Počas posledných dvoch mesiacov tohto roka sa konal už po dvadsiaty prvý raz MittelCinemaFest, stredoeurópsky festival talianskeho filmu, ktorý sa prezentuje v troch zo štyroch krajín Vyšehradskej štvorky. Po novembrovom podujatí v Budapešti doputovala kolekcia talianskych filmov začiatkom decembra do Prahy a v dňoch 6. až 9. decembra do bratislavského kina Mladosť. Vlastne predošlá veta nie je celkom presná, pretože program v troch metropolách nie je rovnaký – na zostave toho bratislavského sa podieľa Taliansky kultúrny inštitút, ktorý zohľadňuje špecifiká tunajšieho publika a príležitostne spolupracuje s domácimi distribútormi. Tak vznikla kolekcia ôsmich filmov, medzi ktorými sa nenašiel ani jediný slabší titul.

História v modernom šate

Až polovica z uvedených filmov mala dej situovaný do minulosti. Najďalej zašiel spätne v toku času Michele Placido v snímke Caravaggiov tieň (zahral si v nej vedľajšiu úlohu kardinála Del Monteho), ktorá, ako napovedá jej názov, čerpá zo života manieristicko-barokového maliara Michelangela Merisiho, zvaného Caravaggio (1571 – 1610). Nebudeme prezrádzať veľa, pretože tento film sa vďaka spoločnosti Film Europe aktuálne uvádza v našej kinodistribúcii. Caravaggio, jeden z najvýznamnejších umelcov všetkých čias, nebol jednoduchou osobnosťou, v umení provokatívne prekračoval dobové bariéry, v súkromí žil búrlivo a naplno (dokonca bol obžalovaný z vraždy) – ale za každých okolností tvoril a jeho krédom bolo stvárňovať vo výtvarnom umení pravdu ako najvyššiu hodnotu. V epizodicky vystavanom deji, ktorý sa odvíja v retrospektívnych scénach, podnietených vyšetrovaním pápežovho zveda, prezývaného Tieň, sledujeme dôležité medzníky umelcovho života; rozprávanie nielenže sa odohráva v dobe baroka, ale je aj barokovo rozkošatené, čo ponúka pamätníkom zaujímavé porovnanie s tematicky podobným, ale úplne inak poňatým filmom Dereka Jarmana Caravaggio z roku 1986, takisto uvedeným v našej distribúcii.

V roku 1938, teda v mussoliniovskom Taliansku, sa odohráva príbeh filmu Krásne leto, ktorý nakrútila režisérka Laura Luchetti podľa literárnej predlohy Cesareho Paveseho. Jeho protagonistkou je mladá Ginia, ktorá sa presťahovala z vidieka do Turína, kde pracuje ako krajčírka a objavuje v sebe aj talent módnej návrhárky. Nadviaže vzťah s mladým študentom maliarstva, no keď sa v skupine priateľov zoznámi so zmyselnou a provokatívnou Ameliou, ktorá je od nej o niekoľko rokov staršia, obráti to jej svet hore nohami, pretože aj k Amelii pociťuje ľúbostnú náklonnosť... Krásne leto zaujme okrem iného aj pozoruhodnou kamerou, ktorá občas vyčarúva až impresionisticky krásne obrazy, inokedy je ponurá a temná, čo vyjadruje aj prežívanie „rozpoltenej“ hlavnej hrdinky, ktorá napokon musí nájsť odvahu byť sama sebou...

Film Kapitán režiséra Edoarda De Angelisa tematicky čerpá z čias druhej svetovej vojny (1940) a z autentických udalostí. Jeho titulným hrdinom je Salvatore Todaro, veliteľ ponorky Talianskeho kráľovského námorníctva Cappellini. V prvej časti filmu sledujeme dramatickú plavbu ponorky, ktorá sa musí dostať z domovského prístavu cez „úzky“ Gibraltársky prieliv do Atlantického oceánu. Najzaujímavejšia časť zápletky prichádza až vtedy: ponorka sa dostane do konfliktu s parníkom Kabalo, ktorý sa síce plaví pod neutrálnou, belgickou vlajkou, ale v skutočnosti tvorí jeho náklad výzbroj pre britskú armádu. Keď ponorka túto loď potopí, v záchrannom člne sa ocitne dvadsaťšesť belgických námorníkov a kapitán Todaro stojí pred dilemou, či ich nechať na mori napospas istej smrti, ako by to urobili Nemci, alebo im pomôcť a zachrániť ich. „My nie sme nacisti,“ konštatuje kapitán, ktorý aj nepriateľov považuje za „mužov mora“ a pociťuje s nimi spolupatričnosť. („Na mori máme všetci rovnako blízko k Bohu.“) Napokon v rozpore so všetkými inštrukciami a príkazmi, ktoré ako veliteľ ponorky má, dopraví belgických námorníkov do bezpečného prístavu na Azorách. Film Kapitán predstavuje príslušníkov „fašistickej“ armády, ktorí stáli z pohľadu dejín – bez vlastného pričinenia – na nesprávnej strane barikády, ako bytosti, ktoré majú svoju česť a nie je im cudzia ľudská spolupatričnosť. Hoci film ťaží z veľkých dejinných udalostí, predsa pôsobí ako rozprávanie v komornom mode – jednak pre uzavretý priestor ponorky, jednak vďaka rozprávaniu optikou titulnej postavy. Ťaživú tému občas odľahčí humor, ako vo vtipnej scéne, keď je už ponorka na konci so zásobami potravín a kuchár s nedôverou pripravuje ako belgickú špecialitu zemiakové hranolčeky, ktoré Taliani nepoznajú. Záverečný titulok dopovedá, že kapitán Todaro zahynul o dva roky neskôr pri inej bojovej akcii, kým všetci zachránení Belgičania sa dožili konca vojny.

Tesne po skončení vojny, v roku 1946, sa odohráva dej filmu Aj zajtra je deň (réžia Paola Cortellesi). V centre pozornosti je rodina zo spodnej priečky sociálneho rebríčka, ktorá býva v stiesnenom pivničnom byte. Chod domácnosti zabezpečuje matka Delia (hrá ju samotná režisérka), ktorá musí neraz čeliť verbálnym i fyzickým útokom manžela Ivana, už dospelá dcéra, dvaja mladší synovia a nevládny Deliin svokor, o ktorého sa Delia stará. Dcéra Marcella má známosť s mladým mužom z lepšej rodiny, ktorý ju požiada o ruku. Delia, dovtedy plne oddaná rodine a svojmu osudu, si uvedomí, že aj ona sama by chcela žiť inak a s niekým iným, a tak sa rozhodne zobrať svoj osud do vlastných rúk... Snímka Aj zajtra je deň bola bezpochyby najoriginálnejšia zo všetkých filmov tohtoročného MittelCinemaFestu. Čiernobiely obraz podčiarkuje dobový charakter príbehu, v ktorom sa unikátne spájajú prvky sociálnej drámy a čiernej komédie, kým scény domáceho násilia sú zobrazené v štylizovaných tanečno-hudobných obrazoch. A nechýba prekvapujúca pointa, ktorá dodáva zámerne trochu „červenoknižničnému“ príbehu spoločenský a politický akcent.

Súčasnosť s nádychom ireálna

Hlavná dejová línia filmu Nanniho Morettiho Svetlý zajtrajšok (názov odkazuje na verš z partizánskej piesne Fischia il vento, jednej z najznámejších piesní talianskeho odboja) sa odohráva v súčasnosti, no tá sa prelína s rokom 1956. Protagonistom príbehu je totiž filmový režisér (v podaní samotného Morettiho), ktorý nakrúca bizarný film, odohrávajúci sa v čase protikomunistického povstania v Maďarsku. Do Ríma vtedy prichádza na pozvanie hlavy miestnych komunistov Ennia maďarský cirkus a Ennio má problém, aké stanovisko k maďarským udalostiam v tejto situácii zaujať: na jednej strane vie, že povstalci sú v práve, na druhej strane ako komunista nemôže vystupovať proti sovietskym a maďarským súdruhom. No aj režisér Giovanni rieši rôzne problémy: jeho manželka pracuje na produkcii „konkurenčného“ filmu a navyše sa ukáže, že sa s ním chce rozísť, mladučká dcéra nadviaže vzťah s oveľa starším poľským diplomatom, slony potrebné pri nakrúcaní uviaznu kdesi na hraniciach, hlavná predstaviteľka nakrúcaného filmu svojvoľne mení vyznenie scén a navyše prichádza na pľac v „našuchovačkách“, ktoré Giovanni z duše neznáša, a k tomu všetkému sa z francúzskeho producenta vykľuje podvodník... Zábavný pohľad na film vo filme vrcholí sarkastickým záverečným titulkom, ktorý je pravdepodobne zrozumiteľnejší talianskemu divákovi než slovenskému: že po udalostiach roku 1956 sa taliansky komunizmus zmenil na komunizmus marxovsko-engelsovského typu, ktorý si občania Talianska užívajú dodnes.

Je zaujímavé, že scenáristi ostatných troch filmov odohrávajúcich sa v súčasnosti použili pri konštrukcii deja ireálne prvky. V snímke Ja som ti to hovorila (réžia Ginevra Elkann) nastane bizarná situácia, keď sa uprostred januára začne zvyšovať teplota vzduchu postupne až na 50 stupňov Celzia. V tejto doslova neznesiteľnej atmosfére sledujeme mozaiku mikropríbehov, v ktorých sa odhaľujú ľudské charaktery, menia vzájomné vzťahy, vyplavujú na povrch krivdy z minulosti: protagonistami sú bývalá pornoherečka, hrdá na svoju kariéru, ktorá sa pripravuje na svoj večerný koncert, jej nervovo labilná kamarátka, rozídený manželský pár, ktorý si medzi sebou „vymieňa“ malého syna, staršia súrodenecká dvojica Američanov, ktorá rieši, čo s urnou s matkiným popolom...

V trochu podobnej situácii sú protagonisti filmu Všetko má svoj čas (réžia Liliana Cavani), ktorý nemá v názve slovo čas náhodou: nielenže ho rieši jedna z protagonistiek v preklade z gréčtiny, na ktorom pracuje (tento jazyk má vraj na vyjadrenie „času“ až tri rôzne výrazy), ale navyše hrdinovia príbehu nevedia, koľko času im zostáva: k Zemi sa totiž blíži obrovský asteroid, ktorý tu môže zničiť všetok život. Podobne ako v snímke Ja som ti to hovorila aj tu postavy – ide o skupinu priateľov, ktorí sa zišli v letnom dome na morskom pobreží na oslave päťdesiatych narodenín hostiteľky – konajú v hraničnej situácii inak než bežne, akoby potrebovali priznať viny, dopovedať veci, napraviť vzťahy... A možno všetky ich problémy a pseudoproblémy vyznejú banálne v porovnaní s mikropríbehom gazdinej z Peru, ktorá musela opustiť svojho deväťmesačného syna, aby si v Európe mohla zarábať na živobytie, a už mnoho rokov ho nevidela... Potenciálne nebezpečný asteroid sa napokon prejaví len krátkym nočným zábleskom svetla, ale ráno sú všetci protagonisti trochu iní než predtým...

A napokon asi najviac mimo reality – ale preto, aby mohol o realite zaujímavo vypovedať – sa odohráva dej filmu Prvý deň môjho života režiséra Paola Genoveseho (nakrútil ho podľa vlastného románu). Náš „starý známy“ nepoužil ireálno prvý raz: pamätáme si ho – v rôznej miere – i z jeho filmov Úplní cudzinci a Miesto splnených túžob, ktoré boli uvedené v našej distribúcii. A v nej sa už v januári objaví aj jeho aktuálny film, preto opäť nebudeme prezrádzať veľa: azda len toľko, že v ňom ide o štyroch ľudí, ktorí spáchali samovraždu – z rôznych dôvodov a rôznymi spôsobmi – a teraz majú vďaka neznámemu cudzincovi možnosť vidieť, čo sa deje po ich smrti, a prehodnotiť svoje fatálne rozhodnutie. Urobia to?

Tohtoročný MittelCinemaFest ponúkol naozaj reprezentatívne zastúpenie súčasnej talianskej kinematografie. Spokojní môžu byť aj priaznivci rodovej rovnosti, pretože režiséri a režisérky mali v tejto kolekcii rovnomerné zastúpenie. A navyše bolo osem premietnutých titulov aj prehliadkou výkvetu talianskeho filmového herectva: až v dvoch úlohách sme videli Valeria Mastandreu, Riccarda Scamarcia a Margheritu Buy, v ďalších rolách sa zaskveli Silvio Orlando, Valeria Golino, Pierfrancesco Favino, Toni Servillo, Alba Rohrwacher, Valeria Bruni Tedeschi, Alessandro Gassman. Z hercov pochádzajúcich z iných krajín sme mohli oceniť umenie Isabelle Huppert, Mathieua Amalrica, Louisa Garrela, Jerzyho Stuhra, Dannyho Hustona, Grety Scacchi, ale aj „našej“ Barbory Bobuľovej.