Tak, ako sa mladá hrdinka Ela na začiatku filmu prebudí po tvrdom spánku (s dvoma rohypnolmi na „ukľudnenie“) do života v „polepšovni“, tak možno v úvode recenzie nového premiérovaného filmu Zázrak konštatovať, že po rokoch pôstu a viac-menej nevýraznejších počinov numericky rozšíril prebudený slovenský hraný film.

Po Mire Fornayovej, Zuzane Liovej, Ivete Grófovej a Mátyásovi Priklerovi prichádza aj Juraj Lehotský ako tvorca vlastného rukopisu, ktorým priľnul k téme a vnoril sa do jej prostredia, s empatiou voči slabým a núdznym a s túžbou osvetliť ich situáciu bez zvádzania k fabulačným tézam, inscenačným klišé, tendenciám problém uhládzať,  zjednodušovať, bezobsažne typizovať či skresľovať. Dostať sa do vnútra témy, zachytiť jej pulz a predstaviť verejnosti „obrazy“ marginalizovaných societ a jej hrdinov vyprodukovalo už v slovenskom filme niekoľko „rómskych“ filmov. Spôsobilo tiež masívnejšie používanie dokumentaristických postupov a sociálnych inšpirácií v hraných dielach a stalo sa charakteristikou súčasného slovenského filmu. Hľadanie konkrétnej pravdivosti, ktorú vierohodnosť „dokumentovaného“ účinne sprostredkuje (ale nezaručuje!), ovplyvnilo i tvorivú metódu režiséra Juraja Lehotského v Zázraku.

Po „zázraku“ Slepých lások sa vo svojom ďalšom celovečernom opuse rozhodol pokračovať v dokumentarizujúcom snímaní prostredia i postáv, aby čo najmenej ovplyvňoval ich autenticitu, aby autorská intervencia nerušila pravý, nefalšovaný výraz skutočnosti, ktorú ako v Slepých láskach aj v Zázraku zachycuje s citlivým pochopením, s blízkym vzťahom k stvárňovanému. To je aj najväčšia devíza tohto nového filmu. Podobne, ako v snímkach Ďakujem, dobre a Exponáty alebo príbehy z kaštieľa, Lehotský vnímavo vošiel do sveta mrežami oddelených „ústavov“, v tomto prípade reedukačného zariadenia pre delikventnú mládež, aby ho priblížil ostatným mimo múrov tohto zariadenia, predstavil prostredníctvom postavy jednej chovankyne. Monotematické zábery na hlavnú hrdinku Elu, umiestnenú v nehostinných priestoroch zariadení či jej únikových „destináciách“ prezrádzajú znamenitý cit režiséra pre povahu, výraz záberu, sústredeného na potrétovanie postáv a ich obmedzeného životného priestoru. K Lehotského náročnému zadaniu značne prispela charizmatická predstaviteľka hlavnej role Michaela Bendulová, nehovoriac o herecky elitnom výkone Roba Rotha v úlohe jej frajera. Istým  problémom tejto dokumentarizujúco štylizovanej drámy je zápletka a sociálno-psychologické zázemie motivácií, hlavne vo vzťahu k vyústeniu deja. Zápletka filmu je vedome jednoduchá, zrejme aby bola súčasťou maximálnej vierohodnosti, nekomplikujúcej chronológie bez „zavádzajúcej“ spletitosti: Tehotná Ela, snívajúca o novom, pohodovom živote v Anglicku, ujde z „polepšovne“ za svojím frajerom, ktorý droguje a dlhuje dílerom. Ela mu neprezradí, že s ním čaká dieťa a aby sa vyplatil z dlhov a mohli spolu utiecť do cudziny ponúkne mu po iných márnych pokusoch seba. Úskokom ju predajú priekupníkom so ženami. Podľa plánu im nakoniec ujde, čo sa však neobíde bez ich zmocnenia sa Elinho tela. Po tom, čo ju frajer vysmeje s jej snom odísť do cudziny, vráti sa späť do „polepšovne“ a rozhodne sa dať dieťa po pôrode na adopciu. Odmietne zblíženie so svojou matkou a kamera ju na konci filmu opúšťa s rozširujúcim sa úsmevom pri kontakte s novonarodeným dieťatkom.

Nevedno, či tento záver filmu znamená, že Ela ako vždy utiekla (tentoraz zo zóny, ktorá nepripúšťa kontakt matky s dieťaťom určeným na adopciu), alebo že zrevidovala svoje konečné rozhodnutie vzdať sa dieťatka a divák je svedkom ich prvého stretnutia. Ale aj bez ohľadu na to, ako autori filmu zamýšľali tento koniec, vyvoláva iné otázniky. Isté je, že mienený katarzný koniec Zázraku, nie je myslený ironicky, čo by odporovalo spôsobu snímania i autorovmu vzťahu k hrdinke počas celého filmu. Záver filmu predstavuje Elin nový začiatok, nie ten vysnený, nereálny, ktorý plánovala a pre ktorý bolo ochotná toľko obetovať, ale skutočný, zrodený novým životom - „zázrakom“, ktorý má moc potešiť Elino vyprahnuté srdce, túžiace po „večnej“ láske, ktorá napĺňa a upokojuje (nepomerne lepšie ako rohypnol či drogy). Dokáže však mladé dievča prelomiť opakovanie osudu svojej matky, ktorá vychovávala Elu bez otca a ktorá to nezvládla? Dokáže sa Ela vzopnúť proti všetkým protivenstvám, proti ťažkým podmienkam, s ktorými vstupuje do materstva (nedostatok peňazí i pomoci, absencia muža i otca potomka a zažitého vzoru rodiny)? Bude schopná kvôli dieťatku takej sily a obety, akú prejavila vo vzťahu k otcovi dieťaťa? Vytrvá a nezačne sa búriť a vzdorovať, ako doteraz vždy reagovala na problém či krach jej zámerov? Takáto premena hrdinky by bola naozaj zázrakom. Ela sa obetovala kvôli svojej predstave lásky a iného, lepšieho života, na konci filmu stojí pred človiečikom, ktorý potrebuje množstvo jej skutočnej, dospelej lásky a pokory. Odkiaľ ju má Ela „vziať“? Sympatické je, že hlavnej hrdinke, aj ostatným dievčatám podobných osudov, film praje. V skutočnosti však žičlivý koniec svojich príbehov zažívajú chovankyne podobných zariadení skôr výnimočne. Možno tvorcovia usekli film pri scénke Elinho materského prebúdzania zámerne, aby zvečnili ten krehký okamih, ktorého pokračovanie je smutné. Zázrakom je len tento okamih blaženosti, jej pokračovanie ilúziou. Pointovanie, finalizácia filmového diela by však nemali vyvolávať takéto nejasnosti.

Komponovanie Zázraku v nie dlhých výjavoch, potrétovanie ústrednej postavy a jej prostredia síce vrství účinné, výrazovo silné lekcie zo života vytesnenej časti spoločnosti, ale sugescia jednotlivých scén a obrazov, Lehotského vcítenie sa do postáv sa nestalo plnokrvnou drámou. Práve dramatické situácie a strety umocňujú vcítenie sa diváka do filmových postáv a deja, intimizujú ich vzťah, emočne angažujú, čo Zázrak trochu podcenil, respektíve príliš dôveroval téme a konceptu expresívnej, dokumentarizujúcej autenticity, že spolu s niekoľkými akčnými scénami utiahne dramatický príbeh. Nech je aj predstaviteľka Ely akokoľvek charizmatická a typovo náležitá a pochádza z prostredia, v ktorom sa film pohybuje, nie je herečka, ktorá dokáže svojím výkonom niesť závažné posolstvo postavy, akú Juraj Lehotský v Zázraku predstavil. Ak Mira Fornayová pracovala v snímke Môj pes Killer rovnako s nehercom v hlavnej úlohe, evidentne nenechala žiadne jeho gesto, dikciu reči či pohybovanie sa v priestore záberu na nejakú náhodu, čiže nehercovu voľbu, no v nijakom prípade sa nespoľahla na záruku jeho „nehranej“ autenticity. V obdobnom Až do mesta Aš Ivety Grófovej, hlavná postava Dorotky, tiež stvárnená neherečkou, nie je zďaleka tak centralizovaná, dominujúca ako hlavné postavy v Killerovi a Zázraku. Ela je ináč protikladnom Grófovej Dorotky, pasívnej a submisívnej postavy rovnako opustenej blízkymi a vydanej napospas osudu. Lehotského Ela je povahovo druhým typom tejto sociálne labilnej a citovo deprivovanej mládeže, ktorú charakterizuje buričstvo, vzdorovitosť, chorobná posadnutosť, nevnímajúca reálnosť situácie v prípade zamerania sa na objekt svojich túžob (vo filme je to cesta do Anglicka s frajerom). Ak Fornayová vo svojich moderných drámach zo súčasnosti neráta s vcítením sa diváka do postáv (v Líštičkách až iritujúcou hlavnou postavou), robí tak preto, lebo chce prehĺbiť jeho vzťah k predostieranému problému. Juraj Lehotský však Zázrak na rozdiel od Fornayovej nekomponuje v zložitejších štruktúrach, spoľahol sa na svoj talent vidieť poteciál záberu v reáliách, únosnosť zápletky a dobrý výber hlavnej predstaviteľky. Jeho druhý celovečerný opus sa tak čiatočne rozlial do znamenitých postrehov a nápadov, sugestívnej polohy senzitívneho záberovania, viacerých pozoruhodných scénok a výjavov, ktoré však nezomkla rovnako výstižná dramatickosť príbehu, vo filme „rozporcovaného“ do sledu miniepizódiek. Konflikt postáv (aj samých so sebou, ako v prípade Mareka v Killerovi, ktorý sa hrá na siláka, až naozaj spôsobí smrť) sa nedostal ani motivačne ani stelesnením do potrebných sfér, navodzujúcich zamýšľaný katarzný účinok posledných záberov, a teda aj vyústenie celého filmu.

Hneď v prvom zábere nemá divák pohľad na celú budovu snímaného ústavu, ale len jej „výsek“ a v tomto spôsobe záberovania veľkých priestorov režisér pokračuje. Absenciou panoramatických záberov (krajiny, domov) a sústavným zameraním na postavu Ely zamýšľal maximálne podporiť divákovo sústredenie sa na zástupný osud hrdinky, jej pohybovanie sa v uzavretom, ubíjajúcom prostredí. Rovnako ide o jej deptanú optiku vnímania, ktorá sa nedokáže povzniesť či rozšíriť svoj pohľad, zošľachtiť ho veľkolepejšou vyhliadkou, perspektívou. Lehotského Zázrak, zameraný na výstižnú autenticitu, sugesciu zážitku poskytuje niekedy veľmi silné zábery, niekedy vrství popisy, akokoľvek výrazovo cenné. Režisérom mienené poetizujúce zábery v Zázraku nemajú metaforický zástoj, ide len o odľahčovanie drsnosti, hľadania inej dimenzie spoločenstva vydedených (napríklad odchodom do inej poetiky, v scénke s chorým dedkom vyneseným v posteli von na dvor, navyše nežiadúco asociujúcej povestné zábery s babkou zo Slunce, seno, jahody). Drobné výhrady možno mať k hodnovernosti niektorých situácií, čo je vo filmu tohto typu tak dôležité. Z havárie na diaľnici vyjde Ela bez ujmy, hoci po predchádzajúcom údere päsťou v aute sa jej okamžite skrvaví pod nosom (kvôli nakrúcaniu tejto akčnej scény úteku bola na päť hodín uzatvorená diaľnica pri Malackách, čo iste vyvolalo množstvo iných nervných reakcií). Postava matky nie je do príbehu dostatočne zapracovaná, zápletka s ukradnutými peniazmu z jej bytu ostane visieť, podobne ako Eline motivačné zázemie po odchode od frajera a ďalší rozchod s matkou, čo pre diváka znejasňuje dôležitú vnútornú situáciu hrdinky a podporu vcítenia sa do jej problémov. Vážne výhrady sa týkajú  hudby Martina Burlasa, čo však môže ísť aj na konto režiséra, pretože s filmovým obrazom súzvučí konvenčne, bez kontrastu či nového výrazu, ktorý by filmovému obrazu dodávala.

Nedostatok metaforickej skladby Zázraku však v žiadnom prípade neznamená, že by rezignoval na výpoveď či neniesol isté podobenstvá. Chronológia vzpierania sa, vyvzdorovania si svojho, odovzdania sa vízii, nádeji sna je napriek chorobnej upätosti či krachu obrazom nepokoriteľnosti, nevzdávania sa, protisile voči nadvláde nevyhnutného, ktorá spôsobí aj vzchopenie sa z rezignácie (napriek veľkému sklamania sa Ela otvorí vnemu nového života). Motív plávania, ktorému sa Ela chce priučiť, predstavuje podobenstvo „plávania“ životom, schopnosti neutopiť sa v jeho nástrahách a udržať sa nad vodou. Generační vrstovníci Ely, plniaci dnes kinosály a pramálo tušiaci o svete „reedukačných“ hrdiniek a ich náročných plavbách životom, tak majú možnosť spoznať inú tvár osudu, čím tvorcovia Zázraku predstavili svoj film aj ako dôležitý spoločenský fenomén, čo je, nech to znie akokoľvek oficiózne, jeho nezanedbateľne hodnotná súčasť. Spoznávanie druhých ako iných (odlúčených, asociálnych, „rómskych“) poskytuje inšpiráciu a tému, formuje spoločenské vzťahy a je zrejme nevyhnutným krokom na ceste spoznávania seba samých, na čo slovenský film v kardinálnej podobe ešte čaká.

Zázrak,SR,ČR,2013
Réžia: Juraj Lehotský
Scenár: Marek Leščák, Juraj Lehotský
Kamera: Noro Hudec, ASK
Strih: Martin Šulík
Architekt: Juraj Fábry
Hrajú: Michaela Bendulová, Robert Roth, Venuša Kalejová, Lenka Habrunová, Kika Potočná, Žaneta Polhošová, Sandra Radičová, Dominika Kmeťová, Katarína Feldeková, Peter Slivovský, Ľudovít Kállay, Zuzana Struhárová, Ela Lehotská, Kamil Bartko, Andrej Ivan, Antonín Topercer, Juraj Ferko, Róbert Krajčík, Miroslav Tamajka
Premiéra v SR: 5.septembra 2013
Foto: ASFK