Vít Klusák (1980) a Filip Remunda (1973) sa do dejín českého dokumentárneho filmu zapísali mystifikátorskou, aj medzinárodne úspešnou dokumentárnou komédiou Český sen (2004) o neexistujúcom hypermarkete, do ktorého po masívnej reklamnej kampani nalákali stovky ľudí. O šesť rokov neskôr prišli so žánrovo podobne ladeným dokumentom Český mír (2010), pod ktorý sa opäť podpísali ako scenáristi a režiséri, Vít Klusák bol navyše kameramanom a strihačom.

Český mír, ktorý Asociácia slovenských filmových klubov v týchto dňoch uvádza do distribúcie na Slovensku, nespája s Českým snom iba podobný názov, ale najmä rovnaká pointa, ktorá sa dá vyjadriť shakespearovsky – mnoho kriku pre nič. Spoločná v oboch dielach je aj aktívna účasť tvorcov v zobrazovanom príbehu, chiméra ako dôvod vyhroteného sporu a výrazný prejav národnej povahy.

Tému stavby amerického radaru na českom území začali autori sledovať v januári 2007, keď sa Američania obrátili na českú vládu s touto požiadavkou a tá ju, napriek odporu sedemdesiatich percent obyvateľov, schválila. Nasledovala takmer trojročná občianska, mediálna a politická „vojna“, v ktorej sa nediskutovalo, ale hádalo a nadávalo, namiesto vecných argumentov ideologicky táralo. Koniec všetkým sporom urobil stručný polnočný telefonát nového amerického prezidenta Obamu, ktorý oznámil českému premiérovi Fischerovi rozhodnutie radar v Čechách nepostaviť. To všetko bolo vďačným námetom pre mladých filmárov, ktorí celý príbeh o radare v Brdoch sledovali zblízka, vtiahnutí priam do jeho epicentra. Pôvodne chceli postaviť proti sebe dvoch hlavných protivníkov – starostu obce Brdy Jana Neorala, vášnivého odporcu radaru, a Tomáša Klvaňu, vládneho „agenta“, ktorého dobre platenou úlohou bola propagácia stavby. Postoj oboch protagonistov, ktorí súhlasili iba so snímaním oficiálnych vystúpení, a najmä život samotný spôsobili zmeny, ktoré vyniesli do popredia iné, možno výraznejšie postavy. Napríklad básnika Ivana Martina Jirousa, ktorý vulgárnym slovníkom a bojovným útokom proti aktivistom hnutia Nie základniam! na jihlavskom námestí úspešne obhájil svoju dávnu prezývku Magor,  výtvarníka Jana Vyčítala, ktorý sa strápňuje vo videoklipe so sporo, do americkej zástavy odetými devami, pri oslavnom speve na radar, pričom využíva melódiu dávneho hitu o majorovi Gagarinovi. Túto pesničku s podobnými slovami naspievala a prezidentovi Bushovi venovala aj vtedajšia ministerka obrany Vlasta Parkanová, ktorá trápnosť svojho činu nepochopila ani s časovým odstupom. Politici vôbec sú v tejto dokumentárnej komédii o radare najsmiešnejšími figúrkami, či už ide o premiéra Mirka Topolánka s jeho kohútím nadúvaním sa v Oválnej pracovni Bieleho domu (jeho pohrávanie sa s guľovnicou, ktorú niesol ako dar Bushovi,  v lietadle do USA, pri ktorom vraj letušky pišťali od hrôzy, tvorcovia filmu, žiaľ, nezachytili, lebo ich do vládneho špeciálu nevzali), či o „zeleného“ ministra Martina Bursíka, ktorý sa pri zaslepenom presadzovaní radaru ani neobzrel na tamojšie životné prostredie. Svojím spôsobom im konkurujú aj herci Tomáš Topfer, Ladislav Smoljak a trpasličí Jiří Krytinář, ktorí ideologickými frázami a predstieranou dôležitosťou pôsobia veľmi komicky. Odporcovia radaru, členovia Greenpeace a ďalších občianskych zoskupení, ako aj niektorí jednotlivci z tohto názorového tábora dostávajú väčší, možno až neprimeraný priestor. Vnášajú síce do príbehu potrebnú akciu, ako je napríklad obsadzovanie kóty 718 vo vojenskom výcvikovom priestore pri Brdoch, pripomínajúce partizánsku vojnu, a vidieť, že niektorí si kameru priam užívajú, no ešte prísnejšie nožnice Víta Klusáka, ktorý strihal 124 hodín surového materiálu, by veci prospeli a zdynamizovali film, v ktorom sa mnoho scén zbytočne opakovalo či varírovalo. Český mír je napriek tejto výhrade pozoruhodným dielom aj po filmárskej stránke. Prináša nielen humor prechádzajúci do satiry, ale aj skvelú hudbu skupiny Midi Lidi, ktorá je držiteľom Českého leva za hudobný sprievod k filmu Protektor (obdivuhodné je v Českom mieri najmä invenčné pohrávanie sa s motívom piesne Rozvíjej se, poupátko z Pyšnej princeznej) a premyslene snímané i strihané zábery (oboje má na konte Vít Klusák),  napríklad paralely medzi vojakmi a poľovníkm v tom istom lesnom prostredí, ktoré sú zdrojom komiky.

Český mír nie je film o radare ako vojenskom zariadení, ale ako o fenoméne, ktorý na istý čas rozdelil českú spoločnosť, a cez túto konfrontáciu výpoveďou o stave a úrovni českej demokracie dvadsať  rokov po nežnej revolúcii. Podobnú tému, aj keď v mikrosvete jednej moravsko-sliezskej dediny, si zvolil Remundov stály spolupracovník, scenárista, režisér, kameraman a strihač Vít Klusák (syn klaviristu Emila Viklického),  pre svoj samostatný celovečerný dokumentárny debut Vše pro dobro světa a Nošovic (2010). Aj v ňom ide o stavbu – tentoraz kórejskej automobilky Hyundai ako najväčšej investície na zelenej lúke v Českej republike. Stavba, o ktorej sa opäť rozhodlo politicky, bez ohľadu na záujmy deväťsto obyvateľov Nošovíc, ktorí sa dovtedy živili predovšetkým poľnohospodárstvom (dedina sa preslávila kapustou a pivom Radegast), tiež rozdelila občanov na dva tábory. Šikovnou manipuláciou, pri ktorej zohrali veľkú úlohu peniaze a rozhodujúcu rolu anonymné vyhrážky, sa napokon podarilo všetky pozemky vykúpiť a v malej dedine postaviť kórejskú hyperfabriku. Je iróniou, že v nej pracujú iba traja miestni obyvatelia.

Vít Klusák sa sem vracal počas štyroch rokov. Keďže po prvý raz prišiel asi mesiac po dramatickom výkupe pozemkov, ktorý väčšina domácich pokladala za uzavretú záležitosť a odmietala sa o nej rozprávať (podľa režisérových slov istú úlohu pri kontaktoch s ľuďmi zohrala aj povesť slávneho Českého sna – ľudia sa báli novej mystifikácie), tvorca na rozdiel od Českého mieru nebol v epicentre diania, ale díval sa naň z nadhľadu, s chápavým odstupom. Jeho postoj je jasný, ale úmysel zachovať objektivitu sa ľahšie napĺňal. Všíma si, aké stopy zanechal násilný výkup pozemkov, ktorý jeden z protagonistov  prirovnal ku kolektivizácii z 50. rokov, v mysliach, názoroch a vzťahoch obyvateľov, ako ovplyvňuje existencia mamutieho závodu život dediny, ale zaznamenáva aj fungovanie automobilky: činnosť plne automatizovaného pracoviska, kde roboty pripomínajú dinosaurov z Jurského parku, ktoré ohúri aj dedinčanov pri exkurzii, čo je tiež výsledok šikovnej manipulácie propagačného pracovníka závodu, odľudštenosť práce pri linkách,  často spojenú so šikanovaním, ktorá je v príkrom kontraste s okopávaním kapusty na poliach, kde ženám nechýba úsmev a pohoda. Škoda, že v dokumente absentuje konfrontácia s Kórejčanmi (tí však priamo s Čechmi nikdy nekomunikujú) a s politikmi, ktorí rozhodli o bezprecedentnom zabraní kvalitnej poľnohospodárskej pôdy (pripravený rozhovor s vtedajším hejtmanom Evženom Tošenovským režisér nezaradil). Názov filmu si Klusák vypožičal z reklamného sloganu firmy Hyundai. Je myslený ironicky, rovnako ako obraz oviec, polihujúcich neďaleko automobilky, čo je metafora, ktorú určite netreba vysvetľovať. Film je aj silným vizuálnym zážitkom (kameru tentoraz držal Jakub Halousek), zaujmú dobre komponované zábery i hravé strihy Jany Vlčkovej, ktoré sú žriedlom humoru. Hudba skupín Dva a Šuba Duba Band je výborne zladená s obrazom. Niektoré scény sú štylizované, napríklad okopávanie asfaltovej cesty na mieste, kde bolo predtým kapustové pole, alebo futbal s hlávkou kapusty namiesto lopty, no aj tie vhodne zapadli do žánru tejto sociálnej grotesky. Vydarený Klusákov samostatný debut prináša divákom v závere vtipný bonus, takže tentoraz netreba odchádzať počas titulkov.

Filip Remunda a Vít Klusák vniesli do českej dokumentárnej tvorby nový tón. Pod komediálnym povrchom ich filmov sa skrývajú vážne témy, ktoré prináša život. Zmocňujú sa ich invenčne, odvážne a netradične. Sú to filmári s dobrým čuchom a veľkým talentom. To je dôvod, prečo aj ich ďalšiu tvorbu budeme sledovať s kritickým záujmom. Najbližšie by to mal byť televízny seriál šiestich polhodinových dokumentov, pracovne nazvaný Český žurnál, v ktorom by zaznamenali šesť top udalostí roka. Nech sa ich „dokumentárnej zásahovej jednotke“ darí.

Český mír, ČR 2010
Scenár a réžia: Vít Klusák, Filip Remunda
Kamera a strih: Vít Klusák
Hudba: Midi Lidi
Účinkujú: Tomáš Klvaňa, Jan Neoral, Jiří Houška, Ivan Martin Jirous, Ivona Novomestská, Jan Tamáš, Jiří Piňos, Jan Čermák, Mirek Topolánek, Martin Bursík, Ladislav Smoljak, Tomáš Topfer, Jiří Krytinář a ďalší

Vše pro dobro světa a Nošovic, ČR 2010
Scenár a réžia: Vít Klusák
Kamera: Jakub Halousek
Strih: Jana Vlčková
Hudba: Dva, Šuba Duba Band
Účinkujú: Vít Klusák, Stanislav Vojkovský, Petr Vaněk, Pavel Franc, Jiří Nezhyba, zamestnanci firmy Hyundai a obyvatelia Nošovíc
Foto: čsfd