Šesťdesiaty šiesty Medzinárodný filmový festival v Benátkach oslavuje sedemdesiate siedme narodeniny. Najstaršia dodnes jestvujúca filmová prehliadka možno už nereprezentuje avantgardu, do starého železa však rozhodne nepatrí.

Lido di Venezia je dvanásť kilometrov dlhý úzky piesočný ostrov, ktorý uzatvára Benátsku lagúnu pred Jadranským morom. Slúži ako obytné predmestie Benátok, ale vo svete je známejší ako mondénne letovisko. Nie náhodou dal meno všetkým prírodným plážovým kúpaliskám. Hlavná sezóna trvá od júna do konca septembra. Ostrov bol už v 19. storočí obľúbeným letoviskom P. B. Shellyho aj G. G. Byrona. Postupne sa stal jedným z najmódnejších prímorských letovísk Európy, bohato navštevovaným členmi kráľovských rodín, filmovými hviezdami a spisovateľmi. Výraz Lido sa stal synonymom pre pobrežné plážové kúpele.

Aby sa kultivovaní a po kultúre bažiaci kúpeľní hostia nenudili, rozhodli sa otcovia mesta spestriť dovolenkovú sezónu atraktívnou novinkou.

Keď sa roku 1932 konal prvý ročník, vtedy ešte pod názvom L'esposizione internationale d'arte cinematografica, ako súčasť 18. benátskeho Biennale, film za umenie považoval len málokto a podobné festivaly neexistovali. Pre podujatie tohto typu nebolo ani vhodných priestorov, a tak sa talianske, americké, sovietske, francúzske, nemecké a poľské snímky premietali pod holým nebom – na terase hotela Excelsior, vždy až večer po zotmení. História festivalu sa začala písať 6. augusta 1932 o 21.15 h predstavením snímky Roubena Mamouliana Dr. Jekyll and Mr. Hyde. Po predstavení sa konal veľkolepý filmový bál. Vstupné na jeden film vtedy bolo 15 lír, na celý festival 100 lír. Nejestvovali žiadne štatutárne ceny, konala sa len divácka súťaž. A divákov sa zišlo úctyhodných 25 tisíc. Za najlepšieho režiséra vyhlásili sovietskeho filmára Nikolaja Ekka, tvorcu snímky Cesta do života. Cenu za najzábavnejší film pririeklo publikum René Clairovi za A nous la liberté.

Od roku 1934 do 1942 sa Grand Prix benátskeho festivalu nazývala Coppa Mussolini - Mussoliniho čaša. Oddelene sa hodnotili talianske a zahraničné snímky. V roku 1937 na priamy Mussoliniho pokyn vystavali na Lide nádherný Festivalový palác, ktorý okrem krátkeho vojnového intermezza v rokoch 1940-48 slúži filmovému festivalu dodnes. Mimochodom, podobne, ako niektoré časti festivalového reglementu dodnes nesú duceho podpis.

Lev zo stĺpa na námestí San Marco sa stal symbolom benátskeho festivalu až v roku 1950.

Benátsky festival si teda tohto roku svojím 66. ročníkom pripomína sedemdesiate siedme narodeniny. Nezrovnalosti v číslach vyplývajú zo skutočnosti, že podujatie vzniklo ako súčasť benátskeho Biennale a spočiatku sa tiež konalo raz za dva roky, počas 2. svetovej vojny a po nej sa nekonalo vôbec a neuskutočnilo sa ani v roku 1978. Na rozdiel od festivalov v Berlíne či Cannes, ktoré po mnohé roky pripravujú tie isté realizačné štáby pod vedením tých istých riaditeľov, je história benátskej Mostry oveľa pestrejšia. Veď len riaditelia festivalu sa za sedemdesiat rokov vystriedali dvadsaťdva ráz!

Najhviezdnejšie obdobie zažíval benátsky filmový festival v rokoch 1954 – 68, najmä pod vedením Luigiho Chiariniho. Boli to nielen časy najväčšej slávy talianskeho neorealizmu (Roberto Rossellini, Luchino Visconti, Federico Fellini, Michelangelo Antonioni, Ernanno Olmi, Bernardo Bertolucci, Pier Paolo Pasolini, Valeriano Zurlini... atd), ale aj rozkvetu francúzskeho (Jean Renoir, Robert Bresson, Marcel Carné, Luis Male, Alain Resnais, Jean-Luc Godard), japonského (Akira Kurosawa, Kon Ičikawa, Kendži Mizoguči), indického (Satjádžit Ráj) či poľského (Andrzej Wajda) filmu. V týchto rokoch si ceny z Benátok ďalej odniesli aj Carl Theodor Dreyer, Andrej Tarkovskij, Luis Bunuel a Ingmar Bergman.

Koniec slávy prišiel v búrlivom roku 1968, keď na festivale prestali udeľovať ceny. V roku 1972 sa dokonca v Benátkach konal protestný alternatívny festival Dni talianskeho filmu. Po zrušenom ročníku 1978 sa vedenia ujal režisér Carlo Lizzani. Čakala ho sizyfovská práca: vrátiť najstaršiemu filmovému festivalu na svete mladosť. Druhý dych, nápaditosť, slávu, autoritu. Asi sa mu to podarilo, lebo všetci nasledujúci riaditelia nadväzovali na jeho prácu a rozvíjali jeho nápady.

Aj deväťdesiate roky boli pre benátsky filmový festival pomerne búrlivé. Po dlhšom pokojnom období, keď bol riaditeľom známy taliansky režisér Gillo Pontecorvo sa hlavou podujatia stal Felice Laudadio a po ňom Alberto Brabera. Každý z nich mal iné predstavy o festivale, jeho úlohách i podobe. Najväčším prekvapením sa roku 2004 stalo menovanie nového festivalového riaditeľa. Stal sa ním filmovému svetu dobre známy Moritz de Hadeln, dlhoročný riaditeľ berlínskeho filmového festivalu. Po dvoch rokoch ho však nahradil súčasný riaditeľ Marco Müller, ktorému Biennale po skončení lanského ročníka podpísalo druhý štvorročný kontrakt.

Zdá sa, že veci sa urovnali, napätia utíchli. Benátska Mostra síce patrí do tej istej ligy ako Cannes a Berlín, je však neporovnateľne pokojnejšia, pohodovejšia, intímnejšia. Všetko sa deje na jednom mieste, v okruhu nanajvýš 500 metrov, všade je blízko, takmer každý film sa dá stihnúť bez stresu a naháňania. Na druhej strane však benátsky festival už dávno nie je tým miestom, kde to búri, kvasí, rebeluje a revoltuje.

Chcete vidieť, aký je svetový film dnes? Poďte do Benátok. Nerobte si však ilúzie, že sa tu dozviete, aký bude svetový film zajtrajška.

Foto: autor