Sporadicky sa venujeme aj dokumentárnej tvorbe, čo si myslím, že je dosť nespravodlivé voči dokumentom, z ktorých mnohé sú oveľa podnetnejšie a zaujímavejšie ako celovečerná hraná tvorba. Svojou témou medzi ne patrí aj dokumentárny film Dušana Trančíka Hodina dejepisu, ktorý sa slovenských a maďarských gymnáziách pýta žiakov, ako oni dnes vnímajú Trianon. Tento dokument, ktorý iste vyvolá veľa protichodných názorov, uvideli na Febiofeste 2013 a v RTVS 2.

Dušan Trančík (1946) absolvent FAMU zaujal už svojim absolventskými filmami Fotografovanie obyvateľov domu a Šibenica, za ktoré získal veľa cien. Po týchto brilantných debutoch sa venoval celovečernej tvorbe. K najpozoruhodnejším patria Koncert pre pozostalých, Víťaz, Fénix, Pavilón šeliem, Iná láska, ale aj Mikola a Mikolko a zatiaľ posledný film Zima kúzelníkov. Tvorca sa však venoval naďalej aj dokumentárnej tvorbe, spomeniem napríklad Tisové tiene.  

Dušan Trančík rád riskuje a vyberá si, ak nie kontroverzné, tak rozhodne vždy provokatívne témy. Teda pripomeňme si na úvod, na čo sa to v Hodine dejepisu žiakov vlastne pýtal. Keď sa v 4. júna 1920 podpísala Trianonská zmluva za vinníkov tejto tragédie bolo potrestané Rakúsko - Uhorsko spolu s Nemeckom a takisto Bulharsko a Turecko. Najväčšiu ujmu však utrpelo Uhorsko, ktoré z 20,8 obyvateľov kleslo na 7 miliónov a prišlo o 72 % svojho územia. Vznikli dva nové štáty Československo a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, premenované v roku 1929 na Juhosláviu. „Pravdepodobne žiadna iná udalosť zo spoločnej histórie národov dunajskej monarchie nevyvoláva tak odlišné interpretácie ako trianonská mierová zmluva. Slováci, Česi, ale aj Rumuni a Srbi sa na ňu vždy budú pozerať ako na akt, ktorý medzinárodne legitimizoval štátne útvary, v rámci ktorých sa mohli nadýchnuť a dospieť. Maďari ju, naopak, zase nikdy neprestanú považovať za krivdu a národnú tragédiu“, píše sa vo Wikipédii. Dušana Trančíka však zaujímalo, ako dnes vnímajú a hodnotia maďarskí a slovenskí študenti gymnázia tieto udalosti. O to viac, že obe strany vykladajú túto udalosť v učebniciach inak. Kde je pravda (tej sa už nikdy nedopátrame) a ako s týmito vedomosťami naložiť a žiť na území s národnostnými menšinami - to ústredná téma filmu.

Tvorca rámcuje výpovede žiakov fiktívnou osobou, ktorá sa pred prvou svetovou vojnou narodila sa ako Maďarka a zmaturovala ako Slovenka. Celkove sa obe strany zhodli, že v spoločnej Európe by tento problém už nemal existovať, hranice sú otvorené, právo na sebaurčenie má každý. Napriek všetkému sa však ozvali hlasy, že keby sa bolo usporiadalo referendum, bolo by to dopadlo inak. Názor naivný, nikto po prehratej vojne ani náhodou neuvažoval o ľudovom hlasovaní, veď išlo o potrestanie vinníkov za dovtedy v dejinách nevídanú tragédiu. Z počutého vyplynulo, že národná hrdosť je u Maďarov oveľa väčšia a pozdávam sa mi názor, že je to istým spôsobom vzbura. Udržať sa v tak masívnom slovanskom obkľúčení ako cudzorodý element nie je jednoduché. Šokujúce bolo tiež zistenie, že väčšina mladých Slovákov si predstavuje budúcnosť za hranicami svojej vlasti. Je lepšie živoriť za 1000 euro vo Veľkej Británii ako za 300 na Slovensku, konštatoval jeden zo študentov. Bolo by však veľmi zjednodušené zúžiť problém len na peniaze, mladí si myslia, že náš systém vzdelávania je na tak nízkej úrovni, že ten, kto chce vedieť viac, musí isť študovať do zahraničia. Mnohí z nich sa však domov vrátiť nechcú, len malá časť túži po domove. Film by som povinne premietla pre členov parlamentu, aby si vypočuli, ako mladých odrádzajú pomery v spoločnosti, správanie politikov a v neposlednom rade aj zlé medziľudské vzťahy. Maďarskí profesor sa napríklad sťažoval na absenciu jazykovej tolerancie. Nikdy sa vraj nezamyslíme nad tým, ako niekto dobre hovorí po slovensky, ale kritizujeme výslovnosť a malé gramatické prehrešky. Musím mu dať za pravdu, lebo Angličania, Nemci a Francúzi a iní sú radi, keď sa ako – tak naučíme hovoriť, nikto nás za nesprávne použité slovo nekarhá, o výslovnosti už ani nehovorím.

Štyri tematické okruhy však boli podstatou diskusie – vzájomné spoznávanie kultúr, problém radikálnych nacionalistických strán, snaha o vzájomné porozumenie a návrat k stavu pred Trianonom. Väčšinu študentov z oboch strán barikády vzájomné spoznávanie kultúr zaujíma a obohacuje. Radikálnych nacionalistov sa nezastal nikto. O pestovaní vzájomného porozumenia sa v podtexte odpovedalo v každej otázke. Veľmi sympaticky vyznela odpoveď na návrat k časom pred Trianonom. Takmer všetci to považovali za vylúčené, dokonca zbytočné. Len jedna žiačka by si, želala jeho revíziu. Bola to zrejme len provokácia, lebo keď sa do nej pustila celá trieda víťazoslávne konštatovala, že sa jej slovenskí spolužiaci konečne zjednotili. Pekná pointa, ako bola tak myslená...

Myslím si, že do väčších podrobnosti nemusím zachádzať, lebo tento dokument je vlastne presným a trefným záznamom diskusie na vznik slovensko – maďarských rozporov, ktoré keby neživili politici možno by ich po čase prikryl prach dejín. Veď už sa to neraz v dejinách stalo. Sila tohto dokumentu je však najmä vo výpovediach, presne zostavených a gradovaných. I keď je všetko postavené na texte, tvorca vie narábať s hovoreným slovom tak, aby nenudilo, a to presným strihom a istým odľahčením, napríklad hudbou alebo nejakým iným motívom. Dokument Hodina dejepisu by som zaradila k filmom, ktoré sú viac ako potrebné, ale hlavne vyvolajú diskusiu, čím búrlivejšiu tým lepšie. Hovorí sa, že znovu začať treba na upratanom stole a Hodina dejepisu k takému upratovaniu priam vyzýva.
 
Hodina dejepisu, Slovensko, 2011
Réžia a scenár: Dušan Trančík
Dĺžka: 59 minút
Kamera: Denisa Buranová, Martin Žiaran
Strih: Zuzana Cséplö
Zvuk: Robert Barčák, Ľubomír Kopecký
Premiéra: Febiofest 2013,  27.marca 2013 RTVS 2
Foto: archív