V dobe, keď sa komunikácia medzi miliardami ľudí na planéte stále viac a viac scvrkáva na neverbálnu a neinteraktívnu komunikáciu medzi štyrmi a viacerými očami, čiže na komunikáciu prostredníctvom písaného slova, fotografií alebo emojies cez technologické zariadenia na diaľku, pôsobí film Nedotýkaj sa ma ako návrat ku „koreňom prirodzenej ľudskosti“.

Zameriava sa totiž až obsesívne na ľudské telo, ale nielen ako na objekt vizuálneho a telesného fetišu, ale aj ako schránku duše s rôznorodými pocitmi. Už z tohto hľadiska možno Nedotýkaj sa ma nazvať experimentálnym a odvážnym filmom, ale je to práve veľmi netradičná forma a spôsob rozprávania, ktoré z neho robia alternatívu nielen k ponuke multiplexových kín, ale aj tých klubových. Nie je dokonca vôbec jednoduché na úvod popísať zápletku, či jeho dej tak, aby bolo možné priblížiť potenciálnemu divákovi jeho atmosféru alebo poskytnúť kľúč k jeho pochopeniu a vôbec vnímaniu jednotlivých častí a celku. Film napriek tomu, či práve preto, získal Zlatého berlínskeho medveďa.

Najlepšie je tak dostať sa do osídiel diela prostredníctvom jeho postáv, než pochopením kauzálnych udalostí príčin a následkov, i keď niet pochýb, že Nedotýkaj sa ma funguje bez problémov aj na naratívnej úrovni. Hlavnou postavou je zhruba päťdesiatročná Britka Laura (Laura Benson), ktorá trpí fóbiou z ľudskej intimity, a tak sa jej sexuálne dobrodružstvá obmedzujú na sledovanie mladších mužov, ale aj transvestitov, a ich predvádzanie svojho tela, vrátane masturbácie, v jej prítomnosti. Laura taktiež navštevuje netradičné psychoterapie a vedie prazvláštne dialógy, ktoré však poskytujú divákovi hlbší ponor nielen do jej duše, ale aj všeobecnejšie do ženskej, respektíve ľudskej psychiky. Ďalším dôležitým aktérom je mladý muž trpiaci svalovou atrofiou, kde neprekvapí, že tým výrazne trpí jeho sexuálny život. Jeho myšlienky a celkový nesentimentálny optimizmus pôsobí nakoniec aj ako psychoterapia pre diváka, ten na základe skúseností na prvý pohľad nie príťažlivého muža môže konfrontovať vlastné frustrácie s niekým, kto povedzme získal po rokoch nad svojim životom patričný nadhľad. No a v tretej dôležitejšej úlohe spoznávame sympatického islandského herca Tómasa Lemarquisa, známeho z klubovky Albín menom Noi alebo lade Runner 2049. Jeho výrazný „albínsky“ a fotogenický zjav s holou lebkou a prenikavým pohľadom sa do filmu dokonale hodí nielen po vizuálnej stránke, ale aj po tej obsahovej.

Rumunská režisérka Adina Pintilie sa vo svojom debute rozhodla vedome vzdialiť konvenciám hraného filmu a výsledkom je absolútne zotretie hranice medzi hraným a dokumentárnym filmom, respektíve medzi hraným a fiktívnym dokumentom. Ide tak však stále o čisto fiktívny svet, ktorý však odráža našu prirodzenosť veľmi dôveryhodným spôsobom práve preto, že odmieta všeobecne prostredníctvom médií, internetu a tlače propagovaný ideál krásy. Cez nie práve krásne postavy a tváre, či už starších alebo mierne deformovaných tiel postáv, si človek môže uvedomiť nedokonalosť tela vlastného. Väčšina totiž môže dospieť k poznaniu, že ich telesná schránka má oveľa bližšie k protagonistom filmu, než k onej fyzickej dokonalosti prezentovanej na úvodných stránkach časopisov a v mainstreamových, ale aj festivalových hraných filmoch.

Ešte intenzívnejšie však Pintilienino dielo pôsobí cez prejavované pocity protagonistov. Objavujú sa tu témy, ako sloboda, nevinnosť, prijatie vlastného tela, strach, skrývanie emócii pred sebou samým aj okolím, spoločenská norma a mnohé, mnohé ďalšie. Film je špecifický tým, že tieto otázky viac menej iba pokladá a nesnaží sa na ne konkrétne odpovedať, jeho zámerom je v divákovi vzbudiť záujem nielen o postavy, ale o seba samého. Režisérka sa zameriava na mnohé kontrasty, ako smrť verzus život, krása verzus škaredosť, sex verzus cit, zdravie verzus choroba, mladosť verzus staroba, matka verzus otec, sloboda verzus pripútanosť k inej osobe a mnohé ďalšie. Zámerom je potom tieto hranice zotierať a ukázať, že v podstate takéto vyhrotené póly neexistujú a sú len dôsledkom stáročiami pestovaných konvencií.

Nedotýkaj sa ma (Nu mă atinge-mă / Touch Me Not), Rumunsko, SRN, ČR, Bulharsko, Francúzsko, 2018
Dĺžka: 123 minút
Scenár a réžia: Adina Pintilie
Kamera: George Chiper
Strih: Adina Pintilie
Hudba: Ivo Paunov
Hrajú: Laura Benson, Tómas Lemarquis, Christian Bayerlein, Hermann Müller, Grit Uhlemann, Adina Pintilie, Hanna Hoffmann, Seani Love, Rainer Seffen, Dirk Lange, Irmena Chichikova, Georgi Naldzhiev a ďalší
Distribúcia: Film Europe Media Company
Premiéra v SR: 2. mája 2019
Foto: Film Europe Media Company