Francúzske slovo „potiché“ znamená niečo ako ozdobná váza. Takto vníma rodina a okolie aj Suzanne Pujol, dcéru zakladateľa a manželku majiteľa továrne na dáždniky v malom francúzskom mestečku koncom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Najmä jej despotický manžel Robert Pujol, ktorý ju ustavične ponižuje a podvádza, je presvedčený, že nemá právo ani na vlastný názor , ani na iný spôsob sebarealizácie, iba byť domácou paňou. Lenže v okamihu, keď v továrni vypukne stávka a Robert skolabuje, je to Suzanne , ktorá ho dokáže úspešne nahradiť vo vedení.

Manžela však zaskočí, že po jeho návrate o niekoľko mesiacov sa nechce stiahnuť a byť iba „profesionálnou manželkou“. Ozdobná váza sa rozbila... Toto je východisko divadelnej hry Potiché z osemdesiatych rokov i rovnomenného filmu Françoisa Ozona z roku 2010, ktorý nakrútil na jej motívy a do našej distribúcie prichádza pod názvom Profesionálna manželka.

Režisér a scenárista François Ozon (1967) je neprehliadnuteľná osobnosť francúzskej kinematografie, ktorá neraz provokuje svojím rôznorodým zobrazením osamelosti, násilia, incestu, smrti či homosexuality. (Stačí spomenúť tituly ako Dažďové kvapky na rozpálených kameňoch alebo Čas, ktorý zostáva). V jednom rozhovore na margo týchto tém vyhlásil: „Predtým bola réžia mojou terapiou. Mohol som všetko zo seba vykričať. Dnes je pre mňa viac zábavou.“

A priznáva aj to, ako ho baví byť známy ako „geniálny režisér žien“, neraz o dosť starších od neho. Kritika i diváci ocenili napríklad jeho spoluprácu s Charlotte Rampling vo filme Pod pieskom či vo filme Bazén. Medzinárodnú pozornosť však získal predovšetkým adaptáciou divadelnej hry Osem žien z roku 2002, v ktorej hrali také hviezdy ako Catherine Deneuve, Fanny Ardant, Isabelle Hupert či Emmanuelle Béart.

Vo filme Profesionálna manželka dal opäť mimoriadny priestor stále pôvabnej Catherine Deneuve v postave Suzanne, ktorá dokáže, že je silná a cieľavedomá žena, i keď to o nej pôvodne nikto nepredpokladá. Jej starú lásku a neskôr rivala Mauricea Babina stvárňuje Gérard Depardieu, na ktorom sa už roky nemilosrdne podpísali, a predsa divák žasne nad ich spoločnou tanečnou scénou, jemne ironizujúcou, akoby si samotní predstavitelia uťahovali zo seba, svojho veku a situácie vôbec.

Celý príbeh je vlastne satirický pohľad na vzťahy i politiku. Ironizujúce citácie – napríklad keď komunistický poslanec Babin hovorí v intímnej chvíli o krásnych zajtrajškoch, alebo keď Suzanne pri rannom behu skladá básne alebo v rámci volebnej slávnosti zaujme pózu popovej speváčky a nadchýna sa krásou života.

Divák si pomaly uvedomuje, že vlastne nič z toho, čo sa deje na plátne, nemôže brať celkom vážne , či už ide o jednotlivé charaktery alebo situácie. Cholerické výbuchy továrnika Pujola v podaní Fabrice Luchiniho, zákulisné intrigy sekretárky, dialógy dospelých detí Pujolovcov, štrajkovú náladu, jednanie s odbormi, volebnú kampaň. Všetko je štylizované (výprava, kostýmy, prejav jednotlivých aktérov) a podávané s odstupom, pri ktorom nie je vždy jasné, komu vlastne tvorcovia nadŕžajú.

Francúzska satira, ktorá rovnako pranieruje mizogínov i feministky, ľavicu i pravicu, má niektoré zaujímavé miesta, ale sotva je dielom, ktoré by vyvolalo salvy smiechu či hlboký zážitok. (I keď divácky vkus je nevypočitateľný.) Zaujme však ako nový Ozonov opus, hold silným ženám a šanca vidieť známe hviezdy v trochu inej polohe.

V prv narodenom divákovi sa však možno navyše rozozvučí nostalgická struna a pripomenie si, že Catherine Deneuve, ktorá sa ako pani Pujolová nadchýna krásnymi pestrofarebnými dáždnikmi z kolekcie návrhov jej syna, kedysi dávno fascinovala ako mladučká spievajúca hrdinka v kultovom filme Dáždničky zo  Cherbourgu.