Filmový festival inakosti vstúpil tohto roku už do svojho 10. ročníka. Oproti skromným začiatkom, keď bolo zopár predstavení iba ohlasom analogického českého festivalu Mezipatra, je dnes podujatím oveľa širším a, samozrejme, samostatným, s vlastnou dramaturgiou a programovaním. Jeho bratislavská časť trvala päť dní a odohrávala sa v troch kinosálach (7. – 11. decembra v kine Lumiere).

No festival sa rozrástol aj do regiónov, a to nielen v podobe skromných ozvien, ako to bolo v minulosti, ale so štandardným, i keď oproti Bratislave predsa len limitovaným programom. Žilina, Banská Bystrica a Košice dokonca „predbehli“ Bratislavu a po skončení bratislavskej časti putovali vybrané filmy ešte do Liptovského Mikuláša. Najrozsiahlejšia, bratislavská časť priniesla na 39 predstaveniach 23 celovečerných filmov, jeden stredometrážny a tri kolekcie krátkych filmov.

Filmový festival inakosti je festival filmov s LGBTI tematikou, teda filmov rozprávajúcich o živote lesieb, gejov, bisexuálov, transrodových a intersexuálnych ľudí. Jednotlivé „písmenká“ skratky LGBTI mávajú v programe rôzne zastúpenie; tentoraz sa výraznejšie presadilo aj písmeno T. Aj festivalový spot autora Igora Smitku predstavil ľudí s pravdepodobnou transrodovou identitou, a to vizuálne vtipným spôsobom, keď kamera sníma najskôr ich kráčajúce nohy a potom, ako stúpa vyššie a vyššie, narúša divácke očakávania týkajúce sa rodovej identity zobrazených osôb. Do posledného obrazu mladého muža s dlhými vlnitými vlasmi a v kvietkovanej blúzke zaznie slogan „Oslavujeme pestrosť“. A program festivalu naozaj pestrý bol.

Z „trans“ netreba byť v tranze
Otváracím filmom festivalu bola krátko po slovenskej distribučnej premiére americká snímka Tri generácie v réžii Gaby Dellal. Ako napovedá slovenský titul filmu, ide v ňom o život troch generácií jednej rodiny, žijúcich v jednom dome. Babička Dolly (na ktorú sa slovo „babička“ vôbec nehodí) v podaní Susan Sarandon je lesba žijúca so svojou partnerkou – k dcére Maggie (Naomi Watts) prišla len „nedopatrením“. Maggie vzťah s mužom nevyšiel, ale zostala z neho dcéra Ramona (Elle Fanning), ktorá túži prejsť procesom tranzície a stať sa mužom – už teraz používa meno Ray (s čím súvisí originálny názov filmu About Ray, sústreďujúci pozornosť práve na túto postavu ako hlavného hýbateľa deja). Keďže Ray ešte nie je plnoletý, na jeho operačnú fyzickú premenu je potrebný aj súhlas otca, ktorý má už novú rodinu a svoje najstaršie dieťa od útleho detstva nevidel. Rayovo odhodlanie je veľké, a tak sa rozhodne otca na vlastnú päsť vyhľadať, čím spustí kolotoč zložitých, emotívne vypätých situácií... Režisérka rozpráva svoj príbeh bez pátosu, dokonca s prvkami originálneho humoru a všetky tri hlavné predstaviteľky predvádzajú bezchybný herecký koncert. Dej smeruje k happy endu, ktorý mu však neuberá na pravdivosti a výpovednej hodnote.

V programe festivalu bolo viacero distribučných filmov, čo svedčí o tom, že LGBTI témy už naozaj nie sú tabu: Carol (r. Todd Haynes), Ja, Olga Hepnarová (r. Petr Kazda a Tomáš Weinreb), Zďaleka (r. Lorenzo Vigas), Komorná (r. Park Chan-wook) a v predpremiére najnovší opus Xaviera Dolana Je to len koniec sveta, ktorý bude mať distribučnú premiéru v januári budúceho roka a ktorý sa stretol s veľkým diváckym záujmom.

Transrodovou problematikou sa celkom nekonvenčným spôsobom zaoberal aj americký nezávislý film Transdarinka režiséra Seana Bakera (uvedený už na tohtoročnom Art Film Feste) a v úplne inom mode dva dokumentárne filmy. Vzhľadom na to, čo vieme o spoločensko-politickej situácii na Kube (pochopiteľne, pred smrťou Fidela Castra), bola prekvapujúca téma nemecko-holandského filmu Transit Havana: noví hrdinovia Kubánskej revolúcie. Režisér Daniel Abma v ňom zobrazuje osudy dvoch transžien a jedného transmuža, ktorí sa pripravujú na operačnú zmenu pohlavia. Popri sledovaní ich osobného života a motivácií, ktoré ich viedli k dôležitému životnému rozhodnutiu, je prekvapujúce, kto sa o túto možnosť zaslúžil: je to prezidentova dcéra Mariela Castro, ktorá presadzuje heslo „Homofóbia nie, socializmus áno!“ a každoročne pozýva na Kubu dvoch špičkových plastických chirurgov z Holandska a Belgicka, aby vykonali príslušné medicínske zákroky. V komornejšom duchu, bez politických súvislostí, plynú udalosti v americkej snímke Riadny chlapec (r. Shaleece Haas), v ktorej 19-ročné dievča túži stať sa „riadnym chlapcom“. Matka spočiatku premenu svojho „dievčatka“ odmieta, a tak si jej dcéra, ktorá už používa meno Ben, hľadá spojencov – cez Facebook sa spriatelí nielen so svojím rovesníkom Dylanom, ktorý je v podobnej situácii, ale aj s pesničkárom Joeom Stevensom, ktorý sa narodil takisto ako žena a zmenu pohlavia má už za sebou. Bena s ním spája nielen transrodovosť, ale aj aktívny záujem o hudbu a dokonca i boj s drogovou závislosťou. Aj vďaka ich podpore mení postupne svoj postoj i Benova matka, ktorá pochopí, čo je pre šťastie jej dieťaťa dôležité.

Kontext: rodina
Organizátori z praktických dôvodov upustili od členenia programu do sekcií (väčšina divákov sa aj tak vyberá podľa gej – lesbickej – transrodovej tematiky), ale podľa slov riaditeľky festivalu Zity Hosszúovej im po zostavení programovej kolekcie tak či tak „vyskočila“ opakujúca sa téma, a to téma rodiny – dodajme, že v našom kontexte mimoriadne aktuálna. Táto téma má dva aspekty – jednak ide o pozíciu (mladých) gejov, lesieb a transľudí v ich vlastných rodinách v širokej škále od absolútneho odmietania po pochopenie a aktívnu podporu, jednak o život rodín tvorených pármi rovnakého pohlavia a ich deťmi – vlastnými či adoptovanými.

Kým napríklad mladučký protagonista čilského filmu Nikdy nebudeš sám (r. Alex Andwandter), ktorý sa pre svoju orientáciu a jej vonkajšie prejavy stane terčom hejterského fyzického útoku s vážnymi následkami, má so svojím postarším otcom, ktorý ho vychováva sám, dobrý vzťah (otec ho prijíma a miluje takého, aký je, i keď naňho nemá toľko času, koľko by bolo treba), podobne mladá titulná hrdinka izraelskej snímky Baraška (r. Michal Vinik) sa musí vyrovnávať nielen s prvou láskou k novej spolužiačke, ktorá tak celkom nevyjde, ale aj s nevšímavosťou či, naopak, s prehnanou pozornosťou zo strany rodičov, predovšetkým často neznesiteľného, patriarchálne zmýšľajúceho otca.
Vzťah s rodičmi a dilemu povedať/nepovedať im o svojej sexuálnej orientácii riešia aj traja mladí Arabi žijúci v Tel Avive v izraelsko-britskom dokumente Zameraní režiséra Jaka Witzenfelda. Viac než svojím ľúbostným životom sa však zaoberajú otázkou spolunažívania Židov a Arabov v tejto turbulentnej oblasti – a majú na to dobré osobné dôvody: kým Khaderov partner je (pôvodom arménsky) Žid, Fadi vyhlasuje, že s „nepriateľom“ by nikdy nechodil, a hoci sa takisto zamiluje do Žida, nezmyselne sa tomuto vzťahu bráni, hoci sám uznáva, že je mu s novým objavom dobre. Najväčší strach z tradične zmýšľajúcich rodičov má v tomto smere Naím, ktorý svoj coming-out vyrieši logisticky zložitým procesom pomocou listu, mobilného telefónu a svojej sestry a potom je reakciou u nich doma dokonca príjemne prekvapený. V inom zmysle je zasa výrečný obraz z Berlína, kde jeden z protagonistov hovorí, aké je to absurdné: v hlavnom meste krajiny, ktorá má historicky na svedomí milióny zavraždených Židov, sa cíti bezpečnejšie než vo svojej vlasti, kde sa takmer denne stretáva s informáciami o nepokojoch, vraždách, atentátoch a v tomto kontexte sa môže stať aj v očiach svojich priateľov z minúty na minútu nepriateľom len pre svoju národnosť.

Z „rodinného“ hľadiska je zaujímavá aj protagonistka francúzskeho filmu Théresine životy. Jeho režisérom je Sébastien Lifshitz, ktorý sa v ostatných rokoch (na rozdiel od minulosti) venuje len dokumentom. Thérese Clerc účinkovala už v jeho filme o gej a lesbických senioroch Neviditeľní (2012, uvedený aj na FFI), teraz sa stala protagonistkou jedinou a titulnou. V tieni smrteľnej choroby rozpráva o svojom živote, keď sa pod vplyvom spoločenských konvencií ako veľmi mladá vydala a po dvadsiatich rokoch manželstva na konci 60. rokov minulého storočia rozviedla a stala sa aktivistkou za práva žien a LGBT ľudí. O jej živote hovoria aj jej štyri už dospelé deti, ktoré majú k matke stále dobrý vzťah a vždy ju podporovali v jej aktivitách.

Azda najsilnejším príspevkom k téme vzťahu inak orientovaného dieťaťa a rodičov bol francúzsky film Leto režisérky Catherine Corsini, ktorého dej sa odohráva v roku 1971. Mladá Delphine odchádza z rodičovskej farmy študovať do Paríža, kde nadviaže ľúbostný vzťah s feministickou aktivistkou Carole. Keď sa musí Delphine pre otcov infarkt vrátiť domov, príde Carole za ňou. Všetko je v poriadku, kým Delphinina matka nezistí, kým Carole pre jej dcéru v skutočnosti je. Idylka sa končí a vzniká situácia, ktorá nemá riešenie: čo ako Delphine túži byť s Carole, nedokáže zanechať matku samu na farme, ktorej chod by nezvládla. Film ťaží nielen zo zaujímavej témy, ale aj z dobovej atmosféry Paríža a vizuálnej estetiky vidieka.

Netradičná rodina dnes – žiadny problém (?)
O tom, že rodiny rovnakopohlavných partnerov môžu fungovať ako všetky ostatné, svedčí vynikajúci austrálsky dokument Gayby Baby v réžii Maye Newell. Režisérka si vybrala jeden gejský a tri lesbické páry, ktoré vychovávajú deti, či už vlastné, alebo adoptované. Nejde o žiadne batoľatá či predškolákov, majú už jedenásť-dvanásť rokov, situáciu vo svojich netradičných rodinách veľmi presne vnímajú, vedia náležite pomenovať a najmä ju považujú za úplne normálnu – a sú odhodlaní brániť svoje rodiny a rodičov pred neprajníkmi. Rodičia riešia úplne bežné problémy – dcérka sa pripravuje na talentové skúšky na umeleckú školu, lebo túži stať sa speváčkou; chlapec by sa rád venoval wrestlingu, čomu nie sú jeho dve mamy naklonené; iný chlapec má problémy s čítaním a formulovaním slohov, pretože ako päťročný, keď si ho pár gejov adoptoval, v dôsledku zanedbanej výchovy vôbec nerozprával... Azda najpôsobivejšia je situácia v rodine dvoch žien, z ktorých jedna má dve deti z manželstva s mužom; je silno veriaca, hoci cirkev označuje jej spôsob života za hriešny, čo znáša starší syn ťažšie ako ona, nevie sa s tým celkom vyrovnať a uvedomelo sa práve pre postoj cirkvi k jeho mamám vyhlasuje za neveriaceho, o čom smelo diskutuje aj s kňazom.

V americkom filme Freeheld (r. Peter Sollett), nakrútenom podľa skutočných udalostí z rokov 2000 až 2006, ide o rodinu tvorenú „len“ dvoma ženami. Vynikajúca Julianne Moore tu stvárňuje policajtku Laurel pôsobiacu v New Jersey, ktorú „zbalí“ o devätnásť rokov mladšia automechanička Stacie. Spočiatku sa zdá, že pôjde len o problém s coming-outom – Laurel tvrdí, že ženy v polícii dostávajú tak či tak podradnejšie úlohy, a keby sa vyoutovala ako lesba, bolo by to ešte horšie. O rok neskôr je už všetko inak – dve ženy uzavrú registrované partnerstvo. Skutočná zápletka prichádza až potom – ukáže sa, že Laurel je v poslednom štádiu rakoviny. V tejto životnej situácii požiada okresné zastupiteľstvo, aby schválilo prevedenie jej policajného dôchodku na jej partnerku. V prípade manželstva by to bola samozrejmosť zo zákona, ale v prípade registrovaného partnerstva je to len na dobrej vôli zastupiteľstva – ktoré dobrú vôľu nemá. Laurel sa rozhodne proti tejto neprávosti bojovať; ako sama hovorí, nejde jej o manželstvo, ale o spravodlivosť. Prípadu sa chytia novinári i LGBT aktivisti – a napriek všetkým prekážkam ho dovedú k víťaznému koncu. Sollettov film obsahuje síce prakticky všetky klišé, ktoré táto téma môže obsahovať, ale autentickosť tohto príbehu v spojení so značne emotívnym, ale pritom nesentimentálnym prístupom a skvelými hereckými výkonmi robí z neho pôsobivý film so silnou výpoveďou.

A čo teplí páni?
Filmov s „pánskou“ tematikou bolo tohto roku pomenej. Filmoví fajnšmekri bezpochyby ocenili debut režiséra Todda Haynesa Jed, ktorý získal v roku svojho vzniku (1991) Veľkú cenu poroty na festivale Sundance i ocenenie Teddy Award na Berlinale. Vo filme inšpirovanom dielom Jeana Geneta spracúva Haynes tri rôzne príbehy (jeden z nich o vzťahu dvoch väzňov), pričom používa úplne odlišné formálne prostriedky, takže jednotlivé časti vlastne imitujú filmárske konvencie doby, v ktorej sa odohráva dej. Haynes je autorom aj ďalších filmov, uvedených v minulosti v našej distribúcii – Zamatovej extázy, drámy Ďaleko do neba a už spomínanej Carol, ktorá je na rozdiel od jeho debutu úplne konvenčná, čo umožňuje zaujímavé porovnanie. Kontrastne k tomuto artovému filmu pôsobil americký príspevok Hľadanie, celovečerný film z produkcie HBO, ktorý je ukončením dvoch sérií úspešného seriálu. Príbehu tridsiatnika Patricka, ktorý sa po dlhšom čase vracia do San Francisca (známej mekky amerických gejov) na svadbu svojho najlepšieho priateľa a stretáva tu starých kamarátov vrátane dvoch bývalých partnerov, nemožno uprieť autentickosť prostredia, uveriteľnosť situácií a vierohodnosť dialógov, ale celkovo pôsobí film príliš „televízne“ (hoci na druhej strane slúži tvorcom ku cti, že divák môže film vnímať a chápať aj bez znalosti seriálu). Režisér Andrew Haigh má však na svojom konte aj bezpochyby lepšie filmy, z ktorých Víkend bol v minulosti uvedený aj na FFI. 

Mimoriadnym zážitkom bol francúzsky film Théo a Hugo režisérskej dvojice Olivier Ducastel a Jacques Martineau. Jeho začiatok, situovaný do parížskeho nočného gej klubu, je naozaj divoký: v darkroome sa tam odohráva divoký mužský sex v rôznych „kombináciách“, počas ktorého sa navzájom „nájdu“ dvaja mladí muži. Už počas ich vášnivého fyzického kontaktu je však zrejmé, že sa deje aj niečo viac ako len neodolateľná fyzická príťažlivosť (čo réžia zvýrazňuje aj vizuálne izolovaním a zvláštnym, nereálnym osvetlením dvojice). A tak si tí dvaja spoločne vyzdvihnú oblečenie a aj po odchode z klubu sa držia pokope; hoci je už skoré ráno, ani jednému sa nechce ísť spať, rozlúčiť sa s tým druhým. Potom však vysvitne, že Théo nemal po celý čas bezpečnú ochranu, čo Huga rozčúli do nepríčetnosti: je totiž HIV pozitívny. Ale práve preto presne vie, čo treba robiť: na telefonickej linke okamžitej pomoci a na lekárskej pohotovosti sú na takéto prípady pripravení... Dej filmu sa odohráva prakticky v reálnom (nočnom) čase: kamera ustavične sleduje dvojicu, ktorá sa rozpráva, viackrát poháda a vzápätí udobrí, lebo už evidentne jednému na druhom naozaj záleží; drsný, živočíšny sex nahradili bozky, ktorých sa obaja nevedia nasýtiť. Anglický názov tohto filmu je Paris 05:59 – práve v túto skorú rannú hodinu si mladíci povedia, že sa napriek všetkému pokúsia o spoločnú budúcnosť.

A slovenskí páni a devy?
Naplniť sekciu Teplé Česko-Slovensko bol aj v minulosti problém a v tomto ročníku sa táto pomyselná sekcia celkom „scvrkla“. Ku kolekcii krátkych gej filmov bol priradený študentský film Dominika Jursu, dokument Odchádzame z tejto krajiny, ktorým autor reagoval na „referendum o rodine“ z februára 2015. Homofóbne a nenávistné „názory“ katolíckeho farára Mariána Kuffu („masoví vrahovia“) či gréckokatolíckeho kňaza Rastislava Baku („vytlačte totu špinu za hranice štátu“) kombinuje s anketovými odpoveďami verejnosti na rôznych miestach Slovenska (azda len z neznalosti často takisto „zadubenými“) – to všetko v kontraste s bežným životom dvojice kultivovaných mladých gejov v ktoromsi slovenskom mestečku, ktorí sa však aj pod vplyvom referenda, hoci neúspešného, rozhodnú vysťahovať do Prahy. Počas prechádzky po Václavskom námestí jeden z nich hovorí: „To sa mi v živote nesnívalo, že budem sa prechádzať s priateľom po Václaváku, budeme sa držať za ruky a bude to na veľkých obrazovkách.“ Aké jednoduché. Ale v inej krajine.

Projekt Emílie Ondriašovej IDentity pristupuje k téme ľudí s rozličnou sexuálnou orientáciou či rodovou identitou zámerne úplne „naopak“: tieto ich charakteristiky úplne potláča, respektíve nezdôrazňuje a zameriava sa na ich profesijné zameranie a sociálne vzťahy. Zaujímavú kolekciu tvorí zatiaľ šesť krátkych filmov, ktoré predstavujú spisovateľku, programátora, tanečníčku, dídžejku, vinárku – muzikantku – farmárku (v jednom) a divadelného režiséra.

Jubilejný, desiaty Filmový festival inakosti naplnil svoje poslanie vrchovato a veríme, že o rok vstúpi rezko do druhého desaťročia svojej existencie. Vlastne vôbec niet dôvodu o tom pochybovať.