia: Andrej Zviagincev
Kamera: Michail Kričman
Strih: Anna Mass
Hudba: Philip Glass
Hrajú: Alexej Serebriakov, Jelena Liadovová, Vladimir Vdovičenkov, Roman Maďjanov, Anna Ukolovová, Alexej Rozin, Sergej Pochodajev a ďalší
Premiéra v SR: 4. decembra 2014
Foto: Film Europe