Najnovší film hollywoodskeho režiséra Davida Finchera Stratené dievča (Klub bitkárov, Podivný prípad Benjamina Buttona, Muži, ktorí nenávidia ženy) a možno ho charakterizovať ako hravú žánrovú skladačku s dominujúcou detektívnou zápletkou a dôsledným psychologizovaním. Film relativizuje pravdu, polemizuje o kladoch i záporoch nevyspytateľných protagonistov, ktorých osobnostné premeny sú presvedčivo stvárnené skúsenými hercami Benom Afleckom, či menej známou Rosamund Pike.

Hľadanie kľúča odomykajúceho pravdu, sa ukáže byť nemožnou misiou, ten kľúč je totiž abstraktným mýtom, a tak balansujúc na hrane poloprávd a dohadov, márne sa spolu s tvorcami snažíme dopátrať pravdy, pretože v skutočnosti na položené otázky jestvuje mnoho a zároveň žiadna odpoveď. Film presvedčivo zavádza, aby svoje tvrdenia razom spochybnil, obrátil na ruby a začal pátranie od začiatku, nezávisle od toho, ako ďaleko už príbeh pokročil. Akoby sa snažil dokázať, že dielo nie je možné ukončiť, pokiaľ sú postavy schopné konať...

Ženský element za rovnomennou knižnou predlohou sa veľmi jasne odráža aj vo filmovom spracovaní. Zjednodušene možno tvrdiť, že primárnou dejovou líniou je vzťah dvoch ľudí, ktorí sa s manželskými nezhodami vyrovnávajú neštandardne a razantne svojsky. Pátranie po nezvestnej manželke ukazuje rôzne podoby pravdy, z nevinného sa stáva podozrivý, z obete vrah, pohľad na problém je zobrazený z rôznych rozprávačských rovín, paralelne sú vedené dve prepletajúce sa línie príbehu. Scenár ústi i vychádza z tých najrafinovanejších detailov. Fincher plne presadzuje svoju živelnosť a jeho osobitý pohľad na svet sa dokonale snúbi s autorkiným bizarným námetom. U režiséra je už takmer pravidlom ujať sa silných a nezvyčajných literárnych predlôh, pri adaptovaní svetového bestselleru Muži, ktorí nenávidia ženy sa vďaka vernému pridŕžaniu Steig Larssonovej predlohy stretol s pomerne kladným prijatím čitateľov/divákov, čo bude v prípade najnovšieho filmu problematickejšie vzhľadom na to, že autorka románu sa adaptácie vlastného diela zhostila tvorivo a dosť radikálne zmenila poslednú tretinu deja. Spisovateľka Gillian Flynn posúva vlastné kreatívne myslenie a dopracúva sa k celkom novým vyústeniam príbehu. Fincher však vonkoncom nie je jej otrokom, jednotlivým významom dáva nový rozmer, pričom sa nedopúšťa narúšania kontinuity diela. Jeho obsah zručne a s prehľadom prispôsobuje vlastnému zámeru a tomu, ako on cíti a vníma danú tému, pričom dokáže odhaliť dosiaľ skrytý potenciál a silu detailov, ktoré následne zdôrazní vhodne zvolenými prostriedkami filmovej reči, čím nadobúda film špecificky nový rozmer, predovšetkým neustále podnecuje zvedavosť diváka (ten je priamym účastníkom, „pátračom“, ako sa na detektívny žáner patrí), nadchýna nápaditosťou a sympatickým humorom, ktorým si nás získajú i psychopati a zruinovaní skrachovanci. Postavy si podávajú štafetu, nik nie je bez viny a osudová karta sa zvŕta až zarážajúco logicky.

Psychologická dômyselnosť a tajomstvo sú prvkami detektívky i kriminálky, ironický výsmech hraničiaci s paródiou, strieda mrazivo desivými výjavmi, napáda spoločenské hodnoty, rozdelenie rolí, feminizmus i mediálny balast. Stratené dievča je aj napriek mnohým rovinám a odkazom v príbehu film pevne ukotvený v „každodennej“ realite zadúšajúcich sa vzťahov, kariérneho neúspechu, neschopnosti vymedziť sa voči spoločnosti a nájsť uspokojenie. Flynn skladala svoj svet dva roky, starostlivým pasovaním detailov, ako sama povedala, príbeh je skladačkou z „kúskov lega“. Tie svedomito obracala zo všetkých strán, spájala a opäť odpájala, až kým nedospela ku konečným záverom, tie po opätovnom styku s textom prestavovala do nových, ešte menej predvídateľných súvislostí. Faktom zostáva, že od istého momentu príbeh zadŕha, je zdĺhavý, akoby sa autorka nevedela nabažiť nekonečnosťou možností, opitá vlastnou „božskou“ mocou, oddáva sa fabulácii, tá ústi do čoraz nepravdepodobnejších záverov a uveriteľnosť motivácií je oslabovaná rovnako, ako autenticita vzťahov, či rázne zmeny charakterov. Barokovo predimenzovaný dej prekračuje mieru únosnosti a je na škodu, že scenáristku na to niekto neupozornil. Vzhľadom na to, že ide o dielo, ktoré sa živo a tvorivo hrá so žánrami, je sarkastickou kritikou spoločnosti, mýtov, ktoré vytvárajú médiá (ich každodenná dávka lží, vytváranie kultov osobnosti a mediálnych identít), parodizuje detektívny žáner, nesnaží sa tváriť vážne ani umelo vyvolávať napätie, náš záujem udržuje neustále sa vynárajúcimi „indíciami“, ktoré skrúcajú dej do tých najbizarnejších a najnepravdepodobnejších uzlov, aké by „bežnému“ scenáristovi nenapadli ani na desiaty krát. Niekedy však táto hra stráca dych a prílišná konštrukcia robí z hrdinov smiešne karikatúry, bábky v rukách vyššej moci, manipulácia je jednoducho všadeprítomná...

Rodičia Amy, okrem toho, že trúchlia za nezvestnou dcérou, si užívajú mediálny záujem, na ktorý boli ako úspešní autori detských kníh o „Amazing Amy“ (dokonalej verzie Amy) zvyknutí, život dcéry im opätovne prináša profit a satisfakciu aj napriek tomu nie sú vo filme zobrazení ako obludy, monštruóznosť postáv vychádza z ich charakterov, tie sú bez „pardónu“ obnažované v tom najostrejšom svetle. Narastajúca utópia odhalených súvislostí, ani napriek svojej zvrátenosti, nie a nie explodovať. Film neprináša emocionálne uspokojenie, ústi do paradoxu, ktorý je nelogický a motivácii postáv (najmä Nickovi, ktorý by v reálnom živote s najväčšou pravdepodobnosťou uskutočnil svoj zámer a odišiel) nechceme celkom s istotou uveriť.

Lámanie žánrov či synkretizmus nesúrodých prvkov, sú často dôvodom, že prekvapený divák sa neorientuje už ani vo vlastných emóciách. Scenáristka má „program“, priam lipne na rafinovane hravom skladaní, za každú cenu usiluje o nepredvídateľnosť asociácií a zlomov vyrážajúcich dych. Niektoré ťahy na bránu sa môžu ukázať, ako vypočítavé, dokonca jej program možno označiť za gýčovitý, nie však v pejoratívnom význame, skôr ako metaforu a výsmech, ktorými poukazuje na zvrátenosť sveta, na pokrivenú štruktúru všetkých vzťahov, od partnerských, cez rodičovské, až po susedské. Kritika sa sústredí na rodinu, ako nefunkčnú bunku, zobrazuje zhubný nárast chorobnej depresie vyplývajúcej z nudy a úpadku životnej chute niečo dokázať, či entuziazmu zo zamilovanosti. Hrdinom zostal holý život a ten sa im vonkoncom nezdá taký očarujúci, ako predstavy o ňom.

Stratené dievča je detailne prepracovaným filmovým dielom, bez náznaku zaváhania využíva svoj potenciál a získava si nadšené ohlasy divákov i kritiky. Pátranie po Amy je plné dôvtipu a humoru a zaručene neurazí ani náročného diváka. Každý, kto sa odovzdá Fincherovej vyššej moci, zažije jednu z najlepších filmových hier na mačku a myš a bude prekvapený ako živo s ním tvorcovia komunikujú a s akou vervou sa sám pustí do pátrania po Amy a odpovediach na svoje otázky...

Stratené dievča (Gone Girl), USA, 2014
Dĺžka: 145 minút.
Scenár: Gillian Flynn
Réžia: David Fincher
Kamera: Jeff Cronenweth
Strih: Kirk Baxter
Hudba: Trent Reznor, Atticus Ross.
Hrajú: Ben Affleck, Rosamund Pike, Missi Pyle, Neil Patrick Harris, Patrick Fugit, Tyler Perry, Casey Wilson, Kathleen Rose Perkins, Kim Dickens, Sela Ward a ďalší.
Slovenská premiéra 2. októbra 2014
Foto: Barracuda Movie