Na tlačovú besedu po novinárskej projekcii Dorota Nvotová neprišla. Zo zdravotných dôvodov spojených s ťarchavosťou zmeškala lietadlo z Moskvy, kde teraz žije so svojou novou láskou. O predošlej etape jej života rozpráva český dokument debutujúcej scenáristky a režisérky Venduly Bradáčovej Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami (ČR, 2013), ktorého slovenskú premiéru pripravila distribučná spoločnosť Continental film na 16. mája.

 Nízko rozpočtový dokument, ktorého producentom je režisérkin manžel Jan Bradáč, má podtitul Nepálska odysea Doroty Nvotovej a je spojený s jej niekoľkoročnými aktivitami pod najvyššími horami sveta. Známa slovenská hudobníčka a herečka (spomeňme si na filmy Orbis Pictus, Děvčátko, Perníková věž či komédiu O život) opustila pred šiestimi rokmi pohodlný život v Bratislave a odišla do Káthmándú, kde prevádzkuje cestovnú kanceláriu zameranú na vysokohorskú turistiku a vyvíja činorodú dobrovoľnícku aktivitu v detskom domove Happy Home. Vendulu Bradáčovú oslovil jeden z jej rozhovorov a následne aj osobný cestopis Fulmaya (EvitaPRESS, 2011), ktorý teraz prekladá do češtiny.

S minimálnym štábom sa vybrala do Nepálu, aby vytvorila dokumentárny portrét Doroty Nvotovej, nonkonformnej mladej ženy so svojskými názormi, ktorá svoju túžbu po slobode realizuje cez významné životné rozhodnutia. Počas troch týždňov nakrúcania v Nepále kamera sleduje protagonistkin súkromný život v manželstve s Britom Johnym Rowettom, no pozorne si všíma predovšetkým jej ostatné aktivity, spojené so záujmom o nepálske deti na uliciach hlavného mesta i v detskom domove. Nvotová je nielen hlavnou postavou, ale aj rozprávačkou filmu, veľmi energickou, živou a bezprostrednou bytosťou, ktorá nezakrýva realitu kulantnými frázami, ale hovorí veci naplno, používajúc svieži hovorový jazyk, ktorého neodmysliteľnou súčasťou sú aj vulgárnejšie slová, práve tak, ako k jej vyhranenému životnému štýlu patrí cigareta. Jej rýchlo plynúce vety so zábleskmi humoru pomáhajú divákovi rýchlo sa zorientovať vo svojráze exotického prostredia, no v prvom rade ho zoznamujú s neutešenou sociálnou situáciou detí ulice, o ktoré sa nikto nestará, preto žobrú a fetujú.

Nvotová nedokáže zmeniť svet a ani to nechce robiť, je realistkou, ktorá si uvedomuje svoje limity i obmedzené možnosti všetkých charitatívnych projektov, no nedokáže sedieť so založenými rukami. Preto sa zapojila ako dobrovoľníčka do činnosti inštitúcie Happy Home, čo je istý druh internátnej školy, pre ktorú zháňa slovenských a českých sponzorov. Výsledky sú viditeľné, čo sa odráža v osudoch mnohých detí, ktoré majú aj vďaka jej úsiliu strechu nad hlavou a teplé jedlo, učia sa, cvičia a hrajú. Najbližšou z nich je pre Fulmayu, čo je nepálske meno Doroty Nvotovej a znamená Kvet lásky, jej trojročná menovkyňa nájdená na ulici, dievčatko s múdrymi očami, ktoré akoby prenikali do vnútra človeka. Zlepšenie životného prostredia v Happy Home, vybudovanie priľahlej budovy s jedálňou a ihriskom za nazbierané sponzorské peniaze robia „veľkú“ Fulmayu šťastnou, no priznáva aj to, že jej občas chýba slovenský komfort. Hoci cestovať a spoznávať nové krajiny a nových ľudí sa jej páči, napokon, predpovedala jej to ako osud vlastná babička, nevie celkom presne, kde má vlastne domov. Možno tam, kde je jej srdce...

Život v rušnom, chaoticky pôsobiacom Káthmándú, čo vhodne podčiarkuje refrénovito používané zrýchlenie obrazu, kontrastuje s veľkolepými horami okolo (tie však z mesta pre smog nevidieť), ktorých majestátna krása tvorí úvod filmu a efektné pozadie osamotenej hrdinky, keď zaujímavo, bez ošúchaných fráz hovorí o tom, čo jej tieto hory dali a čo v nich hľadajú klienti jej cestovnej kancelárie. Režisérka Vendula Bradáčová v symbióze s invenčným kameramanom Tomášom Nováčkom a autorkou skvelej hudby Dorotou Nvotovou nezabúda ani na estetickú stránku svojho dokumentu, hoci na prvé miesto kladie jeho pravdivosť. Mnohé autentické situácie jej prihráva sám život – napríklad stretnutie Fulmyae s matkou a jej troma deťmi, živoriacimi na ulici, následný odvoz chorého dieťaťa do nemocnice a absolvovanie zložitej procedúry vyšetrenia. Aj táto neplánovaná sekvencia je dôkazom, že ľudskosť a záujem mladej Slovenky o najbiednejších obyvateľov geograficky i civilizačne vzdialenej krajiny sú nepredstierané a úprimné, čo vyvoláva sympatie diváka. Rovnako neplánovane dochádza k prudkému zlomu v jej živote, ktorý sa odohral mimo filmovej kamery. Dorota sa po opakovaných krízach rozišla so svojím britským manželom, ale vari ešte zásadnejšie ju ranilo nemilé odhalenie v Happy Home. Manažér tohto sirotínca, ktorý ani pri svojej koketnej prezentácii vo filme nevzbudzoval dôveru, bol obvinený z týrania zverených detí a z finančných machinácií. Detskému domovu hrozí zatvorenie, deti s veľkým úsilím postupne vracajú ich rodičom, lebo vysvitlo, že nie vo všetkých prípadoch išlo o siroty, pre tie ozajstné sa hľadajú náhradné rodiny.

Všetky tieto novinky prináša dokument v bratislavskej dokrútke, kde o nich hovorí zmenená Nvotová so smútkom v hlase i očiach. Deťom pomáha na diaľku, podobne riadi svoju cestovnú kanceláriu, technika to umožňuje. Verí, že sa do Nepálu o pár rokov vráti, možno sa ta presťahuje. Na dvere srdca však už klope nový vzťah... Schopnosť hrdinky neustrnúť, napriek sklamaniam nestratiť vieru v ľudí a lásku, prijímať nové výzvy a popasovať sa s nimi naplno, je obdivuhodná a inšpiratívna. Ako vidieť, stále sa drží indického príslovia, že „na konci je všetko v poriadku. A keď nie, tak to ešte nie je koniec.“ Pravda, nie každý má vek, odvahu a najmä energiu Fulmaye...