Vzhľadom na minuloročnú absenciu festivalu a tohtoročnú rýchlu výmenu pozícií na stoličke umeleckého riaditeľa, ktorá po Petrovi Nágelovi pripadla Martinovi Palúchovi, bol tento ročník Art Film Festu  nad mieru príjemný a naplnený tak dobrými filmami, ako aj sprievodným programom. Navyše k úspešnému ročníku prispela i nezameniteľná atmosféra mesta, podporená geniom loci kultúrnej križovatky východu, severu i juhu, kde slovenčinu strieda maďarčina i rusínčina a na najbližšie veľké letisko v poľskom Krakove je len 250 kilometrov, nehovoriac o tom, že z Košíc sa lieta od Nórska, cez Britániu, Írsko, Francúzsko až do Grécka. K obdivuhodnému imidžu prispieva i starostlivo udržiavaná stará architektúra mesta, ktorú sa tak dôkladne podarilo vymiesť v Bratislave. Pridáva mu na príťažlivosti a vytvára pre festivalových hostí zaujímavú kulisu.

Tohto roku sa spomínalo na prezidenta festivalu Milana Lasicu a bola mu udelená cena Hercova misia in memoriam. Vraj mu ju chceli dať ešte za života, ale všetky pokusy rázne odmietol. Cenu prebrala od Juraja Nvotu Mada Vášaryová s vnučkami, dcérami Hany Lasicovej Stellou a Ester. Pesničkami a spomienkami na výnimočného herca, režiséra i textára, ožilo hľadisko Starej radnice na ikonickej Hlavnej ulici. Jeho Valutového cudzinca prišiel zaspievať Ady Hajdu a nezbudnuteľnú Do batôžka Dorota Nvotová. Ďalším laureátom, Zdene Studenkovej odovzdal cenu odovzdal na pódiu Kunsthalle Pavel Nový a Eve Holubovej jej herecká kolegyňa a kamarátka Kristína Svarínska.

Zlatú kameru udelil festival tohto roku slávnemu maďarskému režisérovi Bélovi Tarrovi. Okrem filmu Werckmeisterove harmónie z roku 2000 sa premietalo aj 7 hodinové Satanské tango, sfilmovaného podľa rovnomenného románu Tarrovho stáleho spolupracovníka Lászloa Krasznahorkaia, ktorý vyšiel v roku 1985. Slovenský preklad knihy krstili v košickom artfóre počas festivalu. Presnejší obraz jeho tvorby si mali možnosť jeho obdivovatelia a fanúškovia „užiť“ na masterclasse, kde sa majster vyjadril i k svojej inklinácii k východnému umeniu rozprávania i zobrazovania, dlhými kontemplatívnymi zábermi, naplnenými dôrazom na koncentráciu spirituálneho energetického potenciálu obrazov a schopnosťou pracovať s jeho významovou rovinou bez akejkoľvek dokumentárnej popisnosti. Medzi jeho najobľúbenejších študentov patril čínsky režisér Hu Bo, autor výrazného filmu Sediaci slon, ktorý vo veku 29 rokov spáchal samovraždu.

Víťazom súťaže hraných filmov sa stala Dalva (2022), belgickej režisérky Emanuelle Nicot, s oceneniami z festivalov v Cannes (cena FIPRESCI a cena mladej herečke Zelde Samson v rámci sekcie Critics Week). Dalva je meno dievčatka, ktoré polícia po tom, čo im susedia ohlásia podivné vzťahy medzi otcom a dcérou, odvedie do sociálneho zariadenia. Otec putuje za pedofíliu do väzenia. Dievča sa však necíti obeťou, naopak, vehementne bráni svoj vzťah a tvrdí, že ju otec naozaj miloval. Dožaduje sa návštevy a uteká späť do policajne zapečateného domova. Otec z dieťaťa urobil sexuálny objekt, nedospelú ženu, ktorá sa líči a oblieka s dôrazom na svoj sexappeal, bez toho, aby si bola vedomá zmyslu správania, ktoré sa tak veľmi odlišuje od detí v škole, kam zo zariadenia dochádza. Na izbe je so Samiou, mladou černoškou. Jej terapeuticko- výchovné lekcie majú na Dalvu a jej hľadanie nového existenčného modelu najväčší vplyv.

Porota v zložení Ágnes Kocsis, maďarská režisérka, ktorá zaujala svojim druhým filmom Adrienn Pál, turecký režisér Kaan Mujdeci, jeho film z roku 2014 Sivas získal na MFF v Benátkach Cenu poroty, česká režisérka Beata Parkanová a domáci režisér Ivan Ostrochovský, ocenila citlivé a originálne spracovanie témy, do značnej miery zvádzajúcej k šablónovitým riešeniam situačným i charakterovým. Film sa im dôkladne vyhol, nevidíme žiadnu vystrašenú obeť sexuálneho násilia. Naopak, skôr predčasne dospelé dievča, hľadajúce spätne svoje stratené detstvo, východisko zo vzťahového zmätku a normalizovaných spôsobov chovania. V istom zmysle pripomína kombináciou empatie a filmárskej profesionality film Lukasa Dhonta Blízko. Belgický, alebo belgicko-francúzsky model spracúvania intímnych a citlivých tém, v ľahkom poetickom až hravom štýle bez kompromisov s realizmom ako prostredia, tak postáv, je nesmierne zaujímavý a inšpiratívny a v čomsi by mohol napovedať aj slovenským filmárom, potácajúcim sa v bezvýslednom hľadaní čohosi, čo nejakým spôsobom konvenuje našej kultúre i mentalite.

Tentoraz nebude reportáž z festivalu napísaná v štýle z každého rožku trošku, lebo mojou parketou bola sekcia K susedom (v začiatku Susedia onLine), výber filmov z našich okolitých krajín. S asi najturbulentnejšou témou sa prihlásili tvorcovia kontroverznej maďarskej dokudrámy Daň za mier režiséra Ádáma Tösera, popisujúci udalosti okolo uzavretia Trianónskej zmluvy v roku 1920 po skončení prvej svetovej vojny. Rozpad monarchie zvyknú komentovať Maďari tým, že prišli o 2/3 svojho územia a vo filme sú i konkrétni, menovaním slovenských častí Hornej zeme. Hrané časti, v ktorých prichádza gróf Albert Apponyi so svojou suitou do Paríža, dopĺňajú komentáre renomovaných maďarských i francúzskych historikov a obdivuhodné je využitie veľkého množstva archívnych materiálov. Po filme sa diskutovalo s historikom Štefanom Šutajom z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Z Maďarska diváci videli i výpravný veľkofilm Hadik (réžia János Szikora) o generálovi Márie Terézie Andrejovi Hadikovi. Spája sa s ním i výraz „husársky kúsok“ z doby, keď na jej pokyn obsadil so svojimi husármi Berlín a priniesol cisárovne nielen rukavičky z kozľaciny, ale aj celkom vysoké odškodnenie v toliaroch. V podobnom pastišovom tóne sa niesol i poľský film Nebezpeční džentlmeni (réžia Maciej Kawalsk), divácky najúspešnejší poľský film za minulý rok. Dal invenčne dokopy poľských velikánov, dramatika Stanislava Witkiewicza, spisovateľa Josepha Conrada, etnografa Boleslawa Malinowského a spisovateľa Tadeusza Boy Zelenského. Po poriadnej pitke sa zobudia vo vile Witkiewicza v Zakopanom a nájdu v ňom neznámu mŕtvolu. Pri rozsiahlom a konšpiratívnom zisťovaní, o koho vlastne šlo, sa dokonca v lese stretnú i s maršálom Pilsudským a jeho vojskom. Obsadenie hereckých hviezd do hlavných rolí rozhodne zdvihlo filmu obdivuhodný kredit.

Rakúsko reprezentovali filmy Mutzenbacherová režisérky Ruth Beckermann a Sonne Kurdwina Ayuba. Prvý vychádza k fiktívneho konkurzu na film, kam si režisérka pozýva najrôznejšieho veku i povolaní a žiada ich, aby čítali ukážky z románu Jozefíny Mutzenbacherovej, viedenskej prostitútky, vyznačujúci sa otvorenými popismi sexuálnych potešení. Zmysel pre humor tu svojou bezbariérovosťou a odvahou na experimentovanie najrôznejšieho druhu, trochu pripomína poetiku a postoje Ulricha Seidla. Sonne sa obracia k problémom multikultúrneho prostredia, vystavujúceho kurdskú tínedžerku z tradičného prostredia, často neriešiteľným dilemám, vedúcim k množstvu absurdných situácií.

Českým reprezentantom v tejto sekcii bol film Pohania režisérky Oľgy Dabrovskej, odohrávajúci sa v Odese, nakrútený podľa divadelnej hry Ukrajinky Anny Jablonskej. Zomrela pri samovražednom výbuchu na letisku Domodedovo v roku 2011, keď si šla do Moskvy pre ocenenie. Zhodou okolností bola pri tomto výbuchu zranená i herečka Zuzana Fialová a jej kolega. Do rodiny, rozkladanej mnohými problémami, starosťami a spormi prichádza babička so svojou vierou a snaží sa pomôcť hlavne vnučke a jej nepokorenému vzdoru.

Ukrajinský film Kameň.Papier.Granát , ktorý nakrútila režisérka Iryna Cilyk podľa literárnej predlohy svojho manžela Artema Čecha, momentálne bojujúceho na fronte, má silný retrospektívny rozmer. Rozpráva o detstve malého Timu, poznamenanom charizmatickou postavou Felixa, veterána vojny v Afganistane, priateľského alkoholika a obdivuhodne invenčného človeka. Domov si ho ako bezdomovca privedie babička a rodina zažíva jeho dramatické výčiny. Po čase do bytu prichádza Tima ako dospelý i so svojimi spomienkami.

Festival dokázal i tento rok ponúknuť slušný výber filmov, ale najmä vytvoril miesto pre stretávanie, príjemnú komunikačnú oázu, kde je čas na všetko.