Medzinárodný filmový festival Cinematik v Piešťanoch tento rok úspešne zavŕšil už svoj jedenásty ročník. Oceneným filmom dominovali najmä dokumenty z československého prostredia.  Cinematik patri v mojom osobnom rebríčku filmových festivalov na najvyššie miesta. Oproti veľkoleposti Cannes, Berlinale, Benátok či Karlových Varov je maličký. Komorne pôsobiaci festival však prilákal návštevníkov aj z iných kútov Slovenska, aj domácich Piešťancov.

Jedenásty ročník sa niesol v znamení zmien. Medzi tie najvýraznejšie  patrilo pridanie ďalších premietacích priestorov a v neposlednom rade novy vizuál.  Festival premietol skoro stovku filmov v trinástich sekciách, z toho dvoch súťažných. Organizátori sa rozhodli pre naozaj veľkolepé entré. Uviedli v slovenskej predpremiére nový film Woodyho Allena. Allen svoju ostatnú snímku pomenoval ironicky Café Society. Osobne považujem novinku uznávaného amerického režiséra za vydarenú. Po minulých prešľapoch v jeho predošlých filmoch sa vrátil v plnej sile. Naposledy ma podobne páčil film Jasmínine slzy s oscarovou Cate Blanchett. Hrdinom jeho diela je tentoraz mladík Billy prichádzajúci do Hollywoodu 30. rokov minulého storočia. Zamestná sa u svojho strýka – úspešného producenta a stretáva lásku. Dievča je však zadané. Woody Allen je majster na medziľudské vzťahy a parádne si z nich vie vystreliť, pozrieť sa na ne z nadhľadu. Uveriteľne pomenováva problémy v tejto oblasti. Akoby vety, ktoré jednotlivé postavy hovoria vôbec z neboli z minulého storočia. Vychádza to pravdepodobne z predpokladu, že ohľadne vzťahov, lásky a sklamaní v nej je to čiastočne stále o tom istom. Myslím si, že práve preto je u divákov allenovský prístup tak obľúbený. Hovorí k nim. A oni mu rozumejú.

Silným príbehom ma zaujal aj najnovší filmový prírastok v kariére quebeckého režisérskeho talentu Xaviera Dolana. Režisér si opätovne vyberá vypätú situáciu. Podobne ako Allen sa zameriava sa na vzťahy medzi ľuďmi, ale v omnoho dramatickejších okolnostiach. Protagonistom príbehu je mladík Louis prichádzajúci rodine oznámiť smutnú správu o svojom skorom úmrtí. Dolanov film Je to len koniec sveta je dôkazom jeho režisérskeho majstrovstva. Mnohým sa môže zdať, že sa tvorca už len točí vo svojom kruhu, či bubline a neinovuje svoje diela. Avšak myslím si, že režisér sa presadí hlavne svojim originálnym a jedinečným rukopisom. Ten Dolan bezpochyby má. Autenticky zobrazuje, ako sa mladík snaží správu svojej rodine povedať, ale ich vzájomne vzťahy sú v takých troskách, že je to maximálne nemožné. Dolanovo videnie reality je v niečom podobne blízke divákovi ako svet Woodyho Allena.

Pomalšie tempo si vo svojom novom filme zvolil aj veterán amerického nezávislého filmu Jim Jarmusch. Jeho novy film Paterson má vlastne úplne jednoduchý dej. Hlavným hrdinom je mladý muž žijúci v meste Paterson v americkom státe New Jersey. Mladík má úplne normálny bežný život nevychádzajúci z rutiny. Z každodennosti ho vytrháva písanie poetických textov. Hoci aj tie sa paradoxne veľakrát rutinne opakujú dodávajú snímke osobité čaro. Osobne ma na filme upútal hlavne humor poprepletaný celým dejom. Komickou postavičkou v príbehu je aj pes Marvin, dopĺňajúci Patersonovu domácnosť spolu s jeho manželkou Laurou. Film pre jasne nesie črty režisérovho rukopisu. Akoby sa vo filme nič nestalo a napriek tomu sa stalo vlastne strašne veľa a ani minúta nie je zbytočná.

Humorom oplývali aj ďalšie snímky na tohtoročnom Cinematiku. Boli dve. Prvou z nich je najnovší film Johna McDonagha Vojna proti všetkým. McDonagh predstavil na minulom ročníku festivalu pôsobivý film Kalvária, ktorého hlavnou postavou je kňaz vystavený neľahkému osudu. Ostatná snímka režiséra predstavuje dvojicu svojských policajtov. Ich prístup k povinnostiam mužov zákona je ojedinelý a hraničí často až z porušovaním kontrolovaných pravidiel. Dvojica protagonistov však divákov, vrátane mňa, dostali svojim humorom a charizmou. Trpký humor v sebe skrýva aj nemecký film Toni Erdmann režisérky Maren Ade. Podarilo sa jej úspešne vykresliť komplikovaný vzťah otca a dcéry, keď je potrebné zájsť až do extrému. V snímke je viacero jedinečných scén, na ktorých je presne vyskladaný celý jej dej. Okrem toho sa film opiera aj o kvalitné herecké výkony hlavných protagonistov. Dielo je nemeckým nominantom na Cenu americkej filmovej akadémie.

Cinematik nebol, samozrejme, len o hranej tvorbe a premietal množstvo kvalitných dokumentov. Veľký úspech zožal film amerického uznávaného režiséra Rona Howarda Beatles: Eight Days a Week – Touring Years. Režisér sa v ňom zameral na obdobie keď známa britská kapela vyrazila na celosvetové turné a použil viaceré dosial nevidené zábery. Festival úspešne ukončil svoj jedenásty ročník, udržal si svoj vysoký štandard a do kín prilákal rôzne vekové kategórie divákov. Ostáva len veriť, že ten nasledujúci ročník bude ešte úspešnejší.