Výhodou  festivalových prehliadok  je predovšetkým široká  konfrontácia tém i žánrov, spracovaných v rozdielnych kultúrnych kľúčoch, v rôznej kvalite i stupni zrelosti. V súťaži filmov na 47. MFF v Karlových Varoch z európskeho východu, spojeného spoločnou politickou minulosťou sa zišli filmy, jednotne hlásajúce žánrový rozptyl, od komédií cez science fiction až k filmom, na ktoré sme si v tejto sekcii zvykli, videli sme sociálne drámy i reflexie nedávnej histórie.

A výsledný dojem? Ak sme si za komunizmu zvykli tvrdiť, že  totalita umeniu nesvedčí, dnes môžme len rozpačite dodať, že sloboda nám okrem jednoznačných výhod priniesla umeleckú bezradnosť. Nadšené odstrihnutie sa od minulosti zanechalo nastupujúce generácie v tvorivom vzduchoprázdne, kde každý pláva, ako vie a riadi sa radarmi z roku 0.

Dôvody častej intelektuálnej adolescencie tvorby môžu byť rôzne. Kontinuita tradície bola v našom kultúrnom priestore niekoľkokrát  narušená a  skompromitovaná  službou moci. Pre mladé generácie z toho  vyplýva  nedôvera  a presvedčenie, že skoro všetko, čo vzniklo v minulosti, nestojí za reč. Často tak vznikajú filmy nepoučené, replikujúce témy i hrdinov starších filmov. Z ich domnelého, sebavedomého  novátorstva sa tak stáva nudná recyklácia, pripomínajúca Rubikovu kocku, kde  „nové“  vzniká obmieňaním  a kombináciou obmedzených  vzorcov.  Ak týmto filmom niečo chýba, je to predovšetkým sebavedomie formulovať vlastné videnie sveta a hovoriť hlasom, ktorý je jedinečný, originálny a zaujímavý.  Takéto hodnoty sa rodia v prostredí, kde nechýba okrem iného i pevné generačné zázemie tvorby a spoločenská potreba. Čo z toho nám chýba a prečo, môže byť predmetom zaujímavej diskusie.

Made in verklík
O dôkazoch pre vyššie uvedené tvrdenia netreba dlho rozmýšľať. Najokatejším bol maďarský film mladej Sáry Cserhalmi Drahí zradení priatelia, príbeh človeka, ktorý si prečíta v archíve tajnej polície svoju zložku a dozvie sa, že ho roky udával jeho najlepší kamarát. Ten má navyše rakovinu a umiera. Profesionálnu bezradnosť i absenciu akejkoľvek dramaturgie, zaštíťovala jedine přítomnost otca režisérky, vynikajúceho herca, zašťíťujúceho všetky školácke chyby.

Inou variantou ambície, postavenej na premieľaní osvedčených vzorcov je i víťazný film Dom s vežičkou ukrajinskej režisérky, žijúcej v Nemecku Evy Neyman. Je vojna, cez vlakové stanice sa premieľajú davy ľudí, utekajúcich pred frontom. Malému osemročnému chlapcovi umiera v nemocnici matka, a tak pokračuje v ceste sám, obklopený blahobytnou rodinou akéhosi špekulanta. Na tomto filme nebolo zrejme vôbec nič, čo by sme už kdesi nevideli, navyše intenzívna snaha zakryť ídeové klišé o hrôzach vojny s dôrazom na povrchnú estetiku formy, len potvrdila známu diagnózu. Zbraňou bezradných sa najčastejšie stáva to, čo zaručene zaberá, v tomto prípade je to citové vydieranie vzorcom „nevinné dieťa uprostred vojny“. Kto by nezaplakal...

Novátrostvo filmu Až do mesta Aš slovenskej režisérky Ivany Grófovej spočíva v drsnosti, s ktorou nešetrí diváka pri zviditelňovaní sexuálnej povoľnosti a morálnej uvoľnenosti  rómskych dievčat, východoslovenských gastarbeitrov v Západných Čechách. Asi naozaj neexistuje akékoľvek morálne tabu, schopné ušetriť ich od smutného  osudu prostitútok, povláčených po okolitých pajzloch. Priznám sa, že som túto „jazdu atrakcií“ sledovala bez akejkoľvek účasti a celú dobu som intenzívne myslela na skvelý Feničov film Džúsový román. Rovnaká nekompromisná krutosť a dokumentaristické nasadenie, s jediným rozdielom: na rozdiel od Grófovej dokázal režisér nielen dobre obsadiť svoj film, ale aj vyrozprávať dojímavo ľudský príbeh. Mladej dokumentaristke ušla jedna podstatná vec, priviesť nehercov k hereckému výkonu je pekelne zložitá úloha. Spoliehať na kúzlo typov bez hereckého talentu sa nikdy neosvedčilo. To sú truizmy, ktorým treba veriť.

A ešte niečo: ak sa z nejakého popisku dozviem, že nový slovenský film je o Rómoch, skutočne sa začnem zamýšľať nad vhodnou diagnózou. Aj tento  davový syndróm, vyčíňajúci v radách našich ničím neohrozených „kopirantov“ svedčí o tom, že sa spoliehajú na všetko, okrem svojej vlastnej invencie. Témy i hrdinov  treba objavovať a nie prepierať ako starý, obnosený sveter. To je recept, ktorý se tiež už veľa krát osvedčil. Úspech nezaručuje, ale treba to aspoň skúsiť.

Starý známy východ
Sociálnym drámam sa v našom prostredí stále darí. Zmysel pre realitu sa  ktovie prečo zintenzívňuje s hĺbkou ponoru do života nižších spoločenských vrstiev. Najlepším príkladom sú Poupata režiséra Zdeňka Jiráskeho. Stupňujúca sa deštrukcia členov obyčajnej českej rodiny je uveriteľná i vďaka skvelým hereckým výkonom, ktorým dominuje František Javorský v úlohe otca. Dokázal dať svojmu umastenému Jardovi všetky rozmery človeka neodvratne smerujúceho k strate dôvery najbližších, nezodpovedného a neukotveného, vypadávajúceho zo svojho života ako vykoľajený vlak. Pochopiť úsudok poroty, ktorá prehliadla tieto jednoznačné kvality je príliš ťažkým hlavolamom. Faktom je, že lepšieho filmu v tejto sekcii nebolo.

Rovnocenným súperom štvornásobného nositeľa Českých levov bol maďarský film Skúška režiséra Pétera Bergendyho. Výkon Jánosa Kulku v úlohe vyšetrujúceho, ktorý má preveriť spoľahlivosť agenta Junga, svojho priateľa, a dovolí si ho neopatrne varovať, bol oceneniahodný. Vernosť ľudským vzťahom , postavených nad službu režimu sa ukáže naivnou. Jung ho udá a skúškou na rozdiel od svojho tútora úspešne prejde. Dráma systému, mašinérie, postavenej na podozrievaní a udávaní mala profesionálne parametre a uniesol ju i festivalový divák, napájaný počas rušných festivalových dní ako nekonzumovateľnými odvarmi, tak liečivými elixírmi.

Do trojky znesiteľných filmov môžme zaradiť aj poľskú Yumu režiséra Piotra Mularuka, príbeh umiestnený do poľsko-nemeckého pohraničia, odohrávajúci sa v období vlády vysnených komodít – falošných adidasiek a lacnej, bazárovej módy zo začiatku 90. rokov. V jeho centre figuruje frajer Zyga. Kradne, pašuje a blafuje. Nová sloboda je  príležitosťou pre všetkých, aj pre tých, ktorí si ju vysvetlili ako príležitosť pre kleptomanské hody. Niektorým táto aura vydržala až dodnes.

Za nič sa nemusel hanbiť ani režisér ďalšieho poľského filmu Bez hanby Filip Marczewski. Prostredie bez morálky a nejakých, aspoň základných hodnôt, je voči patológii bezbranné. Šíri sa ako chrípková nákaza. Užitočné posolstvo. V príbehu o mladíkovi, ktorý zahorel láskou ku svojej nevlastnej sestre a tá k vodcovi neofašistickej skupiny je rukoplapné.

V tejto nôte pokračuje i lotyšský film Ľudia na okraji mladého režiséra Aika Karapetiana. Opäť je tu mladík a jeho osudová cesta do záhuby, sprevádzaná druhmi zo sociálneho dna, panelákového pekla bez krásy a bez východiska.  Na diskusii po premietnutí filmu sa režiséra ktosi opýtal, kde vlastne film nakrúcal. Všetky postavy hovoria po rusky a hercov si doviezli zo St. Peterburgu. S ohľadom na nedávne referendum o tom, či má byť v Lotyšsku ruština druhým oficiálnym jazykom, bola otázka veľmi zaujímavá. Režisér vysvetlil, že rozdelením postáv na Lotyšov a Rusov by film nadobudol ďalšiu rovinu zasahujúcu do politiky, čo by film zbytočne komplikovalo.

Žánrové experimenty
Zdá sa, že pokusy o žáner science-fiction sú v prostredí husto obsadenom hollywoodskymi blockbustermi, dopredu odsúdené na neúspech, ak, samozrejme, tvorca nemá výnimočný nápad, čo sa v prípade Aurory litovskej režisérky Kristíny Buožyté a belgického výtvarníka Bruna Sampera nestalo. Podobne ako vo filme Dom s vežičkou ide o výtvarné maskovanie príbehu, ktorý v podstate nemá čo povedať. Mladý vedec sa snaží pomôcť krásnej pacientke v kóme skúšaním nových metód a preparátov. Vo virtuálnom priestore sa do nej zamiluje... Nebyť prepracovaných vizuálnych kúziel, môžme ho pokojne priradiť ku spomínaným odvarom. Porotu však zaujal a odniesol si Zvláštnu cenu poroty.

Po premietnutí rumunského filmu Kdesi v Palilule známeho divadelného režiséra Syliviu Purcarete sa jeden z divákov opýtal priamo: „Čo to dočerta bolo?“ V divadelnom leporele jednotlivých scén síce vládla inscenačná bravúra, ale pochopiť ich súvis a nedajbože zachytiť nejaký príbeh bolo zhola nemožné. Chlapčenskou zábavou veselých kamarátov bol srbský poviedkový film Praktický sprievodca Belehradom za spevu a sĺz Bojana Vuletiča. Nebyť Jean-Marc Barra v jednej z poviedok o rozvášnených dvojiciach, bolo by ťažké spomenúť si o čo vlastne v romantickej komédii  šlo, päť minút po jej skončení.

Estónsky bonbónik
Kým som nevidela  film Hubárčenie, len s veľkými problémami by som si vedela predstaviť výbornú estónsku komédiu. Humor nie je u týchto tichých a pomalých severanov častý. Že to však vedia, je z filmu Toomasa Hussara, inak divadelného režiséra z mesta  Rakvere, viac než zrejmé. Hubársky výlet politika, jeho manželky a stopujúcej rockovej hviezdy, to je situácia, na základe ktorej režisér a zároveň i scenárista rozohráva vtipnú, ale i pichľavú satiru ľudskej malosti. Zahŕňa humorný komentár mašinérie politických stratégií,  kde je úprimnosť skutočne len chvíľkovou slabosťou mocných.  Tento film stavia príbeh na výsostne  lokálnom prostredí, ale hovorí o veciach, ktoré poznáme všetci. Je výnimkou i preto, lebo za ním stojí zrelý a talentovaný tvorca.

Dobré filmy dokážu často skôr než  akékoľvek iné radary zachytiť a pomenovať  prebiehajúce spoločenské procesy, predvídať ich  zmysel i dôsledky, obracať našu pozornosť k javom, nad ktorými treba rozmýšľať. Takéto filmy na festivale nechýbali. Je to zároveň i dôvod pýtať sa, kde sa stratil  vážny a potrebný hlas tvorcov „na východ od Západu“.