Thomas McCarthy (1966) je úspešný americký herec, ktorý účinkoval v desiatkach snímok, hoci nie v hlavných úlohách. Z tých najznámejších spomeňme filmy Syriana, Dobrú noc a veľa šťastia, Vlajky našich otcov, Michael Clayton, Dvojitá hra, 2012. Diváci, ktorí dávajú pred návštevou kina prednosť obrazovke, si ho možno budú pamätať z televíznych seriálov Ally McBeelová či Zákon a poriadok. V roku 2003 Tom McCarthy debutoval ako režisér, keď podľa vlastného scenára nakrútil film Prednosta (The Station Agent) o človeku trpaslíčieho rastu, ale veľkom milovníkovi vlakov, ktorý zdedí budovu nepoužívanej železničnej zastávky na vidieku.

Keď išiel tento svoj úspešný film prezentovať na Stredný východ, zrodil sa v ňom nápad, o ktorom sám hovorí: „Bol som v Ománe a Libanone, v dvoch neskutočne príťažlivých krajinách, a uvedomil som si, ako málo vieme o tamojšej kultúre, tamojších ľuďoch. V našich médiách sú tieto krajiny prezentované len z politického a militaristického hľadiska, pritom však zabúdame, že i tu žijú ľudia. Mojím cieľom bolo skúsiť aspoň trochu pozmeniť tento status quo.“ A tak z prvotného „cestovateľského“ impulzu vznikol v roku 2007 film Nepozvaný hosť (The Visitor), ktorý Asociácia slovenských filmových klubov práve uvádza do kín. Aj k tomuto filmu si McCarthy sám napísal scenár, aj v tomto filme život človeka zmení náhoda. Kým v Prednostovi bol hrdinom fyzicky handicapovaný človek, ktorého „zasiahne“ nečakané dedičstvo, v Nepozvanom hosťovi vysokoškolského profesora navždy ovplyvní stretnutie s ilegálnymi imigrantmi.

Walter Vale má dávno po päťdesiatke a podľa vlastných slov už dvadsať rokov predstiera činnosť. Manželka, krásna a úspešná klaviristka, zomrela, jediný syn sa usadil v Londýne. Walter pôsobí na univerzite v Connecticute, kde nie je obľúbený ani medzi študentmi, ani u kolegov. Namiesto nových poznatkov servíruje na prednáškach stokrát prežuté fakty, namiesto vlastnej vedeckej práce sa len ako spoluautor podpisuje pod cudziu prednášku, namiesto bádania iba omieľa frázy o dokončovaní štvrtej (nepotrebnej) knižky. Prázdnotu vo svojom živote chce zaplniť aspoň štúdiom hry na klavíri, ktorý mu pripomína mŕtvu lásku, ale kde nie je talent, ani skúsená profesorka nič nezmôže. Náhoda – záskok na konferencii za ťarchavú kolegyňu - ho zaveje na pár dní do New Yorku, kde má už roky nepoužívaný byt. Aké prekvapenie, keď namiesto usadeného prachu v ňom nájde usadených dvoch exotických obyvateľov: hudobníka Tarika zo Sýrie a jeho priateľku, výrobkyňu folklórnej bižutérie Zainab zo Senegalu. A práve títo nepozvaní hostia zmenia jeho život i osobnosť. Pod ich vplyvom sa Walter mení zo zamračeného, unaveného človeka na aktívnu bytosť, ktorá sa prestáva zaoberať len vlastnými náladami a výrazne zasiahne do udalostí, odohrávajúcich sa okolo týchto ilegálnych imigrantov. Píše sa rok 2007, v Spojených štátoch amerických zúri strach z terorizmu (nečudo, veď majú za sebou trpko-tragickú skúsenosť z 11. septembra 2001), a tak každý človek arabského pôvodu je podozrivý. A v súlade s novou imigračnou a bezpečnostnou (Bushovou) politikou sa k nemu najmä úrady správajú ako k potenciálnemu páchateľovi, hoci istý druh nedôvery možno vybadať aj u obyvateľov kozmopolitného mesta.

Prvá polovica filmu sleduje „znovuzrodenie“ Waltera, mapuje jeho postupné prebúdzanie sa k životu, sprevádzané čoraz častejším úsmevom na predtým zatrpknutej tvári. Je to dôsledok každodenného spolužitia s Tarikom a Zainab, do ktorého patrí aj hra na africké bubny džembe, umožňujúca hráčovi – začiatočníkovi zabudnúť na neplodné premýšľanie a vyjadriť prostredníctvom rytmických úderov dlaní radosť z vlastného bytia. Zadržaním Tarika pre malicherný incident v metre sa jasavé tóny menia na obavy a starosti, lebo nevedno, čo s týmto dobrým, nevinným človekom bude. Nemožno totiž vylúčiť, že byrokratická mašinéria, zoči-voči ktorej je aj profesor so skúseným právnikom bezmocný, si vyžiada ďalšiu obeť. Paradoxne, práve táto bezmocnosť zmobilizuje Walterove sily, prinúti ho pozrieť sa kriticky na doterajšie správanie a vyvolá aj iné, oveľa príjemnejšie pocity, ktoré už považoval za mŕtve. Zdá sa, že na zmenu spôsobu života, ak ten doterajší človeka neuspokojuje, nikdy nie je neskoro...

Postavu profesora Waltera Valea zveril režisér Richardovi Jenkinsovi (1947). Aj jemu sa v rozsiahlej filmografii hlavné úlohy doteraz vyhýbali, hoci výrazné epizódy si zahral o.i. štyrikrát u bratov Coenovcov, v Čarodejniciach z Eastwicku či vo filme Woodyho Allena Hannah a jej sestry. V podstate prvá veľká postava mu vyniesla Cenu pre najlepšieho herca na 30. MFF v Moskve a nomináciu na Oscara. Právom. S minimálnym textom a úspornými hereckými prostriedkami vystaval Jenkins psychologicky presvedčivý portrét človeka na rozhraní, ktorý sa stáva záchrancom a dobrodincom iných ľudí tak trochu proti svojej vôli. Výbornými partnermi mu boli herci Haaz Sleiman a Danai Gurira v postavách nezvaných podnájomníkov, ale najmä Hiam Abbass ako Muna, Tarikova matka, prebúdzajúca vo Walterovi nielen zabudnutú galantnosť, ale aj oveľa vzácnejší cit.

„Nepozvaný hosť je výnimočný film, ktorý je malý len svojím rozpočtom,“ napísal kritik Rex Reed v časopise New York Observer. Niet dôvodu s ním nesúhlasiť. O to väčšmi, že v ňom našťastie chýba typický americký happy end a že všetko dôležité, čo chcel autor povedať, vyplýva z konania postáv, nie z polopatistických vyhlásení. Takéto filmy, Európe blízke, sú v dnešnej komerčnej americkej kinematografii skôr výnimkou. Nečudo, že producentmi Nepozvaného hosťa boli ľudia, ktorí majú na svojom konte aj výbornú Bokovku.

Nepozvaný hosť (The Visitor), USA 2007
Scenár a réžia: Thomas McCarthy
Kamera: Oliver Bokelberg
Hudba: Jan A.P. Kaczmarek
Strih: Tom McArdle
Hrajú: Richard Jenkins (Walter Vale), Hiam Abbass (Muna), Haaz Sleiman (Tarik), Danai Gurira (Zainab), Tzahi Moskovitz (Zeev) a ďalší

Foto: AČFK