Film sa začína anketou, v ktorej anonymní mladí ľudia hovoria pred kamerou o svojich nevydarených ľúbostných vzťahoch. Príbeh, na ktorý sa budeme takmer sto minút dívať, je jedným z nich. Uvádza ho motto Alfreda de Musseta, francúzskeho romantického básnika, prozaika a dramatika, tvrdiace, že iba šalieť vášnivou láskou má v živote zmysel. Zrejme výber spisovateľa nie je náhodný, veď aj film mladučkého kanadského režiséra Xaviera Dolana Imaginárne lásky je istou generačnou výpoveďou, svojskou „Spoveďou dieťaťa svojho veku“.

Xavier Dolan sa narodil v roku 1989 v Québecu v Kanade. Začínal ako filmový a televízny herec a tomuto povolaniu zostáva verný aj ako režisér, veď v oboch svojich celovečerných filmoch si zahral hlavné úlohy. Debutoval v roku 2009 čiastočne autobiografickou drámou Zabil som svoju matku, kde stvárnil ústrednú postavu teenagera s anjelským výrazom na peknej tváričke, ktorý nenávidí svoju matku a jej dom preplnený zbytočnými čačkami. Pocit slobody získava iba v náručí svojho milenca. Už touto prvotinou Dolan presvedčil o svojom nespornom filmárskom talente, ale ešte väčšmi prekvapil suverenitou tvorby a priam oslňujúcim exhibicionizmom. Vo filme sa objavili aj herci Anne Dorval (v postave jeho nenávidenej matky) a Niels Schneider, ktorí prešli i do jeho druhého opusu.

Imaginárne lásky boli úspešne uvedené na vlaňajšom MFF v Cannes (v sekcii Un certain regard) a potvrdili Dolanovu hlbokú sebareflexiu ohľadom vlastnej sexuálnej orientácie, schopnosť nadhľadu a obdiv k francúzskej kinematografii, ktorý sa prejavuje v určitej nadväznosti na „novú vlnu“, čo je zrejme tiež jeden z dôvodov jeho obľúbenosti u tamojšieho publika. Kritici však hlasnejšie pripomínajú vplyv čínskeho režiséra Wonga Kar-waia (1958), ktorý žije od svojich piatich rokov v Hongkongu a v Cannes získal Cenu za najlepšiu réžiu filmom Šťastní spolu (1997) o problémoch homosexuálnej dvojice. (Césarom za Najlepší zahraničný film bola v roku 2000 odmenená jeho romantická dráma Stvorení pre lásku, úspech mal aj Kar-waiov prvý film v angličtine Moje čučoriedkové noci, 2007). Oboch filmárov spája expresionistický štýl rozprávania, vizuálne spracovanie, hojne využívajúce spomalené zábery a farebné tónovanie, ako aj práca s hudbou.

Príbeh Imaginárnych lások sa odohráva zhruba počas jedného roka. Dvaja blízki priatelia, dvadsaťpäťročná tmavovláska Marie (Monia Chokri) a o štyri roky mladší gay Francis (Xavier Dolan) sa náhodne zoznámia s rovesníkom Nicolasom (Niels Schneider), ktorý prišiel do Montrealu z vidieka. Už na prvý pohľad ich očarí jeho priam antická krása, podobná Michelangelovmu Dávidovi, obohatená o  zábavnosť, kultivovanosť a nevypočítateľnosť. Priatelia sa do Nicolasa zaľúbia a začnú tvrdo bojovať o jeho priazeň. Mladík ihneď spozoruje ich náklonnosť a šikovne nimi citovo manipuluje, až do cynického víťazného úsmevu nad klbčiacou sa dvojicou. Marie ani Francis nezískajú novú lásku, ale stratia svoje predošlé priateľstvo. Vášnivá zaľúbenosť, ktorej sprievodným znakom je žiarlivosť a dôsledkom dezilúzia spojená so samotou, deštruuje ich kedysi pevný zväzok. Po roku, keď poníženie prebolí, sa sice opätovne spájajú, ale len kvôli okázalej demonštrácii znechutenia z niekdajšieho idolu. Na obzore je však nový „Nicolas“ a náhle prebudený záujem naznačuje, že celý nevydarený milostný príbeh sa možno zopakuje… Niekoľkonásobné zaradenie skvelej paradokumentárnej ankety o debakloch v citovom živote však naznačuje, že je len jedným z mnohých podobných.

Film nemá súvislý dej, je skôr mozaikou výborne odpozorovaných a presvedčivo stvárnených okamihov, ktoré predstavujú jednotlivé štádia zaľúbenosti. Hovorí sa v ňom málo, ale výstižne a často vtipne. Vnútorné pocity postáv vyjadrujú herci pohľadmi, mimikou a gestami, ktoré kamera Stéphanie Weber-Biron sníma v častých detailoch. Symptomatické sú zábery rúk, ktoré charakterizujú psychický stav hrdinov: do krvi ohryzené nechty precitliveného Francisa, či nervózne, nevyhnutnú cigaretu hľadajúce ruky Marie. Občasné použitie ručnej kamery podčiarkuje autenticitu okamihu, veľkolepé snímky jesenného vidieka s celou jeho farebnou krásou ostro kontrastujú s vyhasínajúcimi vzťahmi a frustráciou ich aktérov. Časté spomalené zábery postáv zdôrazňujú dôležitosť ich (márneho) očakávania. Kultivovane a vzhľadom na milostný námet až prekvapujúco cudne nakrútené erotické scény sú ladené vždy do iného farebného tónu (červeného, zeleného, žltého a modrého), ktorý vyjadruje základnú náladu sexuálneho spojenia, v ktorom  nechýba nežnosť, ale cit. Pôsobivý hudobný retro-leitmotív filmu tvorí kedysi populárna pieseň Bang Bang francúzskej šansoniérky egyptského pôvodu Dalidy, no zaznie v ňom aj mnoho ďalších známych skladieb, ba aj Bachova suita a elektronická hudba, vždy vhodne dopĺňajúce zobrazovaný výjav.

Dolanovi hrdinovia žijú akoby v izolácii svojho citu, vyňatí z obyčajnej každodennosti. Nevieme, čo robia okrem milostných zmätkov a hlučných party, čím sa živia, no očividne nemajú finančné problémy, ako to v prípade Nicolasa dokazuje jeho cynicko-realistická matka Desirée v podaní Anne Dorval. Sú to pekní, starostlivo naštylizovaní mladí ľudia, ktorým záleží na oblečení, účesoch i doplnkoch. Zrejme sledujú módne trendy a sami ich vytvárajú. Film je aj pripomenutím a oslavou retra. Francis je fascinovaný tragicky zosnulým americkým hercom Jamesom Deanom, ktorého zovňajškom pripomína, Marie obdivuje Bauhaus a módou, účesom i správaním sa štylizuje do podoby slávnej Audrey Hepburnovej, ktorej ctiteľom je aj Nicolas. Všetci traja sú presne zachytenými predstaviteľmi určitej časti veľkomestskej mládeže, afektovanej a citlivej najmä na seba, svojím spôsobom dokonalej v každej, aj trápnej situácii.

Imaginárne lásky, realisticko-poetická štúdia zamilovanosti, svojou atmosférou trochu pripomína film francúzskeho režiséra Francoisa Truffauta Jules a Jim z roku 1962, v ktorom ako žena medzi dvoma mužmi – kamarátmi excelovala Jeanne Moreau, hoci ten bol zasadený do obdobia okolo 1. svetovej vojny. Nevšedným trojuholníkom, v ktorom vždy niekto ťahá za kratší koniec, vyvoláva v spomienkach aj iné dielo – snímku Bernarda Bertolucciho Rojkovia (2003), odohrávajúcu sa v Paríži počas jarných prázdnin 1968, kde sa niekdajšie siamske dvojčatá Theo a Isabelle skamarátia s americkým študentom Matthewom. Mimochodom, Thea hral Louis Garrel, známy aj napríklad z romantického muzikálu Les Chansons d´amour režiséra Christophe Honorého, ktorý sa objaví v závere Imaginárnych lások ako nový potenciálny idol Francisa a Marie. Hoci celý jeho výkon spočíva v registrujúcom pohľade a chápavom žmurknutí, zrejme je to originálny „mostík“ k tretiemu, pre finančné problémy odkladanému Dolanovmu projektu, filmu Laurence Anyways (o transsexuáloch), kde má populárny Garrel hrať hlavnú úlohu…

Imaginárne lásky (Les amours imaginaires), Kanada 2010
Scenár, dialógy, réžia, strih: Xavier Dolan
Kamera: Stéphanie Weber-Biron
Hudba: Michael Wandmacher
Hrajú: Monia Chokri, Niels Schneider, Xavier Dolan, Anne Dorval, Anne-Élisabeth Bosse a ďalší

Foto: ASFK