Keď vlani prvá vlna covidovej epidémie znemožnila konanie prakticky všetkých kultúrnych podujatí, medzinárodný filmový festival Art Film Fest sa rozhodol pre radikálne riešenie – žiadny posun termínu, žiadny prechod do online podoby: jednoducho 28. ročník festivalu o rok odložil. Ale aj tohto roku bola situácia pomerne dramatická. Organizátori čakali až do apríla, keď prijali rozhodnutie o konaní festivalu v tradičnom termíne (23. – 27. júna), ale v časovo i obsahovo redukovanej forme.

Toto rozhodnutie sa napokon ukázalo ako správne, hoci organizátorom to vyšlo len tak-tak – festival sa začal zhruba mesiac po opätovnom otvorení kín. Drobná zmena bola aj v tom, že hoci bol prvým dňom festivalu 23. jún, slávnostné otvorenie sa konalo o deň neskôr, 24. júna večer. Medzi nami – bol to dobrý nápad: je príjemné v deň, keď cestujete na východ cez celú republiku, musíte sa ubytovať, vyzdvihnúť si akreditáciu a radi by ste stihli aspoň jeden film okrem otváracieho, nemusieť sa večer prehodiť do gala a odkráčať do Kunsthalle – nota bene ak je celý deň 35 stupňov Celzia. A tak sme si mohli otvorenie vychutnať vo štvrtok večer: za prítomnosti ministerky kultúry Natálie Milanovej ho ako už tradične moderoval Bruno Ciberej a tentoraz bolo vecné a dôstojné, bez násilných vtipov či hudobných predelov. I pri otvorení, tak ako počas celého festivalu, platil limit na obsadenosť kinosál na maximálne 50 percent pri šachovnicovom spôsobe sedenia (s rúškom na tvári). Ako poznamenal Bruno, konečne odpadol problém s operadlami na ruky – každý mohol mať „legálne“ dve bez toho, aby zaberal operadlo niekomu inému.

Celé otvorenie smerovalo k tomu najdôležitejšiemu – k domácej premiére nového filmu režiséra Martina Šulíka a producenta Rudolfa Biermanna Muž so zajačími ušami. Prečo tá kurzíva? Lebo táto snímka sa zrejme zapíše do histórie azda najdlhšou pauzou medzi jej dokončením a premiérovým uvedením do kín (1. 7.). Podstatné však je, že film je tu, a bude zaujímavé sledovať, aké reakcie vzbudí – aj preto, že v skutočnosti ponúka niečo trochu iné, než sľubuje jeho anotácia. O tom, že každý nový Šulíkov film, tento nevynímajúc, je dôležitým príspevkom do obrazu tunajšej kinematografie, však nemožno pochybovať.

Súťaž: 9× kvalita
Vzhľadom na skrátenú podobu festivalu vypadla tento rok z programu súťaž krátkych filmov, kým v súťaži celovečerných hraných filmov sa stretlo deväť titulov. A bola to veru reprezentatívna vzorka súčasnej kinematografie s titulmi, ktoré už prešli ohňom festivalových účastí v Cannes (vlaňajší reprezentatívny výber, hoci samotný festival sa nekonal) či v Benátkach. Keďže cestovanie zahraničných hostí na AFF by bolo tohto roku komplikované, filmy boli uvedené bez účasti tvorcov, ale okrem toho, že umelecký riaditeľ festivalu Peter Nágel každý súťažný film osobne uviedol, premietli sa divákom aj príhovory režisérov, čím sa uvedenie súťažných filmov predsa len trochu spestrilo a nabralo slávnostnejší charakter. To, čo platí o tvorcoch, platí aj o (potenciálnych) porotcoch, a tak organizátori siahli aj v tomto prípade po domácich „zdrojoch“ a navyše zostavili zámerne čisto ženskú porotu, ktorú tvorili herečka Natália Germáni, režisérka, dramaturgička a kurátorka Maja Hriešik a režisérka Tereza Nvotová. Pravdupovediac, zmysel tohto počinu mi akosi uniká – nepokladám za správny tento spôsob genderového uvažovania. Ako povedala vo festivalovom šote Natália Germáni, posudzovanie filmov je vždy do istej miery subjektívne a v tejto súvislosti je zaujímavé, že porota určila za víťaza „najženskejší“ film, aký sa v súťažnej kolekcii dal nájsť: Rozkoš švédskej režisérky Ninje Thyberg. Pritom v ňom ide o tému, ktorá je skôr mužskou doménou (alebo žijem v zajatí genderových stereotypov?): o pornografiu. Hlavná hrdinka, devätnásťročná Švédka Linnéa sa vyberie do Los Angeles, lebo túži stať sa pornohviezdou – nielen radovou pornoherečkou, ale naozajstnou hviezdou – a je pre to ochotná urobiť všetko. V deji nechýba nič, čo k téme tak akosi patrí – chlipní producenti, súťaživosť a žiarlivosť medzi kolegyňami v brandži, možnosť „výberu“, či dievčatá budú účinkovať aj v tých najnezvyčajnejších scénach –, ale tvorcom, predovšetkým teda tvorkyniam, slúži ku cti, že svet pornografie ani nedémonizujú, ani neidealizujú; skôr ho vecne zobrazujú a názor si musí urobiť sám divák. Tak ako si ho urobí aj Linnéa (s „umeleckým“ menom Bella Cherry), ktorá po odchode z jedného mimoriadne náročného nakrúcania požiada vodiča, aby zastavil auto, lebo musí vystúpiť – čím v metaforickom zmysle zrejme opúšťa celý svet porna, ktorý jej napokon „nesadol“. Popri Modrom anjelovi pre najlepší film získala predstaviteľka hlavnej postavy Sofia Kappel ocenenie za najlepší ženský herecký výkon, „za obraz silnej ženy, schopnej absolútneho fyzického a psychického sebaobnaženia, ktorá vedome vstupuje do odvrátenej strany zábavného priemyslu, chce za každú cenu uspieť a napriek všetkým prehrám nestratí kontrolu nad svojím životom a rozhodnutiami“.

Obdobné ocenenie za mužský herecký výkon získal Vladimir Onochov za stvárnenie titulnej postavy v ruskom filme Ľoška – lovec veľrýb režiséra Filippa Jurieva. Tento film (môj favorit v súťažnej kolekcii) je akoby pravým opakom Rozkoše – oproti vyumelkovanému svetu porna ponúka drsnú, nesmierne autentickú realitu života na Čukotke, kam konečne prišiel internet. Pätnásťročnému Ľoškovi a jeho najlepšiemu priateľovi netrvá dlho, kým objavia čaro erotického četu – obaja sa zamilujú do plavovlasej Američanky z Detroitu, o ktorej sa spočiatku domnievajú, že ich môže vidieť a počuť alebo s nimi dokonca adresne komunikovať. Okolnosti napokon spôsobia, že sa Ľoška vyberie za svojou „láskou“ na rybárskom člne – veď americká Aljaška je cez Beringovu úžinu vzdialená ani nie 90 kilometrov. Samozrejme, všetko napokon dopadne inak... Režisér Filipp Juriev i herec Vladimir Onochov (pravdepodobne skôr neherec, v každom prípade debutant) skvele vystihujú krehký svet chlapčenského dospievania i pocit slobody, v ktorom hrdinovia filmu napriek neľahkým životným podmienkam žijú – ten podčiarkujú pesničky angloamerickej proveniencie, ktoré sprevádzajú vizuálne podmanivé scény a napodiv nepôsobia ako päsť na oko, ale naopak, účinne pomáhajú vytvárať ich atmosféru.

Neherci v kurze
Cenu za réžiu si z Košíc pomyselne odniesol srbský režisér Ivan Ikić za film Oáza. Kým v Rozkoši účinkovali popri profesionálnych herečkách aj reálne dámy z brandže, Ikićov film je postavený na nehercoch celý. Odohráva sa totiž v sociálnom zariadení pre mladistvých s rôznymi druhmi mentálneho hendikepu a hlavné úlohy v príbehu ľúbostného trojuholníka vytvorili chovanci tohto ústavu. Ponurá atmosféra príbehu je o to desivejšia, že film sa začína autentickým spravodajským šotom z otvorenia tejto inštitúcie v roku 1969 – pochopiteľne, v socialisticky optimistickom duchu – a je zrejmé, že za päť desaťročí sa tu veľa nezmenilo. Film má zaujímavú štruktúru, v ktorej sa v príbehu postupne mení osoba rozprávača, takže sa vystriedajú všetci aktéri spomínaného ľúbostného trojuholníka. Porota ocenila „bravúrne vedenie nehercov a odvahu spracovať veľkú tému lásky a zároveň aj potrebu každého človeka rozhodovať o svojom živote v akomkoľvek prostredí“.

Porota udelila aj jedno čestné uznanie, a to poľskému kameramanovi Michałovi Dymekovi za prácu na filme Pot. (Popravde, titul by sa nemal prekladať, pretože v anglickej podobe Sweat znie ako názov cvičebného programu, ktorého autorkou je protagonistka filmu, aj priamo vo filme.) Švédsko-poľská koprodukcia pod taktovkou režiséra Magnusa von Horna, Švéda, ktorý vyštudoval filmovú školu v Lodži, je bezpochyby profesionálne nakrúteným filmom s výborným hereckým výkonom Magdaleny Koleśnikovej v hlavnej úlohe; azda len záverečná myšlienka nemusela byť podaná tak po lopate.

Prvoplánovosť trochu prekážala aj v inak strhujúcej dráme Počúvaj!, ktorá je režijným debutom portugalskej herečky Any Rocha de Sousa. Britsko-portugalská koprodukcia nie je náhodná: de Sousa študovala réžiu v Londýne a jej prvý celovečerný film je sociálnou drámou o odoberaní detí a nútených adopciách na základe „dokonalého“ sociálneho systému, ktorá sa deje v podstate na základe bezvýznamného pochybenia portugalskej rodine usadenej v Spojenom kráľovstve: z boja o zabezpečenie základných sociálnych istôt sa stáva boj o udržanie rodiny pohromade.

„Takmer všetky filmy v súťaži boli výnimočné svojou úprimnosťou a schopnosťou vtiahnuť nás do životov a svetov ľudí, ktorých v mainstreamových médiách skoro nevidíme. (...) Vďaka týmto filmom sa môžeme na svet pozerať komplexnejšie a s väčšou empatiou,“ stojí vo vyhlásení poroty. Môžeme len súhlasiť. V čiernobielej iránskej dráme Pustatina (r. Ahmad Bahrami) sa skupina ľudí vyrovnáva s tým, že tehelňa, v ktorej celý život pracovali, sa stala nerentabilnou a musí sa zavrieť. Základné existenčné otázky – ako sa uživiť a ako zabezpečiť drahé lieky pre dcérku, ktorá má problémy s rastom – rieši aj rybár Jesmark (opäť nesmierne autentický neherec Jesmark Scicluna) v maltskom filme Luzzu (názov filmu je pomenovaním špeciálneho rybárskeho člna) režiséra Alexa Camilleriho. Menej závažný problém – ale v jej veku možno ten najzávažnejší – rieši šestnásťročná protagonistka francúzskeho filmu Jarná kvetinka, ktorá sa zaľúbi do muža staršieho takmer o dvadsať rokov, herca z miestneho divadla, ktorého často vídava cestou do školy. Tento krehký film o prvej láske a všetkom, čo s ňou súvisí, nakrútila ako svoj režijný, scenáristický i herecký debut iba dvadsaťročná Suzanne Lindon, dcéra známych hercov Sandrine Kiberlain a Vincenta Lindona. O režijnom filme ďalšieho debutujúceho herca Daniela Brühla Sused sa bližšie zmieňovať nebudeme, pretože ho do slovenskej premiéry pripravuje spoločnosť Film Europe a na stránkach filmpress.sk sa k nemu ešte vrátime.

Sekcia „panoramatická“ i slovenská
Keďže piatimi dňami limitované trvanie tohtoročného AFF neumožňovalo zaradiť do programu všetky obvyklé sekcie, vytvorili organizátori „univerzálnu“ sekciu Panoráma, ktorú vlastne tvorili pomyselné „best of“ filmy z jednotlivých sekcií, na ktoré sme zvyknutí. Vznikla tak bohatá melanž filmov rôznej proveniencie, tém i poetík. Z „vážnejších“ filmov spomeňme aspoň poviedkové Zlé cesty, v ktorých ukrajinská režisérka Natalija Vorožbyt zachytáva situáciu v súčasnom Donbase, zmietanom rusko-ukrajinským konfliktom, a z nich poslednú poviedku, keď sa banálna príhoda so sliepkou zrazenou na ceste stáva prenikavou štúdiou charakteru „obyčajného človeka“ v okamihu, keď sa cíti pánom situácie a ozýva sa v ňom jeho horšie ja. O hlade divákov po kvalitných komédiách svedčí záujem o francúzsky film Môj somárik, milenec a ja režisérky Caroline Vignal o učiteľke, ktorá sa rozhodne riešiť svoj problém so ženatým milencom tým, že sa votrie na mierne bizarnú spoločnú dovolenku s jeho rodinou, či o estónsko-fínsky film Zbohom, Sovietsky zväz režiséra Lauriho Randlu, ktorý sa s veľkou dávkou nadhľadu a irónie pozrel v autobiografickom mode na posledné roky existencie Sovietskeho zväzu očami malého Estónca fínskeho pôvodu. A ešte trochu subjektivizmu: autor týchto riadkov ukončil festival francúzskym filmom Darebák (r. Peter Dourountzis), sugestívnou štúdiou muža s pochybnou minulosťou, ktorý si svojím šarmom a výrečnosťou ľahko získava ľudí – mužov i ženy – a ktorý by mohol byť klasickým „sympatickým darebákom“ – keby nebol sériovým vrahom.

Pokiaľ ide o slovenské filmy, priznám sa, že v princípe – azda s výnimkou naozaj očakávaných, výnimočných diel – nie som priateľom ich „nadmerného“ uvádzania v rámci medzinárodných festivalov, od ktorých predsa len očakávam niečo iné. No tentoraz sa treba na vec pozrieť inou optikou: akousi „povinnou“ ambíciou organizátorov akéhokoľvek filmového podujatia je v súčasnej situácii nielen dostať divákov naspäť do kín, ale aj opätovne pritiahnuť ich pozornosť i k domácej tvorbe. Sekciu Slovenská sezóna tvorilo 12 filmov, z toho štyri hrané a osem dokumentov, väčšinou nakrútených v koprodukcii s Českom. Niektoré z nich už boli uvedené aj v bežnej distribúcii, väčšinu z nich toto uvedenie zakrátko čaká.

Mimo kina
Organizátori nezabudli ani na cenu Hercova misia, ktorú si tohto roku prevzal český herec Petr Nárožný. Cenu prezidenta festivalu udelili Jaroslavovi Siakeľovi in memoriam, čím bol asi vytvorený svetový rekord: udialo sa to 24 rokov po smrti dotyčného a 100 rokov po vzniku diela, na ktoré sa ocenenie viaže; Siakeľovho Jánošíka z roku 1921 premietli pod holým nebom v Katovej bašte so živou hudbou Davida Kollara, skomponovanou špeciálne na túto príležitosť. Je vlastne neuveriteľné, čo všetko dokázali organizátori vtesnať do limitovaného počtu festivalových dní: okrem spomenutého ešte krst monografie Petra Michaloviča a Petra Dubeckého Filmové svety Miloslava Luthera, diskusiu o environmentálnej stope slovenských filmov, pouličnú show Spirit Hlavná: Fashion Meets Art Film Fest...

Dvadsiaty deviaty ročník Art Film Festu je ohlásený na 17. až 25. jún 2022, ráta sa teda s klasickým deväťdňovým formátom. To je fajn, len – priznám sa – bolo by mi milšie, keby organizátori pouvažovali o prípadnom posune termínu povedzme na máj. Júnové Košice totiž pripomínajú rozpálenú vyhňu a, odhliadnuc od kvalitného programu v klimatizovaných kinách, pobyt v nich sa mení na peklo na zemi.

Cestu autora článku na košický Art Film Fest (cestovné) podporil Literárny fond. Ubytovanie bolo poskytnuté zo strany organizátorov festivalu.