Tohtoročný Medzinárodnmý berlínsky filmový festival Berlinale, ktorý sa usporiada už po 68 raz, ponúka v dňoch 15. -25. februára okolo 400 filmov v 9 sekciách a viacerých špeciálnych premietaniach. Najznámejšie mená sa objavujú v Hlavnej súťaži, no taktiež aj v sekcii Panorama či Berlinale Special.

Otváracím filmom festivalu a zároveň najočakávanejším sa stala animovaná snímka Wesa Andersona Psí ostrov (Isle of Dogs). Anderson zasadil príbeh izolácie psov do fiktívnej predstavy Japonska, čím vzdal hold tamojšej kinematografii - konkrétne tvorcom ako Miyazaki či Kurosawa. Andersonovsky, typicky povznášajúci príbeh záchrany a boja proti zlu, oproti ostatným jeho politickým filmom, namiesto fokusu na malú skupinu (rodina, hotel, posádka jednej ponorky) je tentoraz reflexiou na celú spoločnosť, celý národ. Psí ostrov, v porovnaní s ostatnými Andersonovými filmami, však vyniká iba svojou angažovanosťou a citáciou japonskej kinematografie. V ostatných aspektoch zapadá do priemeru jeho tvorby, čo však neznamená, že v kontexte celej kinematografie nepatrí k tomu najlepšiemu. "Je to náš fiktívny pohľad na politiku vo vymyslenom filmovom univerze. Pracovali sme na ňom dlho a počas toho sa svet vo filme prirodzene menil,“ povedal tvrorca na tlačovej besede.

Andersenovi v prvej polovici festivalu môže konkurovať iba vizuálne ohromujúci Dovlatov režiséra Alexeja Germana ml. či Transit Christiana Petzolda. Druhý menovaný sa po úspešných filmoch Barbara a Pheonix opäť pustil do témy hľadania identity v (po)vojnových časoch. Zatiaľ čo boli snímky Barbara a Pheonix zasadené do 40. a 50. rokov minulého storočia, Transit sa odohráva v súčasnosti. Pritom téma fašistického prenasledovania židov a ich útek na Západ ostala prítomná aj napriek tomu, že denacifikácia prebehla pred viac ako sedemdesiatimi rokmi. Aktualizáciou tejto historickej skúsenosti film potvrdí známu pravdu o nepoučiteľnosti sa ľudstva z minulosti. Petzold navyše pracuje s viacerými momentálne nekonvenčnými postupmi, za čo si vyslúžil u niektorých aj kritiku. U mňa sa zatiaľ radí  k filmom, ktorý patrí na najvyššiu priečku súťažných filmov.

Na najnižšie miesto zatiaľ dávam francúzsky film Eva režiséra

Benoȋta Jacquota, lebo tvorcovi sa nepodarilo vyťažiť nič zaujímavé ani z vynikajúcich hercov. Isabelle Huppert hrá   (ako vždy) typickú postavu sebavedomej femme fatale. Príbeh plný (neúmyselne komických) zvratov neprináša nič nové.  Do šedého priemeru zatiaľ patrí aj film Modlitba (La priére) Cédrica Kahna. Remeselne zručne nakrútená psychologická dráma, spočiatku neprispôsobivého chlapca a jeho postupného napravenia, sa drží viacerých modelov typicky festivalového filmu. Oveľa viac potešila talianska sociálna dráma Moja dcéra (Figlia mia) režisérky Laury Bispuri. Spolupráca režisérky a trojice vynikajúcich herečiek môže prisť do úvahy aj pri udelení niektorej z cien, no rozhodne nie tej najvyššej. Čo sa týka ostatných filmov, okrem Evy, sa prepadákom stal aj western bratov Zellnerovcov Damsel, na ktorom sa na Berlinale po pvrý raz aj bučalo.

V nesúťažných kategóriách sa predstavili aj iné známe mená: Kim Ki-Duk a Hong Sang-soo. Zatiaľ čo Hong Sang-soo filmom Grass potešil, Kim Ki-Duk snímkou Človek, miesto, čas a človek (Inkan,gongkan, sikan grigo inkan) ma nejako nenadchol a myslím si, že nepatrí k najlepším snimkam jeho tvorby.