Izraelský filozof a historik Yuval Noah Harari sa vo vo svojej najnovšej knihe 21 otázok pre 21. storočie vyjadruje okrem iného aj k vzťahu pravdy a moci. “… spolu ďaleko neujdú. Skôr, alebo neskôr sa ich cesty rozdelia. Kto túži po vláde, musí šíriť fikcie. Kto chce poznať pravdu o svete, musí sa rozlúčiť s mocou. Ako by mohol priznať niečo, čo rozčúlí spojencov, sklame prívržencov a oslabí sociálny mier?” Funkčnosť spojenia fikcie a moci ilustruje aj príbeh oscarového nominanta za film Corpus Christi, poľského režiséra Jana Komasu.

Streamova služba Netflix začala svoju filmovú produkciu veľmi ambicióznym a nečakaným ťahom s filmom Beasts of No Nation režiséra Caryho Joji Fukunagu. Ide o prvý veľký, celovečerný film z produkcie Netflixu, ktorý bol v období svojho vzniku tým posledným, čo by bežní diváci tejto služby čakali. Drsný vojnový film o detských vojakoch zrovna nenaplňuje význam pojmu „Netflix and chill“. Odvtedy ubehlo 5 rokov a Netflix prešiel z kvality na kvantitu. Nového filmu sa dočkáme snáď každý mesiac a väčšina z nich pôsobí nízkorozpočtovo a televízne. Avšak raz za čas sa tam stále objaví snímka, ktorá skutočne stojí za pozretie. Najnovší prírastok do ich filmovej knižnice – Diabol (The Devil All The Time) takýmto filmom určite je.

Mezinárodní filmový festival v Benátkách organizátoři dlouho dopředu ohlašovali za restart festivalových akcí. Po Berlinale, které ještě stihlo poměrně normální průběh (natolik, kolik se za normální průběh dá považovat první ročník nového uměleckého vedení), a po Cannes, které svůj oficiální výběr jen vyhlásilo (aby se jednotlivé snímky mohly pod značkou „Official selection Cannes 2020“ uvádět v kinech), ale fyzicky nepromítalo, se tak filmové Benátky opravdu měli stát symbolem nových začátků. Tím spíš pro Itálii, pro kterou zároveň šlo o zprávu celému světu, že kritické období letošního jara země zdárně překonala.

Subžáner drámy, kde (nielen) mladý človek čaká na smrť, pretože je nevyliečiteľne chorý, nepatrí medzi tie, kde sa prekračujú limity osvedčených scenáristických a dramaturgických postupov. Záver je vždy viac menej na sto percent predvídateľný, tvorcovia tak musia pridať (a niekedy ubrať) v iných smeroch, aby diváka zaujali niečím novým. Nakoniec tak nie je dôležité čo, ale ako. Môžeme tak byť svedkami patetickej srdcervúcej drámy, uvoľnenej komédie, filozofického artu či obyčajnej „feel good“ indie záležitosti. No a práve k poslednému menovanému sa približuje nezávislá austrálska novinka s názvom Kým sa skončí leto, najviac.

Žáner čistokrvnej komédie už v súčasnej kinematografii takmer neexistuje. Diváci rokmi tak trochu spohodlneli a očakávajú od filmov tak povediac „plný balík“. Keď sa pozrieme na to, ktoré filmy sú dnes najpopulárnejšie, sú to práve tie, ktoré disponujú širokou škálou žánrov. Vezmime do úvahy napríklad také Marvel filmy, obrovské blockbustery, ktoré posledné roky dominujú kiná po celom svete. V týchto filmoch nájdeme komédiu, drámu, romantiku a obrovskú bombastickú akciu, ktorá to všetko rámuje. Prečo by sa teda bežný divák ešte stále zapodieval „len“ s bežnou, jednoduchou komédiou, ktorá neprichádza so žiadnou myšlienkou, alebo formálnym nápadom, ktorý by osviežil už niekoľko krát videné.