Hviezda 20. ročníka Art Film Festu je nesporne oscarový herec Sir Ben Kingsley, vlastným menom Krishna Pandit Bhanji si dnes ( 23.6.) prevzal cenu Hercova misia a pripevnil tabuľku so svojim menom na Moste slávy. Na Oscara bol nominovaný štyri razy, získal ho za úlohu Mahátmu Ghándhího vo filme Ghándí. Bol nominovaný za vedľajšie úlohy vo filmoch Bugsy a Sexy beštia a za hlavnú úlohu v snímke Dom z piesku a hmly. Vo filme Sexy beštia stvárnil psychicky narušeného zločinca Dona, ktorý uviedli na festivale, ako aj film Hugo a jeho objav.  Za gangstra Dona získal Európsku filmovú cenu, Britskú nezávislú filmovú cenu a bol nominovaný na Oscara aj Zlatý glóbus.  Na Hollywoodskom chodníku je už skoro 2 500 hviezd s menami slávnych hercov a režisérov a pod číslom 2410 tam nájdeme aj hviezda britského herca Sira Bena Kingsleyho.

Slávny predstaviteľ Ghándhího mal  na festivale svoju Master Class a takisto tlačovú besedu s novinármi. Azda úprimnejšie a zaujímavejšie hovoril na Master Class, a preto prinášame jeho skrátené postrehy a odpovede z oboch akcií. Ako mladý herec sa dostal do Royal Shakespare Company a mal možnosť hrať v 17 hrách veľkého anglického dramatika.„ Myslim si, že Shakespeare vo svojich hrách veľmi dobre zobrazil ľudské správanie, ktoré je rovnaké aj po storočiach, a preto môžeme stále pozerať jeho hry a neomrzeli nás. To čo napísal v časoch Alžbety I., ešte sále nachádza u nás odozvu, a vďaka nim som pochopil a utvoril si väčší obraz o ľudskom živote. Shakespeare je pre mňa stále prísnym sudcom, ktorý mi umožňuje realizovať všetko, čo robím.“ 

Herec sa zamyslel aj nad kontinuitou, rituálmi, herectvom a detstvom. „ Myslím si, že dôvod  prečo si nasadzujeme stále inú masku, možno hľadať v minulosti, keď sme ešte žili v kmeňoch. Keď sa zotmelo, nik nevedel, či slnko vyjde aj na ďalší deň. A kto previedol kmeň cez nekonečnú noc? No rozprávač príbehov. Bol liečiteľom, šamanom a kňazom. On poskytoval kmeňu kontinuitu a tiež budúcnosť a záruku, že slnko ráno vyjde. Príbehy a rituály potrebujeme na útechu a vysvetlenie. Rozprávanie príbehov pomáha ľuďom.  Kým herec vystúpi na pódium musí tiež podstúpiť istý rituál. Tri razy za vám za pol hodinu vám oznámia, koľko času ešte máte pred vystúpením na pódium. Je to strašný šok, srdce vám prudko bije, ale musíte to prekonať. Keď po červenom svetle zasvieti zelené musí sa z vás stať Hamlet. Nemáte na výber, musíte prejsť dverami. Keď som vnikol do konštrukcii jeho hier zistil som, že Shakespeare  je mimoriadny kmeňový rozprávač, ktorý sa úžasne zmocnil ľudského správania, chápania príčin a dôsledkov. Keď som hral Hamleta mal som pocit, že prežívam tie isté pocity, ktorí prežíval môj hrdina. A preto vždy budem vášnivo obhajovať kmeňovú pamäť, a to čo nás spája  s kmeťovou pamäťou, či už je krásna alebo hrozná. Toto spojenie sa nikdy nesmie neprerušiť a keď sa tak stane  budeme smerovať do veľmi temných čias. Mám len parciálnu kmeňovú pamäť, pretože, nemám nejaké spomienky na detstvo. Mal som pohodlný, buržoázny domov, môj otec bol však citovo absolútne nedostupný, bol v podstate ako duch – telom bol tam, ale dušou  niekde inde. Moja mama zasa zažila detstvo, v ktorom ju zanedbávali a vôbec nemala vyvinutý materský cit. Bol som podstate sirota - s mamou a otcom. Nespomínam si, ako som chodil do školy, ako som ráno vstával,  umýval zuby, vyzliekal sa z pyžamy a obliekal si školskú uniformu. Spomienky na školu sa mi začínajú v momente, keď sme všetci spolu v jednej miestnosti, modlíme sa, spievame žalmy a potom ideme do tried. Ale nespomínam si na domov  alebo si na to nechcem spomenúť, možno  je to obranný mechanizmus. Spomínam si však, že som to bol ja, kto prinášal kyslík do nášho domova, kto spieval, tancoval,  rozprával vtipy,  rozosmieval mamu. Vyplniť tú prázdnotu  ma vyčerpávalo, zanedbával som školu. Usilovne som sa však učil fyziku, chémiu a biológiu. Nevyužil som to prakticky, ale v herectve áno. A keď hrám Hamleta mám pocit, že sa týmto spôsobom vyrovnávam so svojim otcom, ktorý bol v mojom živote duch a moja mama tam nebola vôbec."

Ben Kingsley nie je však zatrpknutý človek, skôr sa stal vyrovnaným, otvoreným, úprimným a  na veľa vecí, ktoré urobil v živote hrdým. Napríklad na štyri filmy, za ktoré bol  nominovaný na Oscara. V troch hral patriarchu a v jednom zneužívané dieťa. To, že na časť detstva má amnéziu spôsobilo jeho problém s intimitou, blízkosťou s iným človekom. „Pripúšťal som blízkosť len s publikom a kamerou. To trvalo roky. Ak sa totiž naučíte žiť v bubline bude veľmi ťažké nechať ju prasknúť. Veľmi som sa  pokúšal bojovať s hrôzou z blízkosti. Trvalo to veľmi dlho. Vybudoval som si hereckú kariéru, ale potom som sa rozhodol, že sa dám do poriadku. Po istých rokoch rozprávania sa s veľmi múdrou ženou som si zrazu uvedomil, že som stratil strach z intimity. A v priebehu dvoch rokov, po strate tejto hrôzy a strachu z intimity,  som stretol úžasnú Brazílčanku a presne také niečo som potreboval. Potreboval som ten oheň, tie výbuchy. Potreboval som byť šťastný, potreboval som sa vyrovnať so svojim strachom od intímnosti.“

Možno práve preto, že nezažil najradostnejšie detstvo z príčin, ktoré sa presne nikdy nedozvieme, rád nakrúca s deťmi, lebo prinášajú nevinnosť, nekontrolovanú energiu, nepotrebujú si pestovať svoje ego, a to čo prinášajú je  čistý herecký výkon. A vynikajúco sa mu s nimi pracuje, má k nim výborný vzťah. Mrzí ho však dnešný prekrútený  pohľad na vzťah medzi rodičmi a deťmi. “ Deti neprejavujú nejakú úctu voči rodičom. Mám pocit, že vo filmoch sa zobrazuje tiež len rozpad rodinných hodnôt. Keď mám možnosť vopred prečítať si scenár idem proti tomuto prekrúcaniu vzťahov.“

O hereckej profesii si myslí:“ Dáva naozaj veľmi veľa príležitostí na to, aby si človek vyliečil svoje rany, a to čo ho trápi. Pretože, ak vo svojich úlohách môžete prejaviť súcit s  postavami, je veľa príležitostí spoznať aj osudy iných, pretože odrážajú skutočný život. A úprimne hovorím, to, že som sa stal hercom mi zachránilo život.“