Sedemnásty Medzinárodný filmový festival Bratislava je od dneška už minulosťou. Čo teda priniesla Súťaž hraných filmov, základný pilier každého podobného medzinárodného fóra. Jej zostavovateľ srbský filmový kritik, pedagóg a producent Nenad Dukić vybral do súťaže deväť filmov, ktoré sa snažili byť pestrou zmesou  problémov súčasného sveta, a to väčšinou z krajín mimo európskeho kontinentu.

Vyhral jednoznačný favorit: Pôda a tieň
Nestáva sa často, že by názory na víťaza boli tak jednoznačné, ako bolo tomu tentoraz v prípade kolubijského filmu Pôda a tieň (La tierra y la sombra) režiséra Césara Augusta Aceveda. Pochybnosti o tom, že by prichádzala do úvahy iná snímka na Cenu za najlepší film, boli sotva. Navyše rozhodnutie hlavnej poroty podporila aj Cena poroty FIPRESCI. V čom bol Acevedov film až tak výnimočný ? V jednoduchosti, s akou prezentoval vážne sociálne i ľudské problémy. Talent tohto Kolumbijčana si všimli aj na tohtoročnom festivale v Cannes, odkiaľ si odniesol Zlatú kameru za najlepší debut. Scenár k filmu bol pôvodne jeho dizertačnou prácou a až neskôr sa stal jeho prvým hraným filmom.

Starý farmár Alfonso, ktorý pred 17 rokmi opustil svoj statok, sa vracia domov k vážne chorému synovi. Manželka mu odchod neodpustila, správa sa k nemu zo začiatku odmerane a drsne. Syn je na smrteľnej posteli, jediným svetlým bodom v tomto ošarpanom dome, obkolesenom cukrovými plantážami, je jeho malý vnuk a nevesta. Chlapec si so starým otcom rozumie, má ho rád. Udalosti však spejú k tragédii, syn zomiera, nevesta s vnukom sa rozhodnú opustiť tento zdevastovaný kraj, len tvrdohlavá starena je neústupčivá. Nič ju nepresvedčí o tom, že ak chce žiť, musí odísť. Je to tvrdá, nepokorená žena, je to jej domov, nikto ju odtiaľ nevyženie. Aj keď si zničila manželstvo, syna, neuhne ani pred bohatými rozpínavými plantážnikmi cukrovej trstiny. Obetuje za svoje presvedčenie to najcennejšie - svoj biedny život. Zhrbená starena je vlastne najtragickejšou postavou tejto drámy a zároveň predobraz neústupčivého človeka, ktorý chcem mať svoj osud vo vlastných rukách. Nedovolí, aby za ňu rozhodovali iní. Mnohým, čo už zabudli, že život nie je prechádzka ružovým sadom, ale neustály boj, môže byť jej počínanie nezodpovedné, ba až smiešne. Uvažujúc logicky majú pravdu, ale nebyť takýchto jedincov vyhliadky na spravodlivejší svet by boli v nedohľadne.

Snímka je však najpôsobivejšia a najzaujímavejšia v tom, čo nevypovie. Všetko je zakliate v obraze, slov je minimálne, hovorí za ne vietor, poletujúce steblá cukrovej trstiny, vánok, kúdole prachu, šepoty a zvuky. Povedia všetko o túžbe za lepším a spravodlivejším svetom, pocitoch osamelosti, spolupatričnosti, odpustení a nekonečnej láske - rodičovskej i manželskej. Vypovedať o toľkých veciach tak sugestívne, naliehavo a nenásilne, pomohla aj kamera Matea Guzmána Sáncheza. Už neraz som konštatovala, že tvorcovia Latinskej Ameriky majú iné a dokonalejšie obrazové videnie, ako starý kontinent. Vidia inak: farebne, komplexne, nezabúdajúc na detaily a najmä atmosférotvorne. Prosto Pôda a tieň, plná symboliky a metafor, je dokonalý film po všetkých stránkach. Spôsobil však aj dilemu, že všetko, čo prišlo po ňom, bolo menej zaujímavé. Pri hodnotení ostatných filmov naň nutne musím zabudnúť a aj tak hrozí nebezpečenstvo neobjektívnosti.

Zamerané na rodinu a medziľudské vzťahy
Ostatných osem snímok (vrátane víťaza) sa venovalo komplikovaným vzťahom v rodine, medzi manželmi, milencami, súrodencami a rodine všeobecne. Z trojice, ktoré spomeniem je režijne najzrelší Mustang. Režisérka Deniz Gamze Ergüven ho realizovala v koprodukcii Francúzsko, Nemecko, Turecko a Katar. Zaujímavosťou bude, že snímka je oficiálnym kandidátom Francúzska na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný  film. Mustang sa uchádza aj o európsku Cenu LUX. V dedine na severnom Turecku, na kilometre vzdialenej od Istanbulu, žije so starou matkou a strýkom, takmer v stredovekých názoroch na práva žien, päť sirôt. Jedna krajšia ako druhá a chcú žiť život plnými dúškami. Pre nevinnú zábavu v mori s chlapcami ich strýko zabarikáduje v dome a urobí z neho doslova väzenie. Stará matka sa rozhodne situáciu riešiť vydajom. A tak začne lifrovať z domu jednu po druhej. Podarí sa jej to s dvomi, tretia si radšej zoberie život a dve posledné rebelky sa rozhodnú pre útek do vysnívaného Istanbulu. Prvá časť snímky je humorná, potom sa film lomí a nadobudne tragické tóny. Z chodiacej morálky - strýčka sa vykľuje zvrátený pedofil a všetko je inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Profesionálne dobre zvládnutá snímka má hádam šancu na niektorú zo spomínaných cien, vzhľadom na závažnosť témy, ktorú prináša. Pri tomto filme sa žiada podotknúť, že prezentuje morálne hodnoty, životný štýl pre Európana neprijateľný a nepochopiteľný. Na pochvalu všetkých tvorcov, o ktorých bude ešte reč, slúži fakt, že aj pre moslimov je striktné dodržiavanie niektorých zákonov spolužitia neprijateľné. Veď inak by o nich nenakrúcali filmy, ktoré sú kritikou týchto nezmyselných praktík. Vrie to aj tam, ale cesta k náprave nie je jednoduchá. Chvályhodné je, že neľudské správanie a zaobchádzanie so ženami je proti srsti všetkým normálnym ľuďom – aj v Iráne, aj v Turecku, aj v iných krajinách islamského sveta.

Medzinárodná porota (Christopher Goodwin-Veľká Británia, Zrinko Ogresta- Chorvátsko a Judit Bárdos - Slovensko) za rozhodla udeliť Cenu za najlepší ženský herecký výkon herečkám Niki Karimi a Sahar Ahmadpour za úlohy v filme Streda, 9. máj (Chaharshanbeh, 19 Ordibehesht) iránskeho režiséra Vahida Jalilvanda. Snímka získala aj Cenu študentskej poroty. Muž, ktorý si chce uľaviť svedomiu za smrť syna (nenesie vinu, ale má ten pocit), zverejní v teheránskom denníku inzerát, že dáva 10 tisíc amerických dolárov (v Iráne je to v ich mene 30 miliónov) človeku, ktorý ich nutne potrebuje. Spôsobí neuveriteľný chaos, musí zasiahnuť polícia, toľko je uchádzačov. Boj o túto sumu vedú medzi sebou 19-ročná tehotná Setareh a Leila, Jalalova bývalá snúbenica. Jalal, aj keď lós rozhodol pre Setareh, chce peniaze rozdeliť medzi obe ženy. Osud je však naklonený Setareh, lebo Leilin manžel radšej zomrie, než by vzal peniaze od manželkinho bývalého snúbenca. Neľútostná kritika spoločnosti, ktorá zotročuje a ponižuje ženu, spôsobom pre nás nepochopiteľným, je nakrútená striedmo, bez zbytočných efektov, s minimalistickými prostriedkami, ale zato s veľkou dávkou emócie.

Druhá snímka z iránskej dielne, nakrútená režisérkou Idou Panahandeh, pod názvom Nahid sa zaoberá rozvedenými ženami a ich právom na opateru spoločného dieťaťa. Režisérka si odniesla Cenu pre najlepšieho režiséra a hlavný predstaviteľ Navid Mohammad Zadeh Cenu za najlepší mužský herecký výkon. Podľa mojej mienky je z troch spomínaných filmov, po realizačnej stránke najmenej zrelý. Uznám, že téma je mimoriadne pálčivá a akútna, ale to môj názor nezmení. Podľa zvykov v Iráne, po rozvode opatera dieťaťa prináleží automaticky otcovi. Nahid dostane chlapca len preto, že exmanžel, narkoman a flákač, súhlasil s tým, že ho môže mať kým sa nevydá. Po prvý raz som počula, že existuje niečo ako „dočasné manželstvo“, ktoré sa môže z času na čas predlžovať alebo zrušiť. To by sa nám hodilo! Ale žarty nabok, je to jeden z najväčších problémov žien, ktoré musia dokázať, že sú lepšou matkou ako nehodný otec. A zrejme to nie je jednoduché. Nahid sa stane dočasnou manželkou, zaplieta do cigánstiev. Osud tejto ženy a mnohých ďalších, je smutný, ale zrejme im svitá na lepšie časy, keď sa o to začína verejne pranierovať.
   
Víťaz zo San Sebastianu
Zlatú mušlu za najlepší film získal nedávno islandský režisér Rúnar Rúnarsson za snímku Vrabčiaci (Sparrows). V bratislavskej súťaži patrí, po filmoch Pôda a tieň a Mustang, k trom najlepším príspevkom súťaže. V snímke Vrabčiaci sa tiež vzácne snúbi vizuálna zložka s obsahom. Jedna podporuje druhú.  Nie je to síce prelomový film, ale mimoriadne sympatickým spôsobom pertraktuje dospievanie mladého chlapca v muža. Matka sa znovu vydala, s manželom brázdi svet a chlapca pošle k otcovi – alkoholikovi Gunnarovi do „vyhnanstva“, najodľahlejšej oblasti Islandu. Citlivý a muzikálny chlapec krásne spieva a jeho cieľom je zrejme uspieť v tomto smere, sa stretáva s neporozumením okolia a nakoniec s láskou, a to za veľmi vysokú cenu.

Na festival do San Sebastianu, ale aj na bratislavský, sa zatúlal aj jediný český príspevok slovinského režiséra Olma Omerzu Rodinný film. Vznikol v koprodukcii Česká republika, Nemecko, Francúzsko, Slovinsko, Slovensko. Že tomuto tvorcovi pomáhalo pri realizácii toľko krajín, vďačí zrejme svojej veľmi úspešnej prvotine Príliš mladá noc. Žiada sa mi režisérovi odkázať, že ak ho budú chváliť, nech im neverí. Nebude to úprimné. Nech sa radšej rozhodne pre radu: Takto nie. Nedá sa do jedného príbehu napchať všetko. Že sa rodičia rozhodnú túlať po moriach - je v poriadku, že to deti doma celkom nezvládnu - tiež beriem, že to končí skoro katastrofou - nečudujem sa, že sa rodičia stratia, stroskotajú, zachránia ich a ozvú sa  - budiž, že sa mamička v manželskej kríze utešovala s manželovým bratom - stáva sa, že sa z tohto tajného vzťahu narodilo dieťa - aj to sa stáva, že chlapca darujúc mu ľadvinu zachráni biologický otec - je v poriadku. Ale nie je toho až priveľa? A navyše je tu ešte pes – milý, zlatý. Stratí sa pri stroskotaní a ostane sám na opustenom ostrove. Robinson psieho rodu, vážne konkuruje tomu pravému, dokáže všetko. Ale akou rečou sa prešteká domov - mi nie je jasné. Režiséra k nakrúteniu filmu vraj inšpiroval inzerát, že sa manželom na dovolenke v tropických krajinách stratil pes a šťastlivo ho doručili majiteľom. Stať sa to mohlo. Lenže to treba vedieť podať, vsadiť do deja a nepridať ako apendix. Ach jaj... Olmo Omerzu napriek všetkému verím v tvoj talent, len nepodľahni bludu, že si nakrútil výborný film.

Depresia, originalita, pomstiteľky
Zo súťažnej snímky Vôňa podzemia (Underground Fragrance, koprodukcia Francúzsko, Čína) čínskeho tvorcu Pengfei, sa na diváka valilo toľko pesimizmu, že ho priam zadúšal. Nebola to vôňa podzemia, ale jej smrad a beznádej. V podzemnom meste v Pekingu vegetuje komunita vydedencov, vrátane mladého robotníka, ktorý sa živý opravou starého nábytku. Pre nehodu dočasne oslepne, pomáha mu mladá žena a jeden druhého menia. Všetci obyvatelia snívajú svoj sem, ktorý sa rýchlo rozplynie ako ranná hmla. Smutný film, plný beznádeje bol sympatickým príspevkom, len realizačne trochu pokrivkával.

Z troch poviedok sa skladá súťažná snímka z Indie Mesto ostrovov (Island City). Režisérka Ruchika Oberoi poňala každú originálne a v inom štýle. Prvá je vlastne paródiou na tuposť. Zamestnanec vyhral cenu na zábavu v nákupnom stredisku. Príšerne ho to nudí, no nakoniec počúvne všetky pokynym vrátane toho, ako ma zložiť zbraň a použiť ju. Výstrely padnú a s ním aj celé nahlúple vedenie podniku. Druhá (najvtipnejšia a najmrazivejšia) hovorí rodinnom despotovi, ktorý všetko zakazuje. Čo čert nechcel vážne ochorie, rodina si kúpi televízor a prežíva krásne chvíle s populárnym seriálom. Lenže príde správa, že sa jeho stav zlepšil a je po zábave, ale osud je k rodine milostivý. V tretej intímny list zmení život šedej myške. Začína prekvitať kým sa nedozvie, že to bol len pokus , ktorý sa končí. Snímka osciluje medzi absurditou, komikou a tragikou a tiež nie je najpovzbudzujucejším pohľadom na súčasný svet.

Macedončan Darijan Pejovski sa vo filme Tri dni v septembri (Tri dena v septemvri) zameral na dve diametrálne odlišné ženy a predsa v niečom rovnaké. Obe túžia po pomste. Prostitútka Marika v sebaobrane zabije muža a uteká pred políciou. Vo vlaku sa prifarí k Jane, ktorá ide na dovolenku do rodného kraja. Vysvitne, že si ide vybaviť účty s človekom, ktorý zavinil zranenie a po rokoch následne aj smrť jej dvojčaťa Kristíny. Dámy si porozumejú a kujú pomstu. Muža zavraždia a odchádzajú bohvie kam. Chcela to byť psychologická sonda do života dvoch osudom nespravodlivo skúšaných žien. Škoda, že sa to zvrtlo len na pomstu. Z morálneho hľadiska totiž nemožno akceptovať, že vzali zákon do vlastných rúk. Inak príbeh je precízne vystavaný a vyrozprávaný, napätie dobre gradované a herečky, Jirena Ristic a Kamka Tocinovski, sa pohrávajú s charaktermi postáv spoľahlivo a dobre.
                                                                          x x x
 
Čo sa teda vydarilo, nevydarilo a čo chýbalo na 17. MFF Bratislava ? Vydarilo sa dostať do súťaže jeden špičkový film a dva tri solídne príspevky. Videli sme široký diapazón filmov - od dokonalej snímky až po priemerné príspevky. Poviete si, že je to málo. Myslím si, že nie. Niekedy ani to nebýva. Väčšia orientácia na iné ako európske kinematografie môže byť síce diskutabilná, ale v zásade nie márna. Aspoň sa náš divák zoznámi s problémami iných národov. A cez film je to najúčinnejšie. Otázkou ostáva, či publikum (okrem festivalového) sa k nim dostane a ak áno budú ich snímky zaujímať?  Nevydarila sa zvučka festivalu. Bola amatérska a nudná. Chýbali peniaze. Organizácia sa od vlaňajška zlepšila, no nerada to stále opakujem: neodškriepiteľne na každom kroku bolo cítiť, že festival by potreboval väčšiu finančnú podporu. Škoda. Možno na budúci rok to bude lepšie.