Osobností a hostí bolo neúrekom. Najväčšie hviezdy boli francúzska herečka Isabelle Huppertová a americký herec i režisér John Malkovich, obaja si prišli po Krištáľový glóbus – Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Toto ocenenie dostal aj český tvorca Jan Švankmajer. Nemenej slávnym je aj nezabudnuteľný Desparado a Zorro, španielsky herec Antonio Banderas, ktorý si zasa prevzal Cenu prezidenta festivalu. Prednosť pred tryznou Michaela Jacksona dal aj slávny Quincy Jones, síce nie ako priamy hosť festivalu, ale chvíľu na ňom pobudol. A nemožno zabudnúť ani na amerického scenáristu a režiséra Alana Rudolpha, ktorý chodí na festivaly objavovať mladých tvorcov. Osobitne si zaslúži spomenúť ako sa dve megahviezdy, Malkovich a Banderas, správali. Bez hviezdnych manier, vystupovali skromne, dokonca aj fotoreportérom vyšli mimoriadne v ústrety, Malkovich s plachosťou a Banderas s úsmevom. Málokedy vidíme dvoch tak príjemných a ochotných hercov.

Čo nás však mnohých trochu zaskočilo bolo rozhodnutie hlavnej poroty. Ani vo sne by mi, i mnohým z nás, nenapadlo, že kanadský film Anjel pri mori režiséra Fréderica Dumonta získa Veľkú cenu Krištáľový glóbus a navyše ešte aj Cenu za najlepší mužský herecký výkon pre Oliviera Gourmeta. Podľa môjho názoru si tú druhú už mohli odpustiť. A navyše ju dostal ex aequo s americkým hercom Paulom Giamattim za úlohu vo filme Duša Paula Giamattiho režisérky Sophie Bartesovej. Veru nebolo to najdiplomatickejšie rozhodnutie. Hlavným hrdinom víťaznej snímky je psychopat, ktorý svojho mladšieho syna tak ničí, že chlapec siahne po krajnom riešení, a to vo chvíli, keď už i matka pochopí, že s týmto bláznom sa žiť nedá. Jednoducho neverím, že sa na šialenstvo manžela tak dlho prizerala vediac, že so synom manipuluje. Mňa film ani nepresvedčil, ani veľmi nezaujal. O to viac ma oslovil poľský film Sviňky Roberta Gliňského a zrejme vystrašil porotu s akou naliehavosťou pertraktuje problém detskej prostitúcie. Aby sa nepovedalo zalepili všetkým oči Osobitným uznaním pre 15-ročného hlavného predstaviteľa, neherca Filipa Garbacza. Scenár, réžia, herecké výkony, kamera a najmä utrafenie miery tohto drsného príbehu boli obdivuhodné. Bez nechutných scén o nechutnostiach nakrútiť film je umenie. Radi si zakrývame pred pravdou oči, a to sa stalo aj so Sviňkami. Kým Sviňky sú problém celoeurópsky, ak nie celosvetový, príbeh ruského filmu Vĺčik, filmový debut slávneho ruského dramatika Vasilija Sigareva, je o niečo komornejší i keď matka alkoholička tiež nie je problém okrajový. Vraj ženy pijú čím ďalej tým viac. Vzťah odpornej a krutej matky k nechcenej dcére a naopak bezhraničná láska dievčatka k matke, je so znalosťou detskej duše precízne napísaný i gradovaný a tvorca ho dokázal aj filmovo plasticky stvárniť. Neprehliadnuteľný však bol herecký výkon Jany Trojanovovej v úlohe matky. Málokto dokáže tak presvedčivo rozohrať širokú škálu pocitov, nálad, od surovosti až po predstieranú nehu. Nebola v hlavnej súťaži lepšia ženská herecká kreácia i keď jej konkurovala držiteľka Ceny za najlepší herecký výkon Paprika Steenová v dánskom filme Potlesk. Zahrala takisto alkoholičku oscilujúcu medzi hereckou kariérou a láskou k svojim dvom deťom. Ak by bolo padlo rozhodnutie ex aequo udeliť cenu obidvom herečkám bolo by sa určite stretlo s uznaním, lebo dánsky film Martina Pietera Zandvlieta bol od začiatku kandidátom na niektorú z cien.
Na nemecký súťažný príspevok Whisky s vodkou Andreasa Dresena (Cena za réžiu), obdobu Truffautovej Americkej noci, sa dobre pozerá, len mu chýba francúzska ľahkosť a šarm. S čím však možno vrelo súhlasiť je udelenie druhého najvyššieho ocenenia - Osobitnej ceny poroty iránskemu filmu Dvadsať Abdolreza Kahaniho. Majiteľovi maličkej reštaurácie, kde prevážnu klientelu tvoria hostia karov, odporučí lekár skončiť s prácou a oddychovať. Dvadsať dní dá svojim zamestnancom, aby si našli prácu. A začne to byť dramatické, mnohí z nich totiž nemajú kam ísť a robotu si ťažko nájdu. Majiteľ sa nakoniec rozhodne reštauráciu nezavrieť a usporiadať zamestnancom po prvý raz svadbu, ktorej konca sa už nedočká. Snímka s nadhľadom i s istou dávkou humoru vykresľuje pomery v Iráne a v neposlednom rade aj podradné postavenie ženy. Smutný film s veselo smutným koncom si divák zapamätá pre presnú typológiu postáv, presvedčivé herecké kreácie, realistické prostredie a citlivé stvárnenie témy. Melancholická komédia debutujúcej Američanky Sophie Barthesovej Duša Paula Giamattiho zachytáva známeho newyorského herca pri nacvičovaní Čechovovho Uja Váňu v ťažkej existenciálnej kríze. Navštívi tajomnú spoločnosť kde môže odložiť svoju dušu a na istý čas dostať inú. Paulovi pridelia dušu ruskej poetky. Keď chce svoju naspäť z hrôzou zistí, že čachrami medzi Američanmi a Rusmi sa jeho omylom dostane do Ruska, a to do tela bohatej, ale netalentovanej seriálovej herečky. To nič, utešujú ho, dostaneme ju späť, manželia majú peňazí dosť len im chýba talent. A práve ten chce Paul späť. Všetko sa dobre skončí s ponaučením, že talent je dar a s tým sa nekupčí. Milé dielko, ktoré bude mať aj divácky úspech.
So slovenským filmom Vladimíra Balka Pokoj v duši sme si v nijakom prípade neurobili hanbu, patril k tomu lepšiemu v súťaži. Na Krištáľový glóbus si nároky klásť nemohol, ale na hereckú cenu pre Attilu Mokosa azda áno. Na jeden z najoriginálnejších filmov, našťastie, nezabudla porota FIPRESCI. Bola to chorvátsko-srbská snímka Bez konca Vinka Brešana. Rozprávačom príbehu, ako sa krásna Desa dá dohromady s Martinom, je Djuro , ktorý vyhlasuje „ Ja nie som Srb ani Chorvát, ja som cigáň a mám jednu anomáliu“. A práve tá anomália ho predurčila hrať v pornofilmoch, aby uživil svoju sedemčlennú rodinu. Ako sa dá pozrieť na nedávne tragické udalosti medzi Srbmi a Chorvátmi láskavo a bez hnevu je tento film učebnicovým príkladom. Pornoherečka Desa netuší, že ju Martin kúpil od pasáka pre výčitky svedomia, lebo jej ako ostreľovač zabil manžela. A dokážu zostať spolu. Tragikomický príbeh jednej lásky, vo svete kde sú všetky ľudské hodnoty porušené, sa končí happyendom a veľavravným humanistickým posolstvom. A tak to má byť – myslí si aj Djuro, aj tvorcovia. Za zmienku stojí hádam ešte taliansky súťažný príspevok Za všetko môže Judáš. Režisér Davide Ferrario nakrútil komédiu s prvkami muzikálu v nápravnom zariadení. Keď mladá režisérka nacvičí s väzňami (väčšinou účinkujú skutoční trestanci) veľkonočne pašie a po svojom upraví biblický text, príde amnestia, všetci odídu, len jeden, odsúdený na doživotie, a tým je predstaviteľ Krista, ostáva. A máte možnosť vysvetliť si záver, ako len chcete...
V krátkosti by som teda mohla charakterizovať hlavnú súťaž, neberúc do úvahy rozhodnutie poroty, mimoriadne filmy boli poľské Sviňky a ruský Vĺčik. A tiež dánsky Potlesk, iránska snímka Dvadsať, chorvátsko - srbský film Bez konca a ani za slovenský príspevok Pokoj v duši sa nemusíme hanbiť. A to je výsledok viac ako dobrý.

Slovensko bola však na festivale veľmi úspešné. V Súťaži dokumentárnych filmov sme získali Cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minút Osadné režiséra Marka Škopa. Predchádzali ho fámy, že je to najkontroverznejší dokument, všetci sa naň hrnuli a ohlasy boli dobré. Osadné sa po premietnutí stalo horúcim favoritom na cenu , a to sa splnilo. V malej slovenskej dedinke Osadné sa, rekordman v starostovaní ( 36 rokov je už v tejto funkcii) Ladislav Mikuláško, pravoslávny kňaz Peter Soroka a rusinsky aktivista Fedor Vico, rozhodnú ísť do Bruselu, aby s pomocou europoslanca navštívili europarlanet a rozprúdili v tomto zabudnutom svete cestovný ruch. Konfrontácia jedinca so svetom prináša mnoho humorných situácii i zamyslení sa nad globalizovaným svetom. Snímka je mimoriadne invenčná, svojská, neopakovateľná a nesie originálny pohľad i režijný rukopis už ostrieľaného tvorcu.

x x x

Hovorí sa: skončil sa festival nech žije nový, ktorý bude o rok od 2. do 10. júla 2010. A predsa mi nedá len tak mimochodom dodať ešte niekoľko postrehov. Nazdávam sa, že prekvapenia pri rozhodovaní hlavnej poroty pramenili vo výbere porotcov. Zdôrazňujem, že je to len môj názor, lebo si myslím, že hlavou poroty by mal byť režisér alebo aspoň scenárista. Nemám nič voči filmovým producentom (predsedníčkou bola filmová producentka Cladie Ossardová), ale tvorca je tvorca. A tiež neviem čo bráni usporiadateľskej krajine raz sa čas dať na čelo poroty českého režiséra. V súčasnosti ich má dosť a navyše talentovaných. Nemusí to byť vždy cudzinec.

Festival, samozrejme, nie sú len súťažné filmy. Vzhľadom na to, že sa premietali aj filmy z festivalu v Cannes som ich nespomenula, lebo som o nich už podrobne písala. Žiada sa mi však potvrdiť, že tak, ako v Cannes Lars von Trier svojim Antikristom zdesil publikum, podarilo sa mu to aj vo Varoch. V čase keď film nakrúcal bol v zlom psychickom stave a vraj nakrútiť tento film bola jeho terapia. Ale prečo sa na jeho súkromnú terapiu máme pozerať ? A tiež si myslím, že okrem terapie zároveň skúšal kam až môže zájsť. Nuž sem až nie.

Raz nám chyžná, keď sme sa sťažovali na počasie, povedala: „Nuž, v Krušných horách býva často krušno.“ Bolo, ale skoro v celej Európe. S tým nenarobíš nič. To však , aby v hoteli Thermál normálne, nezadŕhajúc fungovali výťahy, je v ľudskej moci. Vraj je tento „pomník socializmu“, po rôznych peripetiách, opäť v rukách štátu a som zvedavá čo s ním urobí. Keď sa človek pozerá na skutočne krásne Karlove Vary tak je tento šedivý monument päsť na oko. Natrieť nejakou farbou by ho mohli. Pre štáb a novinárov je však nepostrádateľný. Tam sú premietačky, tlačové stredisko s milými a ochotnými zamestnancami vždy ochotnými pomôcť, najmä s technikou. Aj izby v hoteli sú slušné, ale pomaly a isto všetko chátra. Hotel „plače“ a prosí o rekonštrukciu. Nech sa už niekto nad ním zmiluje.

Obrázky
1.Scéna z programu záverečného večara

2.Režisér víťazného filmu Fréderic Dumont

3.Andreas Dresen ziskal Cenu za réžiu

4.Paprika Steenová, držiteľka Ceny za najlepší ženský herecký výkon

5.John Malkovich si prevzal Krištáľový glóbus - Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovému filmu

6.Antono Banderas držiteľ Ceny prezidenta festivalu

7.Na obrázku František Krahenbiel, Marko Škop a Jan Meliš po prevzatí ceny za snímku Osadné, najlepší dokument nad 30 minút.

8.Na záverečnom večere exprezident Václav Havel, umelecká riaditeľka festivalu Eva Zaoralová a španielsky herec Antonio Banderas