Dokumentárny cyklus Slovenské kino tvorí dvanásť celovečerných filmov, v ktorých mladí dokumentaristi nazerajú na dejiny a súčasnosť slovenskej kinematografie. Využívaním rôznorodých tvorivých postupov, spájaním viac i menej známych faktov s cieľom nájsť nové súvislosti, vzniká unikátna séria, ktorá nechce byť len prezentáciou dejín slovenskej kinematografie ako súčasti širšieho kultúrno-spoločenského priestoru, ale aj autorskou interpretáciou jednotlivých jej oblastí.

Dvanásť autorských dokumentov nerozoberá jednotlivé obdobia kinematografického vývoja chronologicky, každá z častí sa sústreďuje na vytýčenú tému. V roku 2010 bolo v rámci prvej etapy vyrobených šesť častí cyklu, v roku 2012 ďalšie štyri v rámci druhej etapy a v roku 2013 boli dokončené dve časti – Hra na dieťa a Neviditeľný hrdina. Cyklus Slovenské kino produkuje spoločnosť HITCHHIKER  Films, s. r. o. v spolupráci s RTVS, Slovenským filmovým ústavom a Stone Postproduction,  s. r. o. Projekt finančne podporili Audiovizuálny fond a Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.

Martin Ciel, filmový teoretik a spolautor námetu:
„Cyklus autorských dokumentárnych filmov, v ktorom sa na dejiny a súčasnosť slovenskej kinematografie pozerajú samotní filmári. Pomocou rôznych postupov, štýlov a poetík analyzujú slovenský film, jeho dobové, krčmové, politické či erotické súvislosti. Prinášajú pozoruhodné informácie a často až napínavo odhaľujú historické fakty. Slovenské kino je nielen dejinami slovenskej kinematografie v obrazoch, ale aj zásadnou autorskou audiovizuálnou interpretáciou tejto jedinečnej témy.“

Hra na dieťa

(Televízna premiéra: 15. 1. 2014, Dvojka, 20:00)

Detský hrdina prešiel v slovenskom filme rôznymi vývojovými fázami, častokrát odzrkadľujúcimi spoločenský vývoj. Optika detí či konfrontácia detského a dospelého sveta hrá dôležitú úlohu v rámci našej kinematografie. Nakoľko však filmári porozumeli detskému svetu? Podarilo sa im ho zachytiť pravdivo? V piatich kapitolách dokumentu Hra na dieťa objavujú dnes už dospelí detskí herci paralely medzi vlastným osudom a príbehmi svojich filmových postáv. (Réžia Marek Šulík)

V každom dospelom je kus dieťaťa

Marek Šulík, režisér filmu:
„V našom filme sme sa zamerali na detských hrdinov v dielach určených pre kinodistribúciu a voľne sme mapovali obdobie od skončenia vojny, po koniec komunistického režimu. Najskôr s nám zdalo, že tvorcovia v prvých rokoch ignorovali dieťa ako samostatnú identitu, akoby ich nezaujímalo skutočné prežívanie udalostí detskou psychikou, dieťa bolo len figúrkou, nástrojom napĺňania propagandistických zadaní. Mnohým filmom s deťmi v hlavných postavách totiž chýbalo spojenie s realitou, sociálny kontext, autentickosť prežívania, na druhej strane však boli bohato korenené pátosom, či frázami. Neskôr sa ale ukázalo, že táto schopnosť byť vnímavý k detskému svetu nesúvisí ani tak s dobou, či ideológiou, ako skôr s veľkosťou a talentovanosťou autorov. Mňa osobne hneď od začiatku zaujímalo, do akej miery sa fabulované príbehy detských hrdinov z filmov prekrývali s osobnými príbehmi ich predstaviteľov. Tie prieniky sa napokon objavili, často aj na neočakávaných miestach, a to bolo pri práci na tomto filme dobrodružné.“

Martina Sľúková, scenáristka filmu:
„Pri premýšľaní o jednotnom komentári, ktorý by vo filme takto (ako Marek vraví...) pomenoval vývoj detského hrdinu v jednotlivých obdobiach v slovenskej kinematografii, sme po rozhovoroch s filmovými teoretikmi prišli na myšlienku, že by ich vedecké poznatky aj subjektívne názory mohli nahovoriť-zahrať deti. Myslím že filmu práve toto dodalo zásadný rámec, a aj voľajakú takú detskú veselo dojemnú roztomilosť.“

Jelena Paštéková, filmová teoretička:
„Marek Šulík s Martinou Sľúkovou svoju časť Slovenského kina zaujímavo rozvrstvili. Kompozičnej linearite kľúčových tém dodali vnútorné napätie tým, že ich poňali ako nepriamy rozhovor s viacerými hrdinami. Prvým je téma sama. Autori ju predstavujú prostredníctvom ukážok, ktoré zastupujú pohľad pôvodných tvorcov. Druhou vrstvou je poučený komentár sprievodcu – filmového historika. K poznaniu prišiel suchším chodníčkom. Pri formulácii sa môže oprieť o bonus znalosti profilujúcich tém, pri hodnotení o kritériá adekvátnosti spracovania, cenzúrnych a autocenzúrnych filtrov, o portfóliá režisérov, psychológiu, sociológiu, skrátka o všetko, čo vie. Tretím účastníkom je bývalý detský herec a jeho ďalšie osudy. Túto líniu predznamenáva úvodný casting, ktorý má odkázať na riskantnú hranicu medzi fikciou a životom pre mladého a zraniteľného neprofesionála. Po ceste nemusí prejsť suchou nohou. Cez štvrtého hrdinu vstupuje do hry dnešný život sám. Je to súčasné múdre dieťa, obklopené digitálnymi technológiami a informačným pretlakom. Bude chcieť čítať odkaz minulosti, ktorý mu adresovali predkovia a dokáže to? Bude ho tento odkaz zaujímať? Marek Šulík s jemným humorom hovorí, že budúcnosť minulosti je neistá. Úspech závisí od zábavnosti hry, ktorá môže vyvolať záujem o virtuálne dianie. Ak už nie o stretnutie so sebou samým spred rokov alebo po rokoch, tak aspoň o inscenovanú schôdzku s vytipovaným alteregom.“    

Peter Michalovič, filmový teoretik:
„Klasik filozofie tvrdí, že v každom dospelom je kus dieťaťa. A je to dobre, pretože deti sa pozerajú na svet vždy z inej perspektívy ako dospelí. Perspektíva dieťaťa umožňuje ináč vidieť svet, a táto inakosť je pre dospelých rozširuje hranice a spôsoby vnímania, myslenia a emocionálnych reakcií na vnímané.  Jednou z možností, ako sa priblížiť vnímaniu, mysleniu a emocionálnym reakciám dieťaťa je umenie, a z neho predovšetkým film, pretože film umožňuje sebe vlastnými prostriedkami prezentovať to, čo je videné a zároveň aj to, kto to tak vidí. Hoci filmov, ktoré prezentujú pohľad dieťaťa na svet je v slovenskej kinematografii pomerne málo, ich význam je nesporný, pretože každý pokus vidieť svet zo zorného uhla detského hrdinu alebo rozprávača robí dospelých nielen citlivejšími, ale aj lepším.“

Neviditeľný hrdina

(Televízna premiéra: 29. 1. 2014, Dvojka, 20:00)

Režisér Jaro Vojtek spolu so zvukovým majstrom Dušanom Kozákom sa vo svojom spoločnom filme z dokumentárneho cyklu Slovenské kino vydávajú po stopách ticha. Divák sa na ich ceste, plnej zvukových zážitkov a prekvapení, zoznámi s praxou výroby filmového zvuku, nahliadne do tvorivého procesu filmovej hudby a do vývoja technického zázemia, ktoré ovplyvňovalo zvuk v slovenskej kinematografii. (Réžia Jaro Vojtek)

Váha ticha vo filme...

Jaro Vojtek, režisér filmu:

„Ako dokumentarista som vždy interpretoval realitu, takže aj reálne zvuky, ruchy. Pracoval som s autentickou hudbou, ktorej zdroj alebo interpret sa objavil v obraze. Zvukári na pľaci mi občas dokonca "zavadzali" v snahe o rýchle a autentické zachytenie reality. Až pri nakrúcaní hraného filmu som sa skutočne stretol so zvukom ako tvorivou zložkou filmu. Aby som poukázal na silu zvuku a hudby vo filme, rozhodol som sa so zvukárom Dušanom Kozákom najprv pochopiť váhu ticha vo filme. A nielen vo filme...“

Eva Križková, scenáristka filmu:
Písať o zvuku a hudbe vo filme som chcela, odkedy som túto tému zahliadla v ponuke medzi potenciálnymi dielmi Slovenského kina. Našťastie som si ju stihla rezervovať ako prvá. Pravdepodobne zabral aj argument, že jedného zvukára mám doma a preto som sa naučila vnímať filmy aj ušami, čo vôbec nie je pre väčšinu divákov samozrejmé. Režiséra Jara Vojteka som dostala prideleného po dopísaní prvej verzie scenára, netušiac, že začnem písať vlastne celkom odznova. Jarov silne autorský prístup bol pre spätné zapracovávanie do scenára veľkou výzvou, ale zároveň veľmi kreatívnou zábavou.

Viac: www.slovenskekino.sk