To, čo vo filme Futurologický kongres režiséra Ariho Folmana, nazvanom podľa  novely poľského spisovateľa Stanislava Lema asi bude jeho fanúšikom najviac chýbať, je jeho vizionársky a ironický humor. Stačí sa začítať do úvodných stránok zápiskov jeho hrdinu Ijona Tichého.

Z medziplanetárneho cestovania po všemožných kongresoch a konferenciách sa vracia domov a ponorí sa do novín, kde sa pretriasa konkurenčný boj veľkých výrobcov pračiek, Nuddlegga a Snodgrassa. V zápase o zúfalú inováciu už nielen perú, žmýkajú, mydlia zašívajú a rozprávajú v rámci udržovania rodinnej konverzácie v prestávkach televízneho programu, robia s deťmi úlohy a zostavujú hlave rodiny ekonomické horoskopy, ale púšťajú sa dokonca do freudistických rozborov snov.

Ijonov švenk konferenčnými nezmyslami je zbierkou absurdít, na míle vzdialených od toho, čo ešte dnes považujeme za vládu racionálneho rozumu. V roku 2098 jeho chemická demokracia pozná recept na riešenie všetkého. Stačí účinná látka na vyvolanie halucinogénneho dojmu, že čokoľvek je OK. Kongres  futurológov v hoteli Hilton počas rokovania čelí chemickému útoku teroristov. Počas úteku helikoptérou je Tichého telo beznádejne poškodené, a tak v rámci záchrany jeho mozgu ho transplantujú do tela mladej černošky. Táto premena zrejme inšpirovala tvorcov filmu a futurológa Tichého nahradili herečkou Robin Wright.

Úvod filmu tvorí hraná časť, v ktorej spoločnosť Miramount Studio presviedča herečku, aby predala svoju podobu spoločnosti. Tá vyrobí jej virtuálnu verziu prostredníctvom nových technológií. Príbeh pokračuje animovanou časťou, v ktorej sa nadýchne z malej ampulky a všetko naokolo sa mení. Jej animovaná dvojníčka sa dovezie autom na futurologický kongres. Má slúžiť ako demonštrácia nových technologických možností spoločnosti. Jej reč na pódiu sa však vymkne plánom spoločnosti, vyzýva početné publikum, aby sa spamätalo a odmietlo všetko, čo  reklama spoločnosti ponúka. „Som váš prorok záhuby“, stihne odkázať účastníkom. Odvlečú ju bodygardi a strhne sa anarchia, sugestívneho moderátora akcie ktosi zastrelí a do luxusného hotela mieria zástupy vzbúrencov. Počas úteku ju zachraňuje jej animátor. Dostihne ju však polícia a nasleduje poprava. Ocitne sa v nemocnici a vypočuje si verdikt lekára, ďalších sedemdesiat rokov prežije v zmrazenom stave. Všetko, čo nasleduje v ďalšom rozmere jej podivnej existencie je ťažko identifikovateľná zmes snov, predstáv a halucinogénnych stavov v doprovode animátora, ktorý ju stvoril. Vracia sa do reality a putuje zástupom páriov zanedbaného slumu. Nastupuje do ošarpanej električky, potom do balóna a ocitá sa v akomsi neidentifikovateľnom prostredí. Stretáva sa s lekárom a žiada o ampulku k návratu do svojej animovanej existencie. Ďalej je na programe sled predstáv pustených na voľnobeh. Pochopíme len, že v inom rozmere našla svojho syna.

Napísať čokoľvek zmysluplné o tomto zmätku je zložité. Tvorcovia sa zrejme snažili prehovoriť o virtuálnych klamoch a snahe ľudí hľadať v nich všetko, čo v reálnom živote stratili. Robin Wright tu vystupuje ako herečka za zenitom a jej jedinou šancou na nesmrteľnosť je život v inom rozmere. Otázok k zmyslu filmu je tu rozhodne viac ako logických odpovedí  a jediné, čo dáva zmysel je akási metafyzická impresia odchodov a návratov všetkými smermi.

Len s veľkými ťažkosťami môžme za týmto halucinogénnym blábolom identifikovať tvorcu skvelého filmu Valčík s Bašírom (2008), nominovaným na Oscara za najlepší zahraničný film. Rovnako rozporuplný je i animovaný vizuál, ktorý by sa svojou infantilnou pestrosťou viac hodil do  registra japonskej anime, než k hlbokej úvahe o zhmotnených alternatívach našich predstáv a snov presunutých do fiktívnej reality. Kumulácia tém, od kapitalizmu, terorizmu, starnutia, smrti a neviem, čoho všetkého ešte, si v rozprávaní príbehu žiada predovšetkým schopnosť metaforického vyjadrenia pars pro toto, inak sa akékoľvek ídey strácajú v upotenom zápase diváka porozumieť aspoň čiastočne zmyslu zložitej a nejasnej artikulácie. To, čo môže literatúra, v tomto prípade štýl Lemovho rozprávania, jasne vyčleneného ako sled denníkových zápiskov, sa pri nekritickom prenose do filmu mení na vágne leporelo scenáristického úletu.

Alternatívne svety, úvahy o transcedentne a metafyzike ľudských osudov nesporne na filmové plátno patria a zoznam úspešných filmov, od Matrixu k Avatarovi a od Stalkera až ku Kieslowského spirituálnym opusom, o tom bezpochyby svedčia. Vyžadujú od tvorcov vyzretosť a jasnú predstavu toho, o čom chcú hovoriť. Pri absencii zmyslu  neostáva nič iné, len uchýliť sa k patetickému manierizmu, ktorý v lepšom prípade môže vyzerať ako experiment, v horšom ako  ambiciózne prázdno.

A nakoniec, všetky súdy o Robin Wright ako starnúcej herečke za zenitom vyvracia jej dokonalý herecký výkon v postave Claire Underwood v televíznom seriáli Dom z karát.

Futurologický kongres (The Congress, Le congrès) Izrael, Nemecko, Poľsko, Luxembursko, Francúzsko, Belgicko, 2013
Réžia: Ari Folman
Scenár: Ari Folman podľa knihy Stanislawa Lema
Kamera: Michal Englert
Hudba: Max Richter
Hrajú: Robin Wright, Paul Giamatti, Hyrvey Keitel, Danny Huston, Kodi Smit-McPhee, Frances Fisher, Don McManus, Sami Gayle, Jon Hamm, Michael Stahl-David, Michael Landes, Sarah Shani
Premiéra v SR: 20. ferbruár 2014
Foto: ASFK