Je však rozdiel medzi výstižným slangovým slovom a prehreškom proti spisovnej slovenčine, ktorý je iba výsledkom nevedomosti či lajdáctva. Nedobrým príkladom sú repliky v inak výbornom filme Laury Sivákovej Nebo, peklo... zem. Isteže, jeho protagonisti nepracujú v jazykovednom ústave, ale napriek tomu by pokojne mohli mať obchodné rokovania, a nie jednania, na ktorých sa bezpochyby dobre správajú, nie chovajú, a zachovávajú pokoj, a nie kľud. Chaotický výraz materská škôlka mohla scenáristka pochytiť aj v televízii, kde ho, žiaľ, bežne používajú, nevediac, že škôlka = materská škola. Jasno nie je ani v predložkách: hlavná hrdinka si príde do priateľovho bytu pre svoje veci (správne po veci), matku rozbolí ruka kvôli dcére (správne – aby to nebolo také jednoduché – pre dcéru alebo vinou dcéry). Predložka navyše prenikla aj do podtitulkového prekladu anglických replík: nie je dôležité, aby sme robili veci s celým srdcom, namieste by bol bezpredložkový inštrumentál „celým srdcom“. Raz dokonca Klára chybne „po česky“ zavyká („Ani ste sa ma nespýtal, či tam chcem ísť.“), replika inej postavy („No to ma podrž!“) je už rýdzim bohemizmom, neprijateľným kalkom, ktorý by sa dal v slovenčine nahradiť viacerými spôsobmi.
Keby nám tieto jazykové lapsusy pílili uši v nejakej nasprostastej tínedžerskej komédii, nevenovali by sme im veľkú pozornosť. V takom obsahovo i formálne vycibrenom filme, akým Nebo, peklo... zem talentovanej scenáristky a režisérky Laury Sivákovej je, pôsobia však ako päsť na oko a trošku kazia inak veľmi pozitívny dojem z tohto ambiciózneho diela.