Pomaly klasika – vyhrávajú takmer vždy filmy, ktoré premietnu v Cannes až na záver festivalu a sem-tam niečo medzi tým. Neustále hádanie, kto bude víťaz je do posledného momentu úplne zbytočné. Ešte zbytočnejšie je dať sa ovplyvniť rôznymi anketami, lebo nezodpovedajú realite. Dobrá rada – nečítať prosím. Na 74. medzinárodnom filmovom festivale v Cannes sme netušili čo prichádza do úvahy na Zlatú palmu kým nepremietli film Titane Julie Ducournau. Aj vtedy sme ešte váhali, lebo odhadnúť odvahu poroty sme nedokázali. Našťastie, nedala sa ovplyvniť verejnou mienkou. V jednej ankete až vyše 83 percent Francúzov nie je ochotných si film pozrieť, len 23 percent ho nezavrhlo. A je to francúzsky triumf, režisérka je druhou ženou, ktorá získala Zlatú palmu po Jane Campion.

Iste je príjemnejšie sa pozerať na láskavého Nanniho Morettiho a jeho film Tri poschodia, alebo na dospievanie mladých Jacquesa Audiara v snímke Les Olypiades (názov parížskej štvrte). Maďarka Ildikó Enyedi sa neúnosne dlhou metrážou filmu Príbeh mojej manželky sama pripravila o šancu, takisto Wes Anderson zbytočne nalákal do filmu Francúzske vydanie plejádu veľkých hereckých osobností, nepomohlo mu to. Ťažko povedať o čo mu išlo, to vie len on sám, ale divák to neuhádne. Seanovi Pennovi nepomohla k úspechu snímky Deň zástavy ani jeho pekná a talentovaná dcéra Dylan. Možno budú porotou opomenuté filmy divácky úspešnejšie, ale tie ocenené, či sa to už niekomu páči alebo nie, udávajú tón a tnú do živého.

Nič pre útlocitných divákov
Ak sa stotožníme s konštatovaním vedcov, že 21. storočie bude storočím duševných chorôb, tak 37- ročná francúzska režisérka Julia Ducournau o tom vie svoje. Ako tento problém pertraktuje je jej voľba. Rozhodla sa šokovať až do takej miery, že pri jej filmoch sú vraj v pohotovosti sanitky. Stalo sa to údajne pri uvedení filmu Raw v roku 2016, keď vraj 20 ľudí omdlelo. Aj v Cannes sa rozkríklo, že mnohým prišlo zle, no na premietaní kde som bola ja si síce zakrývali oči, ale nikto neodpadol. Víťazná snímka Titane o psychopatke šokovala krutosťou, našťastie, režisérka odhadla únosnosť a včas inkriminované scény stopla. Že sa mladá exaltovaná žena správaním i výzorom vymyká z rámca normy je jasné do samého začiatku. Tragédia v detstve, keď nevhodným spávaním zapríčinila haváriu, poznamenala najmä ju. Lekári jej chýbajúcu časť mozgu nahradili titanom, ktorý ju obral empatiu, schopnosť milovať, ale pridal jej na sexualite. Sex je pre ňu všetko, ale ešte radšej vraždí. Masovej vrahyni je polícia na stope, jej identikit visí všade. Náhoda chcela, že v televízii zazrie správu ako veliteľ záchrannej služby desať rokov hľadá strateného syna. Trochu sa na neho podobá, ostrihá si vlasy a vydáva sa za chlapca. Muž tak túži po dieťati, že ho prijme a neprekáža mu ani to, že syn je zrazu tehotný. Rafinovane dvojznačný je už sám názov filmu. Titane ako kov odoláva korózii a Titan v starogrétskej mytológii znamená velikán. Hrdinka je svojim spôsobom velikán v deštrukcii i zabíjaní. Pre Agathe Rousselle je to prvá úloha v dlhometrážnom filme a zvládla túto ťažkú rolu aj po fyzickej stránke výborne. Skúsený Vincent Lindon, si nemusel nič dokazovať, a tak s prehľadom prispel úspešnému hereckému duo. Príbeh o psychopatoch, ktorí sa rozmnožujú v poslednom čase ako huby po daždi, je mementom pre spoločnosť, ktorá to nechce vidieť a akceptovať, radšej si zakrýva oči. Nie je príjemné sa nich pozerať a pripúšťam, že táto téma nie je pre útlocitných divákov, čo neznamená, že sa ňou nebudeme zaoberať. A navyše keď je nakrútená profesionálne bezchybne. Porota si zaslúži pochvalu za Zlatú palmu.

Láskavý Farhadi a realistický Kuosmanen
Až ma dvíhalo zo stoličky pri ruskom filme Kirila Serebrennikova Petrova horúčka. Celý čas som si opakovala, že Rusi síce pijú ako dúha, viac ako iné národy, ale nie sú nestále do nemoty ožratí. Talentovanému režisérovi zrejme domáce väzenie nerobí dobre a všetko vidí príliš čierne. O to realistickejšie a jemnejšie vystihol ruskú mentalitu fínsky režisér Juho Kuosmanen vo filme Priehradka č. 6 (Hytti Nro 6). Snímka je mi oveľa bližšia, lebo hovorí o jednoduchých ľuďoch, ktorí sa nič nehrajú, užívajú si život tak, ako im to okolnosti dovolia, tešia sa a berú to čo im život ponúka s vďačnosťou. Kuosmanen neskĺzol do karikatúry ruskej povahy, uveríme mu, lebo vidí veci reálne, bez odsudzovania, skôr by som povedala, že s veľkým porozumení. Vo svojom road movie pekne rozohral aj zbližovanie dvoch mladých ľudí. Dlho sme fandili tomuto filmu, aby sa dostal v priečke čo najvyššie. Takýto láskavý a neodsudzujúci pohľad má aj dvojnásobný držiteľ Oscara iránsky režisér Asghar Farhadi so svojim nešťastníkom vo filme Hrdina (Ghahreman). S mužom, ktorého nepriaznivé okolnosti pripravili o to najcennejšie – česť. Tvorca s ním súcití, neodsúdi jeho potknutia, skôr ho ľutuje. Pekný, ale smutný film. Obe diela si vyslúžili od poroty ex aequo Veľkú cenu.

Cena za réžiu pre Leosa Caraxa
Muzikál Leosa Caraxa Annette je mixom viacerých žánrov. Tvorca sa, našťastie, šikovne vyhol všetkým úskaliam a film ostal konzistentným dielom. Postrehla to aj porota, a tak si Carax odniesol z festivalu jednu z najcennejších trofejí – Cenu za réžiu. Film naše obecenstvo malo možnosť vidieť tak bude môcť súhlasiť i nesúhlasiť.

Rafinovane pristúpili k téme zbližovania sa dvoch diametrálne odlišných ľudí japonskí tvorcovia Hamaguchi Ryusuke a Takamasa Oe vo filme Drive my car. Názov je zavádzajúci, doslovne by sa preložiť nemal, lebo môže znamenať aj Riadi moje auto, Vozí ma, Môj šofér, či skôr šoférka. Režisérovi, ktorý inscenuje Čechovovu hru Ujo Váňa pridelia šoférku, aby ho vozila ma pľac. Naštudovanie Čechovovej drámy je len zámienka, hlavná myšlienka je vtesnaná do rozhovorov v aute. Odpovede na otázky režiséra sú zo strany ženy kusé o to však výstižnejšie, jeho zasa až príliš zvedavé. Vzájomné spoznávanie je jadro tohto zvláštneho príbehu. Zaujímavé dielo neostalo ani u publika nepovšimnuté. Snímka si Cenu za scenár rozhodne zaslúžila.

Okrem Zlatej palmy sa medzinárodná porota musela o ostatných cenách veľa dohadovať. Cenu poroty opäť podelili ex aequo. Získala ju Pamäť (Memoria) Apichatponga Weerasethakula z Thajska a Ahedino koleno (Ha´Berech) Nadava Lapida z Izraela. Pamäť je opäť film, s ktorým sa tak ľahko nestretnete a normálny divák ho možno ani nedokáže dopozerať. Tento Thajčan (získal už Zlatú palmu sa Strýka Bunmí) vždy niečo mysteriózne, odohrávajúce sa medzi nebom a zemou, vymyslí. Pamäť miestami až uspáva, ale preto, že fantázia Weerasethakula nemá medze nedá sa na ňu zabudnúť. Je to bláznivé a zaujímavé zároveň. Žene zomrie manžel a cez neho sa spojí s mŕtvymi z dávnych generácii. Výlet do rôznych období minulosti je veľavravný. No zabudnite na takýto film!  Autobiografická snímka Ahedino koleno je o cenzúre. Režisér Nadav Lapid ju sám pocítil, keď bol raz na premiére filmu v malej izraelskej dedinke v púšti. Oslovil ho pracovník ministerstva kultúry a chcel po ňom, aby vyplnil nejaký dotazník. Lapid okamžite pochopil, že ide o istý druh cenzúry. Metaforickým príbehom, odohrávajúcom sa takisto v bohom zabudnutej púštnej dedinke, rozohrá túto udalosť do absurdity, aby mohol vyjadriť svoje znepokojenie nad situáciou v krajine. Je to svojim spôsobom nóvum, že sa Izraelčan zamýšľa nad tým, že nie je v jeho vlasti všetko v poriadku, lebo doteraz sme videli len heroizujúce snímky.

Ocenení herci
Aj keď si myslíme, že všetko o svete vieme, televízia a internet chrlí jednu správu za druhou, doteraz som netušila, že aj Austrália mala svojho Breivika. Muž menom Martin John Bryant, v roku 1967 zastrelil 35 ľudí, odsúdili ho na 35 razy 35 rokov a dodali ešte 1 306 rokov. V Austrálii teda nezaobchádzajú so zločincami v rukavičkách, nepomôže im ani dvadsať geniálnych právnikov. Film Nitram (prezývka vraha) režiséra Justina Kurzela sa premietal ako predposledný film súťaže a herec Caleb Landry Jones dostal Cenu za mužský herecký výkon. Zaslúžene. Vrah bol od detstva čudné stvorenie, rodičia s ním nedokázali normálne komunikovať, matka ho zbožňovala, všetko mu prepáčila. Tento psychopat šťastnou zhodou okolností zdedí veľa peňazí, za ktoré nakupuje zbrane. Má ich už celý arzenál, aby potom z ničoho nič, len z pasie, zastrelil 35 nevinných ľudí. Pozoruhodné je, že napriek tomu, že film otriasol divákmi, neukázal z masakru nič, len sa o ňom akoby náhodou na záver dozvieme.

Renate Reinsve získala Cenu za najlepší herecký výkon za úlohu v nórskom filme Julia (v 12 kapitolách) režiséra Joachima Triera (pôvodný názov Verdens Verste Menneske). Trier si vzal na mušku generáciu 30 - ročných žien a o niečo starších mužov. Konštatoval, že hranica dozrievania sa posunula o desať rokov nahor a dnešné 30- ročné dámy prežívajú problémy niekdajšej 20 - ročnej generácie. Dumajú čo urobia so svojim životom, hľadajú vhodných partnerov, sú plné pochybností, robia hlúposti, ako voľakedajšie 20- ročné devy. Renate Reinsve pochopila čo chcel režisér akcentovať a dokázala to zúročiť. Zaujímavý a pravdivý postreh je svojim spôsobom opäť tematickým i žánrovým obohatením súčasnej kinematografie.

Ak sa po obsahovej aj realizačnej stránke zamyslíme nad filmami tohtoročného canneského festivalu jednoznačne zistíme, že aj napriek vynútenej ročnej prestávke, vedenie festivalu neustúpilo od vytýčenej koncepcie a cielene smeruje k originalite a nevšedným témam. Je im jedno či sú kontroverzné, či niekoho šokujú, pozerajú sa do budúcnosti a neboja sa ukázať čo nás čaká, ak sa nespamätáme. Cannes naďalej udáva tón, cestu a trend.

.