Americká herečka Patricia Clarkson, držiteľa Zlatého glóbusu a mnohých iných cien, si prevezme na festivale Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Naši diváci ju mohli napríklad vidieť vo filmoch Ďaleko do neba, Vicky, Kristina Barcelona, Večierok, Nepodplatiteľní, Dogville a v seriáli Dom z kariet. Pri tejto príležitosti uviedli film Vodičský preukaz režisérky Isabel Coixet, v ktorom  si zahrala so skvelým Benom Kingsleym.

V krátkosti obsah filmu: indický učiteľ autoškoly pomáha prekonať rozvodovú krízu Wendy (Patricia Clarkson) a ona zasa Darwanovi (Ben Kingsley) k šťastnému manželstvu s jeho mladou ženou. Darwin totiž odbúra negatívne emócie Wendy sústredením sa na volant a paradoxne jazda autom jej prinesie vytúžený pokoj. Film bol osviežením aj vďaka dvom vynikajúcim hereckým výkonom hlavných predstaviteľov. Na tlačovej besede sa preto o filme aj veľa hovorilo. Patriciu potešilo, že sa páčil. “Som zaň vďačná. Nakrúcal sa osem rokov a bol to pôrod.“ Prečo?  „No, kto by len tak vyhodil peniaze na hrdinov v strednom veku. Ale nakoniec sa niekto našiel, kto námetu uveril. Malo to pre mňa aj pozitívny moment, čas pracoval pre mňa. Keď sa začalo o tom hovoriť som mala 45 rokov a keď prišlo k realizácii presne o desať viac, bola som zrelšia a pripravenejšia.“  Na otázku čo pre ňu znamenal Zlatý glóbus povedala: "Nikdy som sa o žiadnu cenu nezaujímala. Kým som ho nemala neuvedomovala som si čo to pre mňa znamená. Bol to však úžasný okamžik aj pre mňa, ale aj pre moju rodinu.“ Patricia Clarkson vyrastala v New Orleanse, potom v Los Angeles a New Yorku. „Medzi prvými spomínanými je obrovský rozdiel, New York je niečo medzi nimi a musím sa priznať, že moje srdce patrí jemu.“ Julianna Moore, ktorá dostala tú istú na festivale ako ona je jej priateľkou už 25 rokov. „Je dokonalá profesionálka, výborne sa s ňou pracuje a zbožňujem ju. Dokonca aj neďaleko seba bývame a je mi cťou byť s ňou aj na tomto festivale.“  Patriacia nemá voči spoločnosti Netflix a jej podobným spoločnostiam nijaké výhrady, práva naopak.  "Netflix podáva pomocnú ruku mnohým, a neváha angažovať aj hercov a herečky okolo päťdesiatky. Svojim spôsobom oslovoval ženy vždy nezávislý film a Netflix tomu mimoriadne napomáha.“ Pracovala s veľkými režisérmi, ale aj s talentovanými ženami a veru cíti rozdiel medzi nimi. “Nie, že by som nerada pracovala s mužmi, ale ženy si viac rozumejú. Majú na veci rovnaký názor a rovnako cítia.“  Herečka si dala jeden rok pauzu. „Je to v mojom živote nezvyklé a navyše pôjdem aj do kúpeľov a aj to je pre mňa nezvyklé.“  Na otázku či  uvažovala o svojej budúcnosti povedala: „Mala som  šťastie, že som pracovala s úžasnými ľuďmi a rada by som s nimi ešte robila. Stále dúfam, že to najlepšie mám ešte pred sebou.“

Ducha povznášajúca muzika
Dobrej hudby nikdy nie je dosť. Povzbudiť unavených festivalových hostí prišiel aj Miro Žbirka. Jeho koncert na kolonáde si nenechali ujsť mnohí. Vďační fanúšikovia mu dlho aplaudovali. Žbirka, sa ako vždy, postaral o rozruch, ale príjemný a ducha povznášajúci. O potešenie z muziky sa postarala aj Olga Sommerová v dokumenteň  Jiří Suchý – Lehce s životem se prát. Človek siedmich profesii, podľa Miloša Formana najväčší český žijúci básnik, je básnik, herec, spisovateľ, režisér, libretista, skladateľ, textár, grafik a riaditeľ  fungujúceho divadla Semafor. Všetko to hravo zvláda aj ako 88 – ročný. Na vydarenom a srdečnom dokumente sme si mohli s nostalgiou zaspomínať na staré časy a byť svedkami rozhovorov s Janom Werichom, Karlom Gottom i Stanislavom Štepkom a zároveň zistiť, aký je čas neúprosný. Sommerovej sa podarilo priblížiť Suchého ako citlivého človeka a všestranného umelca. Slávnostné uvedenie filmu v Karlovarskom mestskom divadle za jeho účasti bolo veľkolepé. Suchý priznal, že bol tu asi naposledy v roku 1966, keď so Šlitrom uviedli film Kdyby tisíc klarinetů .Triumfálnejší návrat si priať nemohol..

Posledné filmy hlavnej súťaže
Posledným premietnutým filmom bola americká  snímka Ku hviezdam (To the Stars)  režisérky Marthy Stephens.  Príbeh sa odohráva na oklahomskej farme šesťdesiatych rokov. Zakríknutá a nesmelá Iris, ktorú hrá talentovaná Kara Hayward, videli sme ju vo filmoch Až vyjde mesiac, Paterson, Miesto pri mori, žije s matkou alkoholičkou, chápajúcim, jednoduchým, ale charakterným  otcom a aby toho nebolo málo trpí ešte inkontinenciou. V škole je na posmech až kým sa jej neujme krásna Maggie (Liana Liberato). Záhadná Maggie, ktorá si vymýšľa a cigáni, sa snaží zakryť svoju lesbickú orientáciou, ktorá sa nešťastnou náhodou prevalí. Pre zadubené a puritánske obyvateľstvo tých čias to bol smrteľný hriech. Maggie sa stratí, ale celý škandál pomôže Iris nájsť samú seba i vytúženú lásku. Čiernobiely film  o večnej túžbe človeka byť milovaný a uspieť v živote, má výbornú atmosféru a precízne zobrazuje charakter jednotlivých aktérov. Navyše Kara Hayward vážne konkuruje Corine Harfouch na hereckú cenu.

Filipínska snímka Óda na ničotu (Oda sa wala) režisérky Dwein Baltazar je morbídna a nechutná. Všetko je však možné a porota v nej môže nájsť aj nejaké klady, ale to čo som napísala neodvolám. Postaršia osamotená Sonya riadi pohrebný ústav a je až po uši zadlžená. S mŕtvolami, najmä s jednou, sa zhovára ako so živou. Našťastie, nedokáže zaplatiť dlhy a musí sa pobrať s otcom do neznáma. Lepší koniec si neviem predstaviť.

Na festivale je ešte čo vidieť. Filmy sa ďalej premietajú a možno oveľa lepšie ako v súťaži. Zároveň sa žiada opäť pripomenúť, že snímka slovenského režiséra Marka Škopa Nech je svetlo má veľké šance na výhru. Zažili sme však už toľko múdrych, ale aj hlúpych rozhodnutí, že stať sa môže všeličo. Stačí, že sa ctení porotcovia na jednom  filme nedohodnú, nedajbože pohádajú, a potom vyberú ako kompromis niečo o čom sa nikomu ani nesnívalo. Tentoraz by sa to stať nemalo.