S fínskymi horormi a thrillermi nemáme nejakú výraznejšiu divácku skúsenosť, ale dôslednejšie hľadanie žánrovej stopy ukáže vcelku kompaktnú tradíciu. Na mape sa celkom iste objaví film Sauna z roku 2008 režiséra Annti- Jussi Annilu, príbeh dvoch bratov a ich putovanie za odpustením do nebezpečných severských bažín. Asi najznámejším fínskym „hororografom“ je však Tanneli Mustonen, autor filmu Jazero (2016) a najnovšie Dvojča (2022).

Hanna Bergholm vo svojom debute Ono signalizuje trochu iné inšpiračné zdroje, než rozsiahle severské jazerné a lesné teritóriá, ako stvorené pre pôsobivé strašidelné temnosti. V centre príbehu je vzťah medzi dcérou Tinji, nádejnou gymnastkou a ambicióznou matkou, ako vystrihnutou z katalógu aktívnych influenceriek s večným mobilom v ruke a žiarivým úsmevom na perách. Zo svojej rodiny sa snaží vykresať obchodovateľné teritórium, loví inscenovanú krásu a nežné vzťahy všade, kde sa dá, v ružovej záhrade, luxusnej obývačke i útulných detských izbičkách. Do tejto načuchranej reality raz vletí krákajúca vrana, teda aspoň dúfam, ale pokojne to môže byť aj havran. Vták splašene lieta po obývačke a rozbíja, čo sa dá, vrátane likvidácie honosného krištáľového lustra. Tinja ho nakoniec chytí do uteráku a matka mu s úsmevom zvrtne hlavičkou. Skončí v bioodpade. V noci však dievča počuje krákavý nárek a vydá sa do lesa, kde nájde polomŕtveho vtáka. Vedľa hniezdo s vajíčkom. Nežne si ho odnesie do svojej izbičky, rozpára ružovému medvedíkovi bruško a vajíčku tak vytvorí náhradné materské podmienky. Vyliahne sa z neho niečo na rozhraní človeka a vtáka. Užijú si s ním všetci členovia rodiny a keď sa matka uchýli k milencovi, tak rozohrávanie diabolských útokov pokračuje. Chlapík sa stará o malé nemluvňa v krásne bielej kolíske a tak sa čierne pazúry vypĺznutej kreatúry, na ktorej tuším ani nestihlo vyschnúť lepidlo a vyzerá ešte horšie ako vlk v rozprávke Traja bratia, nebezpečne blížia do oázy čistoty a nevinnosti.

Divák je tak neustále na pochybách, čo je myslené vážne a čo je nejaká „home made“ irónia a paródia, do akej miery sa na nevkusnej vizáži človeko-vtáka podieľala neskúsenosť výtvarníka a čo má na svedomí nedostatočný finančný badžet. Možno oboje, ale to sú okolnosti, dokonale rušiace akýkoľvek hororový efekt. Druhú rovinu úvah o tom, prečo celá konštrukcia fungovala tak na 40%, sú pochybnosti ohľadne citácií z nejakých dosť obohraných hollywoodskych hororových prvovzorov. Hrá sa s kontrastom obrazov detskej čistej nevinnosti, na bielom pozadí, navyše ovinutej girlandami ruží a hrôzostrašným, teda len teoreticky, vzhľadom monštra. Všade je navyše veľa slizu a hojne sa ozýva škrekot.

Naratívnemu konceptu chýba i nejaká uveriteľná motivická rovina. Dievča sa chová k jasnému hnusu láskavo a nežne, akoby za smrť jeho matky niesla nejakú priamu zodpovednosť. Chráni ho aj po najrôznejších krvavých eskapádach. Ďalej bude nasledovať spojler, ale je to vlastne jediné aspoň vzdialene originálne riešenie. Monštrum začína nadobúdať ľudské rysy a začne sa podobať na svoju záchrankyňu. Prečo sa tak stane, aká genetická záhada väzí za desivou premenou nie je vôbec jasné a tvorcovia sa touto dosť podstatnou informáciou ani nezaoberajú.

Príbeh môžeme čítať aj trocha z iného uhlu, ako drámu vzťahu dcéry a matky. Tinja v telocvični bojuje o nomináciu na akési preteky, či majstrovstvá. Celkom sa jej nedarí, ale všetko je na dobrej ceste. Matka však vyžaduje stopercentnú istotu a núti ju k opakovaniu cviku na bradlách až do zničenia. Vykreslenie ženského typu, mixu malomestského, gýčového vkusu niekde na pomedzí srdcelomných románov pre ženy, katalógu vybavenia pre bývanie horných desaťtisíc a sterilnej butikovej krásy, dorazené novým nosičom týchto konzumných položiek a predpísaných receptov na obrazy zo života šťastnej rodiny, nalešteným mobilom. Myslím si, že ona bola tým najpôsobivejším hororovým prvkom celého príbehu, neľútostná pokrytecká beštia a ambíciou vykosiť všetko, čo jej stojí v ceste. I táto snaha pomenovať niečo zo súčasných hororových personálií sa cení, aj napriek nepresnostiam a nedokonalostiam celého projektu.
Milovníci suspensu môžu na ceste za severskými horormi siahnuť aj po Neviniatkach na HBO Max nórskeho režiséra Eskila Vogta v klasickej koprodukcii N-Š-D-F. Odohráva sa medzi deťmi. V rámci hravého experimentovania odhalia svoje nadprirodzené schopnosti a ochotne s novoobjavenými možnosťami pracujú. Je psychologicky prepracovanejší, naratívne kompaktnejší a skrátka uveriteľnejší.

Nakoniec ešte ostáva otázka, ako sú rozdelené kultúrne dispozície pre vyvolávanie desu a tajomna v severských detektívkach a hororoch/thrilleroch. Kým v prvom žánri sa už trochu začína výpredaj, v druhom má algoritmus originálnych nápadov šancu na novú energiu a potenciál. Tak to nesporne môže vidieť optimista, pesimista dodáva, že to platí tiež len dočasne, kým interval obohranosti a inšpiratívneho kopírovania nedosiahne hranicu únosnosti, čo sa aktuálnym trendom stáva často a neodvratne.

Ono (Pahanhautoja /Ruva), Fínsko, Švédsko, 2022
Dĺžka: 91 minút
Réžia: Hanna Bergholm
Scenár: Ilja Rautsi
Kamera: Jarkko T. Laine
Hudba: Stein Berge Svendsen
Strih: Linda Jildmalm
Zvuk: Carl Svensson
Scénografia: Päivi Kettunen
Masky: Zane Žilinska, Marina Ritvall
Kostýmy: Ulrika Sjölin
Produkcia: Mika Ritalahti, Nico Ritalahti, Nima Yousefi
Hrajú: Jani Volanen, Sophia Heikkilä, Reino Nordin, Saija Lentonen, Stella Leppikorpi, Miroslava Agejeva, Hertta Nieminen, Jonna Aaltonen, Hertta Karén, Ida Määttänen, Aada Punakivi, Oiva Ollila, Siiri Solalinna
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR. 26. januára 2023
Foto: Film Europe