Dvanásť filmov Medzinárodnej súťaže hraných filmov na Art Film Feste uzavrel dnes (21.6.) austrálsky film Snowdown režiséra Justina Kurzela. Námet filmu spracováva skutočnú udalosť, ktorá  šokovala celú Austráliu. V Snowdowne v roku 1999 odhalila polícia v sudoch sa rozkladajúce telá. Snímka získala šesť austrálskych cien, vrátane ceny za najlepší film a svetovú premiéru mala na festivale v Cannes v Týždni kritiky a dostala cenu FIPRESCI. Podľa bulletinu filmové spracovanie nie je bulvárnym prerozprávaným šokujúcich vrážd.

Bulvárnym nie, ale šokujúcim rozhodne. Snowdown  je po smutnom a tiež šokujúcom poľskom filme Róza, najbrutálnejším filmom tohtoročnej súťaže. Matka štyroch synov si po rozchode s manželom nájde nového priateľa, dominantného Johna a netuší, že po relatívne slušnom manželovi, si privedie do domu netvora. Už v expozícii tušíme, že tento človek nemá v hlave v poriadku. Najmladší syn je príliš mladý, najstarší zasa nemanipulovateľný, tretí sa mu akosi nepozdáva, a tak voľba padne na šestnásťročného Jamieho, ktorého si otočí okolo prsta. Špirála Johnovho besnenia spustia fotografie chlapcov nasnímané pedofilom zo susedstva. On s ním už spraví poriadok. Spravil nielen s ním, ale s celým okolím. Koho považoval za odpad ten nemal, čo hľadať na tomto svete. Neštítil sa zavraždiť ani dvoch synov svojej družky a rozdiel medzi zastrelením psa a človeka bol preň rovnocenný čin.  To všetko sa dialo za asistencie mladistvého Jamieho, ktorý trpel, hnusilo sa neho mu to, ale poslúchal. Zavraždil mu najlepšieho kamaráta a donútil ho asistovať aj pri vraždách jeho bratov a ďalších obetí. Nevraždil sám – mal k tomu svojich kumpánov. Tento psychopat zničíl celú rodinu a Jamiemu sa ušlo doživotie. Film je skutočne len pre dobré nervy, hromadný odchod z premietania síce nenastal, ale bol aj tak dosť veľký. Snownown je však napriek krutostiam pozoruhodný film tak po režijnej, ako aj psychologickej stránke. Portrét zločinca je utkaný presne a precízne, len sa nestačíme čudovať, že sa mu tak dlho darilo. Snímka si zároveň kládla za ciel poukázať, našťastie, len v minoritnej komunite, na narkomániu, homosexualitu, domáce násilie a v neposlednom rade aj sexuálne zneužívanie mladistvých.

Nejeden film hlavnej súťaže sa zaoberal medziľudskými vzťahmi, vzťahmi medzi rodičmi a deťmi, najmä však ovládaním detí dominantnými rodičmi, väčšinou matkou. Do tohto radu patrí aj jeden z najlepších súťažných filmov dánsky Medvedík režiséra Madsa Matthiesena. Dennis má 38 rokov, je profesionálny kulturista a matka ho kontroluje ako malé dieťa. Možno  preto si nenašiel ešte životnú partnerku. Povzbudený strýkom, ktorý si z Thajska priniesol manželku, sa odhodlá ho nasledovať. Cesta bola úspešná a natrafil na ženu svojho života. Hysterickej mamičke však pravdu povedať nemôže. Budúca partnerka príde za nim do Dánska, Dennis prenájme byt, ale čochvíľa  pravda vyjde najavo. Ani matkina obligátna srdcervúca  scéna však neprekazí šťastie mladého páru. Úspech filmu zaručil už prepracovaný scenár, zbavený zbytočných nánosov a odskokov na vedľajšiu koľaj. Držal sa  sústredene témy a umožnil nehercom zahrať svoje party veľmi vierohodne. Nie náhodou získal Medvedík tohto roku na festivale v Sundance Cenu za najlepšiu réžiu.

Vojna Roseovcov na rumunský spôsob aj tak by sa dal charakterizovasť film rumunského režiséra Radu Judeho Všetci v našej rodine. Tu sa dvaja nehádajú, ako sa rozvedú a komu čo bude patriť – to už majú za sebou. Hádajú sa o starostlivosť o dieťa, konkrétne,  kedy ho kto môže „vlastniť“. Marius Vizereanu (výborný Serban Pavlu) je po nevyspatej opici, nemá veľa peňazí a potrebuje auto, aby mohol odcestovať s dcérkou k moru. Po hádke s otcom si ho vyžobre a ide si po Sofiu. Lenže matka rodiny nie je doma, dieťa je vraj choré a nový partner ho nechce vydať. Slovo dá slovo a byt je v troskách. Po veľkom škandále aj s exmanželkou nakoniec zbabelo utečie. Dávno som nepočula tak dobre napísané dialógy (vlastne celý scenár), ktoré boli skutočne zo života. Nadávky, prosenie o odpustenie, žobranie o lásku,  návrat k hrubostiam a k osočovaniu, boli bravúrne. Takto sa mnohí rozídení ľudia zhovárajú, len zabúdajú na toho tretieho – nevinné dieťa. Sústredená režia, snaha o pravdivé vykreslenie aktuálnej problematiky, urobilo z filmu poučné a navyše zábavné dielko. K dobru mu možno pripásať aj hodnoverne zobrazené reálie súčasného Rumunska. Prosto v tomto filme nezaznejú falošné tóny. Snímku Všetci v našej rodine uviedli na Berlinale v sekcii Forum.

Poetický ladený film indonézskeho režiséra Edwina Pohľadnice zo zoologickej záhrady bol spestrením repertoáru a svojou poetikou potešil. Lanu (Ladya Cheryl) nechal otec ako malé dievčatko v jakartskej zoologickej záhrade. Dieťa vychovávajú ošetrovatelia zvierat, Lana priľne k zvieratám, osobitne k žirafe, ktorú si váži za jej hrdosť. Miluje však aj slonov a hrochov. Robí sprievodkyňu v zoo až do chvíle, keď pre nejaké nariadenie musia niektorí areál zoo opustiť. Mladá žena začne pracovať ako masérka a neprestáva snívať. Oscilácia medzi snom a realitou sa stane životným štýlom hlavnej hrdinky. Vysníva si kovboja, stane sa jeho asistentkou, ale tak ako prišiel, tak aj zmizne. Snímka je vlastne metaforou na tému nestrácania schopnosti snívať, bez ktorej by život bol šedý a nudný. K tomu treba ešte pripísať zábery z krásnej zoologickej záhrady a života jej obyvateľov a nebudeme sa čudovať, že film uvideli na tohtoročnom Berlinale v hlavnej súťaži.

Art Film Fest však premietnutím hraných súťažných filmov nekončí, účastníci si môžu pozrieť ešte množstvo nesúťažných filmov a čaká ich ešte v sobotu  stretnutie s najočakávanejším hosťom - britským hercom Sirom Benom Kingsleym. No a (tiež v sobotu) slávnostné vyhlásenie tohtoročných víťazov.