Vila Tugendhat, pýcha Brna, zažila všeličo – slávu, obdiv, pád, znovuzrodenie, bola svedkom rozdelenia Československa, a teraz sa v plnej svojej kráse ukázala aj vo fiktívnom filmovom príbehu režiséra Júliusa Ševčíka Sklenená izba. A aby to nebolo také jednoduché nepáči sa to dcére Tugandhatovcov, lebo je to vraj neúcta k jej zosnulým rodičom.

Sklenená izba však nie je príbehom Tugendhatovej rodiny, ale dielom spisovateľa Simona Mawera. Rovnomenná kniha je bestsellerom a vyšla v roku 2009. Prečo spisovateľa tak fascinovala práve táto slávna vila? Nechcel písať o Tugendhatovcoch, ale o vile samotnej, ktorú pre rodinu v rokoch 1929 -1930 postavil architekt Ludwig Miese van der Rohe. Počas vojny ho poškodila bomba, prešiel kompletnou a dôkladnou rekonštrukciou a dnes je v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO (2002). Tento skvost svetovej architektúry, na svoju dobu neobyčajne odvážny a moderný, ho tak fascinoval, že fiktívny príbeh podnikateľa Viktora Landauera a jeho ženy Liesel, situoval do jej nezvyčajnej nádhery. Priznal, že nechcel písať o ľuďoch, ktorí tam žili, ale o hrdinoch, ktorých osud bol veľmi pohnutý a komplikovaný. No priznal, že vila ho vraj, keď prišiel po prvý raz do Brna kvôli inému príbehu a pozrel si ju len ako turista, zaujala len ako ukážkové dielo modernej funkcionalistickej architektúry, ale napísať o nej román neuvažoval. Inšpirácia prišla o niekoľko rokov neskôr.

Našťastie, som imúnna voči masívnej mediálnej kampani, ale predsa mi len vždy napadne, či to zasa nebude veľa kriku pre nič. A takmer, až na malé výnimky, to vychádza. Sklenená izba je na rázcestí: je svojím spôsobom zaujímavá a sugestívna a na druhej strane, čo sa týka motivácii, nedotiahnutá. Nie je však nutné, aby sme sa všetko polopatisticky dozvedeli a bolo do detailov dopovedané, o čom by sme potom uvažovali. Anglický scenárista Simon Mawer sa však mohol trochu pohrať s pohnutou rodinnou históriou, veď kniha mu ponúkla dostatok motívov. Román nebol nadarmo nominovaný na cenu Man Booker Prize. Nebudem film s literárnym dielom porovnávať, zabralo by to zbytočne veľa času, dôležitejšie je čo sa divák dozvie z filmu. Pre človeka z našich zemepisných končím hádam dosť na to, aby si všeličo domyslel, vylúštil, ale pre cudzinca to bude detektívka. No film je predovšetkým o láske ako takej, ale najmä lesbickej a o kráse A tiež o mágii jednej unikátnej stavby. Dalo by sa povedať, že hrá vo filme hlavnú úlohu.

Dej sú len fragmenty zo života dvoch priateliek a ich nenaplnenej lásky. Pre pôvabnú Liesel (Hanna Alstöm) dá ako svadobný dar postaviť jej bohatý židovský manžel Victor Landauer (Claes Bang) nádhernú vilu, na tie časy, ale aj dnes unikátnu. Vyhľadá slávneho architekta Reinera von Abt (Karel Roden) a dá mu voľnú ruku. Vila už v tom čase vzbudila veľkú pozornosť, ale rodina si ju dlho neužila, pred vyčíňaním nacizmu na poslednú chvíľu unikla z krajiny. Lieselina najlepšia priateľka Hana a celoživotná láska (Carice van Houten) a jej manžel Oscar (Martin Hoffmann), takisto Žid, sa rozhodli zostať v Brne. Kým však k dramatickým udalostiam došlo manželia Landauerovci dali prístrešie vojnovej utečenky Katalin (Alexandra Borbély), do ktorej sa Victor bláznivo zamiluje. Nevera ženu tak zasiahne, že ešte viac priľne k Hane.Takisto ako hrdinovia aj dom prejde krušnými časmi, a tak ako sa rozpadá, tak sa krutým spôsobnom rozpadajú a zničia aj vzťahy. Liesel je osamotená, Hana, aby zachránila svojho manžela sa stáva milenkou  nemeckého leteckého konštruktéra Stahla (Roland Møller) a pretĺka sa životom, ako sa len dá.

Nemá zmysel podrobnejšie vyrozprávať fragmentový dej košatého románu, film zahŕňa obdobie od roku 1929 až do roku 1968 a predstaví dva obludné režimy, medzi, ktorými sa ťažko vyberá menšie zlo. Škoda, že tvorcovia použili na ich charakteristiku len ošúchané klišé, ktoré už nikoho emocionálne nezasiahne, žiaľ, v oboch obdobiach. Čo si s dejinnou orientáciou počne zahraničné publikum, sa neodvážim odhadnúť. Budú len hádať, v ktorom období sa dej odohráva, exemplárnym, priam odstrašujúcim prípadom je noc z 21. augusta 1968. Deravý scenár, vlastne bez plynulého deja, nahradili emócie, pre Ševčíka vždy prvoradé, ale ani tie nie sú celkom vierohodné. Nie je to chyba výborných herečiek, najmä aj u nás známej Carice van den Houten v úlohe Hany, zo seriálu Hra o tróny, ani Hanny Alström v úlohe Liesel, lebo robili čo mohli. Scenár im však poskytol príliš málo priestoru na rozohratie svojich partov. Carice obišla o niečo lepšie, lebo predsa len mala o niečo viac priestoru, ale Hanna sa musela uskromniť len vonkajškovým chladným a miestami bolestivým prejavom. Karel Roden ako slávny architekt sa len tuším tri razy mihol, takisto Alexadra Borbély ako Katalin. Azda najviac sa herecky mohol predviesť Roland Møller v úlohe leteckého konštruktéra. Čo si však zaslúži pochvalu je krásna, vizuálne pôsobivá kamera Martina Štrbu, vhodne vybraté kostýmy Kataríny Štrbovej Bielikovej a možno aj strih Jaroslawa Kaminského, i keď sa mohol trochu krotiť.

Po prvotnom chlade, ktorý z filmu nesporne vanie, aká je v konečnom výsledku snímka Sklenená izba? Všetko sa krúti okolo lásky, najmä tej lesbickej a musím dodať, že veľmi pekne a decentne prezentovanej. Nijaké pohoršenie nemá miesto. Pohnuté dejinné udalosti, ktoré tak kruto poznačili skoro celé 20. storočie, najmä však jeho prvú polovicu, sú načrtnuté len okrajové a v útržkoch, veľa si treba domýšľať. Slávna vila Tugendhadt splnila svoju úlohu a zaskvela sa v plnej paráde, vďaka pôsobivej kamere. Niektoré zábery sú priam brilantné, napríklad záverečná scéna osvetlenia legendárnej onyxovej steny je úchvatná. Ale v jej nádhere, skrytí za sklom, sa zmietajú jej hrdinovia v turbulentných súkromných a dejinných zvratoch.

Snímku Sklenená izba pripravovali 10 rokov, pýši sa medzinárodným hereckým obsadením, Carice van den Houten je známa, ako sme už spomenuli z Hier o tróny, Hannu Alström poznáme zo seriálu Kingsman, Claes Bang získal Európsku filmovú cenu za film Štvorec, Alexandra Borbély a Roland Møller dostali na Berlinale v roku 2017 ceny za najlepšie herecké výkony - Alexandra za úlohu vo filme O tele a duši a Roland za Atomic Blonde. Viac si už český režisér Július Ševčík, držiteľ Českého leva za snímku Masaryk, ani želať nemohol. A predsa. Film je totiž kultivovane skleneno chladný, osudy sa strácajú v unikátnosti ojedinelej vily. Napriek tomu si ho nezabudnite pozrieť, lebo po vizuálnej stránke je rozhodne prínosom a ani jeho posolstvo, pre toho kto ho dokáže z filmu odčítať, nie je zanedbateľné.

Sklenená izba (The Glass Room) ČR, SR, 2019
Dĺžka: 104 minút
Réžia: Július Ševčík
Scenár: Andrew Shaw (podľa románu Simona Mawera)
Kamera: Martin Štrba
Strih: Jaroslaw Kaminski
Hudba: Antoni Komasa-Łazarkiewicz, Rupert Volkmann
Hrajú: Carice van Houten, Hanna Alström, Karel Roden, Roland Møller, Claes Bang, Alexandra Borbély, Karel Dobrý, Vladimír Polívka, Zuzana Fialová, Brian Caspe, Petra Bučková, Martin Hoffmann, Olga Plojhar Bursíková, Vladimír Javorský, David Šír, Marián Mitaš, Igor Rattaj, Cyril Dobrý, Anna Jeníková, Markéta Krejčová a ďalší
Distribúcia: Garfield film
Premiéra v SR: 14. marca 2019
Foto: Garfield film