Špina
Vyjadriť sa k filmu Špina znamená vyjadriť sa k aktivistickej prezentácii jeho témy a potom k výslednej realizácii. Isté odvolávanie sa jednej platformy na druhú je totiž trochu zavádzajúce.
Vyjsť s témou diela ako s plápolajúcou zástavou ostrí autorskú zaangažovanosť. Hnev, kritika, obžaloba sa stane vektorom, ktorým tvorca predvedie svoj výtvor divákovi a ponúkne mu spoluúčasť na občianskom precitnutí. Špinu sprevádza rozhorčenie režisérky Terezy Nvotovej nad laxným či neuvedomelým prístupom spoločnosti k sexuálnemu násiliu a jeho obetiam. Pritom magnetizovanie témy líčením jej tabuizácie súvisí skôr s jej delikátnosťou (kvôli ujme obete). Terč pre „vznesenie“ obvinenia sa stal predohrou premiéry, aj s podpornými argumentami zo štatistík a výskumov. To sa však netýka len filmu Špina, ale aj ďalších diel, v ktorých aktivizmus či demaskovanie motivuje autorstvo a prekrýva sa s umeleckým gestom.
Oddeliť občiansku kritiku od jej konverzie vo filmovom príbehu sa však celkom nedá. Režisérkina guráž, ale aj sústredené úsilie meritórne sa filmom vyjadriť, jej dielom pozitívne presakuje. Ale jeho vnútorná či literárna stavba má slabšiu zápletku, bez intimizovanej tajomnosti a dejového napätia (okrem, povedzme, príbehovej linky spolupacientky v liečebni). Viaceré postavy nemajú plnokrvný nezávislý profil a krúžia okolo tézy, ktorú spredmetňuje hlavná postava. Mužský svet sa tu prepadáva kdesi do stratena. Bez veľkého preháňania sa obraz muža scvrkol na pubertálnu predstavu o jeho pohlavnosti. Aj keď rozumieme istej motivačnej oprávnenosti, vzhľadom na ústrednú sexuálnu kauzu, túto plochosť film nevníma ako svoju slabinu, ale ako výrazovú jednoznačnosť a priamosť, pocitovú bezprostrednosť a generačnú empatiu.
Lineárny dej trochu zvlnila nápodoba retrospektívy, ktorá sa neskôr stretla s časom úvodných záberov. Väčšinu dramatických i nedramatických výstupov zajal popis hrdinkinho posttraumatického šoku. Klišé existenciálnych, trudnomyseľných záberov na detail, či celok hlavnej postavy, strieda klišé hysterických výbuchov postáv, čo však neznamená, že sa niekedy nestretne s ich nefalšovanou polohou. Zábery narábajú s pocitovými väzbami na obrazy vody, oblohy či domovské priestory prístavných „zátiší“ alebo s pocitovým zblížením s postavou či situáciou prostredníctvom ručnej kamery a detailov tváre. Kontextovú, motivačnú či epickú základňu prevyšuje dôraz na situačnú autenticitu. Dokumentárna i hraná obojakosť mladej režisérky priniesla svoje ovocie. Vie prepájať odchytenie reálnej situácie s jej inscenovaním, čoho dokladom sú aj scény s kolektívnou účasťou nehercov. V Špine nie je ani žiadny slabší herecký výkon, viaceré sú výborné (Dominika Morávková, Anna Rakovská, Juliana Oľhová).
Filmu dominuje jednogeneračná spätosť tímu za kamerou i pred kamerou. Autori stoja pri svojej hlavnej hrdinke bez nejakých komplikovaných spletí či intelektualizovaných interpretácií. V rámci zjednodušenia dejovej a motivačnej línie bez problémov votkali do zápletky efektný motív náhleho osvietenia pamäte. A nesúlad straty pamäte s pokračovaním v prerušenom štúdiu vyriešili doučovaním kamarátkou. Istú ľahkosť prepájania epických a situačných činiteľov dokladá aj certifikát učiteľa matematiky – v príbehu aj príťažlivého chlapa a promiskuitného násilníka – pre rehabilitačné cvičenie s telesne postihnutými.
Vedenie komunity a obraz psychiatrickej liečebne pre deti, kam stredoškolskí klienti patria, pripomína skôr reedukačné zariadenie pre mladistvých. Nad viacerými skutočnosťami ohľadne terapeutických postupov (použitie elektrických šokov, násilné odobranie človeka do liečebne – navyše, hlavná hrdinka nemá a ani nemá dôvod mať súdom určený príkaz na liečbu) by odborník mávol rukoum, s vedomím, že ide len o film. A aj keď Tereza Nvotová apeluje, že nechcela vytvoriť negatívny obraz psychiatrie, okrem náležite kritického pohľadu na nemocničné reálie tak v prirodzenosti svojho žalujúceho, usvedčujúceho hlasu učinila.
Zrejme viacerí sa neubránia porovnaniu Špiny s minuloročným Pierkom, predovšetkým kvôli podobnej téme a totožnej predstaviteľke hlavnej role. Pierko je sociálne ťaživejšie, s prienikom do subkultúr a kriminálnych teritórií, zábery estetizuje výberovo a účelovo. Špina chcela ukázať kriminalitu ukrytú v priamom vnútri sociálne bezproblémovej reality, pričom sa tu nestretli vnútorné zákonitosti samotnej látky s jej tézovitým opracovávaním. Režisérka však disponuje okrem silnej zaangažovanosti na téme aj nespornou tvorivou vitalitou, čím dokáže občas vznietiť aj klišéovitý obraz či zreťaziť schválnosť s autenticitou. Rozumie určujúcemu postaveniu hereckého výkonu, takže nedostatočnosť motivačných a dejových činiteľov vie vykryť hereckým vkladom. Predstavy o režime vnútorných zranení a násilných aktov predložil filmový projekt Špiny ako výstražný obraz reality. Poznanie je dokladané výskumom, pričom rozpustiť abstrahované uzávery vo filmovej fikcii znamená predovšetkým precízne a dôsledne individualizovať štatistickú pravdepodobnosť.
Špina (Špína/Filthy), Slovensko, Česko, 2017
Dĺžka: 87 minút
Réžia: Tereza Nvotová
Scenár: Barbora Námerová
Kamera: Marek Dvořák
Strih: Jiří Brožek, Michal Lánský, Janka Vlčková
Hudba: Pjoni
Hrajú: Dominika Morávková Zeleníková, Anna Rakovská, Anna Šišková, Róbert Jakab, Patrik Holubář, Juliana Oľhová, Monika Potokárová, Ela Lehotská, Luboš Veselý a ďalší
Distribúcia: Forum Film
Premiéra v SR: 22. júna 2017
Foto: Forum Film