Kultový kanadský režisér David Cronenberg (1943) nie je našim divákom neznámy. Spomeňme napríklad film Mucha, Mrtvá zóna, Crash. K nakrúteniu snímky Cosmopolis ho zlákal rovnomenný román Dona DeLilla. „Nie je to román o treťom miléniu a ani autor nemal na mysli zmenu storočí. Je to čistá fikcia, nepredpovedá koniec sveta, je to len kritika kapitalistického systému“, povedal na tohtoročnom filmovom festivale v Cannes David Cronenberg.

Jeden z najúspešnejších kanadských režisérov, o ktorom vyšlo už niekoľko kníh, výraznejšie upozornil na seba až filmom Rabid (1977), hitom sa však stal film Skenery, patriaci do žánru hororov a fantasy filmov. Potom už nasledovali celosvetovo uznávané snímky ako Mŕtva zóna, Mucha, Nahý obed, Príliš dokonalá podoba, Pavuk, Crash, eXistenZ, Dejiny násilia Prísľuby z Východu, v ktorom hrali Viggo Mortensen a Naomi Watts. V buducom roku má v pláne nakrútiť pokračovanie  Prísľubov z Východu. Pred filmom Cosmopolis ešte nakrútil v roku 2011 Nebezpečnú metódu, v ktorom opäť dal príležitosť Mortensenovi v úlohe Sigmunda Freuda, ktorému prihrávali Kiera Knightley, Michael Fassbender a Vincent Cassel. Cosmopolis je zatiaľ jeho posledným filmom.

Cronenbergova DeLillova filmová adaptácia Cosmopolisu však nezaujala ani canneské publikum, ani medzinárodnú porotu. Nad takmer apokaliptickou víziou súčasnej spoločnosti sa v románe možno zamýšľať a domýšľať, no jeho vizuálny tvar má veľa úskalí. Predovšetkým otrocký prepis literárneho diela do filmovej podoby. Cronenberga uchvátilo všetko napísané, čo román robí atraktívnym a zaujímavým, no vo filmovej reči to jednoducho nefunguje. Ba dokonca nudí. Cosmopolis je ukážkou, že aj tak skúsený a renomovaný tvorca nemusí vždy uspieť. Hrdinom filmu je mladý dvadsaťosemročný burzový špekulant, milionár Eric Pocker (Robert Pattinson), ktorý riadi svoje impérium v takmer hermeticky uzavretej bielej limuzíne. V jednom momente zistí, že sa mu začína rozpadať a navyše cíti svoj koniec. Príbeh zachytáva 24 rozhodujúcich hodín jeho „limuzínového“ života, v ktorom sa priveľa diskutuje, filozofuje o tom kam sa moderná spoločnosť uberá. Nad touto znepokojujúcou sondou do súčasnosti a ešte znepokojujúcejšej budúcnosti, ktorá vedie k odcudzeniu, neschopnosti komunikácie a možno nakoniec i k zániku civilizácie, sa sústredene dá uvažovať pri čítaní, no vo filmovom tvare unavuje a jej varovný prst nezaregistrujeme. Priveľa uvravených diskusií  skôr pripomenulo rozhlasovú hru, ako plnokrvný film. Kto pozná tvorbu Dona DeLilla iste vie, že má takmer vo všetkých svojich románoch podobné a komplikované podobenstvá a apokalyptické vízie, ktoré sú možno neprevediteľné na filmové plátno. Bola to v každom prípade odvaha od Coronenberga, že sa na to podujal, ale navyše sa dopustil ešte aj osudovej chyby, že sa nedokázal zrieknuť múdrych sentencií a nenahradil ich zrozumiteľným filmovým jazykom. Interpretoval román do bodky a do písmena a spravil z neho ťažko stráviteľné filmové sústo. A preto sme na tohtoročnom festivale v Cannes neraz konštatovali, že nie je biela limuzína ako biela limuzína, lebo jeden z najzaujímavejších súťažných filmov búrliváka francúzskeho filmu Leosa Caraxa  Holy Motors sa takisto odohráva v bielej limuzíne, no tam všetko funguje tak, ako má. Z Cronenebergovej limuzíny vanie skepsa a nuda. Samozrejme, že s takýmto materiálom sa ťažko popasovali aj herci, najmä  Robert Pattinson, ktorému neveríme, že je prototypom človeka k zániku spejúcej civilizácie. Nie je ani dostatočne bezcitný, ani egoistický, skôr unilý a odovzdaný do vôle osudu. Jeho motívy konania sú nejasné, vzťah k ženám chladný, nekontaktný, bez závanu erotiky. Ani ostatní ako Juliette Binoche, Samantha Morton, Emily Hampshire, Mathieu Amalric nemali čo hrať. Výnimku tvorí len Paul Giamatti, ktorý na malej ploche v závere filmu exceloval. Jedine z toho sa Cronenbergovi podarilo vydolovať väčšie emócie. Pravda je aj to, že jeho postava je aj najlepšie napísaná.

Aby sme však toľko nefrflali, z okna limuzíny vidíme mnoho zaujímavých vecí, ale tie dej nikam neposúvajú ani ho nedokresľujú. Nakoniec posúďte sami, aký súvis môže mať k tragédii smerujúceho systému pohreb rapového speváka, prítomnosť amerického prezidenta v New Yorku a mnohé iné zbytočnosti. Dokonca ani nepokoje v meste (tie mohli zohrať významnú rolu) nepohnú dejom a do vnútra limuzíny ani len nepreniknú. Tá má svoj svet, svet finančníkov a najmä vystrašeného milionára Erica Potera, čakajúceho na svoj koniec. Namiesto toho, aby som ďalej film rozoberala, ktorý je síce remeselne bezchybne nakrútený a miestami i vizuálne zaujímavý, sa mi žiada zamyslieť nad adaptáciou literárnych diel. Cronebergrovi sa otrocké pridržanie k literárnemu textu nevyplatilo, ale v mnohých prípadoch, keď režisér odovzdá predlohu profesionálnemu scenáristovi alebo je sám schopný román prepísať, sme svedkami mnohých mimoriadnych filmov. Vtedy je situácia obrátená, diskutuje sa o tom, čo je lepšie kniha alebo film. Autorský vklad, predovšetkým scenáristu a režiséra, je nutný. Nutný preto, že pri románe pracuje viac fantázia, vizuálne stvárnenie ju potláča. Keď DeLillo Erika Potera slovami charakterizuje, počnúc vzhľadom až po jeho charakter, každý si ho predstaví po svojom, no keď nám jeho vzhľad prezentuje Pattinson, ktorý je navyše herecky dosť bezradný, je po ilúzii.

Keď som si dodatožne zrekapitulovala Cronebergove predošlé filmy ani sa mi nechcelo veriť, že Cosmopolis nakrútil ten istý režisér. Kde sa stratila jeho tajomnosť, fantázia, schopnosť šokovať a mimoriadne filmárske finesy. Niečo z toho vo filme sem - tam presvitne, ale je toho veľmi málo na tak invenčného tvorcu. Napriek tomu musím povedať, že to nie je najhorší film v našich kinách, skôr by som povedala lepší priemer, len v porovnaní s jeho predošlými filmami  je to sklamanie. No tak veľký tvorca si hádam jeden prešľap môže dovoliť. Viac by ich však nemalo byť.  

Cosmopolis, Francúzsko, Taliansko, Portugalsko, Kanada, 2012
Réžia: David Cronenberg
Scenár: David Cronenberg
Kamera: Peter Suschitzky
Hudba: Howard Shore
Hrajú: Robert Pattinson, Juliette Binoche, Paul Giamatti, Jay Baruchel, Mathieu Amalric, Kevin Durand, Samatha Morton, Sarah Godon, Emily Hampshire
Premiéra: 23.8.2012
Foto: Continental film