Submarino je latinskoamerický výraz pre metódu vypočúvania väzňov, ktorá sa údajne používala najmä na Guantáname a spočíva v simulovanom topení obete. Pokusom o záchranu  je snaha udržať za každú cenu hlavu nad vodou. Presne o to sa snažia aj hlavné postavy dánskeho filmu Submarino z roku 2010, ktorý nakrútil známy režisér Thomas Vinterberg (1969).

Do kinematografie vstúpil ako šestnásťročný, keď nakrútil svoj prvý film. O tri roky neskôr sa stal najmladším poslucháčom filmovej školy. Spolu so známejším kolegom Larsom von Trierom spísal zásady Dogmy 95, v ktorej intenciách nakrútil svoj najslávnejší film – Rodinnú oslavu (1998). Za jej réžiu získal cenu v Cannes. Nasledovali dve po anglicky hovorené snímky Za všetko môže láska (2003) a Môj miláčik ráže 6,65 (2005), odmenený Cenou za réžiu na MFF v Moskve. Po komédii Keď sa muž vracia domov z roku 2007 prišlo Submarino, ktoré predstavuje Vinterbergov návrat k tematike nefukčných rodinných vzťahov, skvele stvárnenej v Rodinnej oslave. Mimochodom, poznáme ju aj z javiska bratislavského divadla Aréna, kde ústrednú postavu  autoritatívneho otca rodiny stvárnil Juraj Kukura a ním zneužívaného syna Richard Stanke. Vinterberg má k divadlu pozitívny vzťah – vlani v marci režíroval vo viedenskom Burgtheatri svoju vlastnú hru Pohreb, ale zaujíma sa aj o hudbu, čoho dôkazom sú napr. videoklipy hudobnej skupiny Metalica.

Submarino je psychologickou drámou dvoch bratov, ktorí vyrastajú v neradostných pomeroch. Otec sa nespomína, matka je ťažká alkoholička, ktorá sa pri nedostatku svojej drogy mení na agresívnu fúriu. Bratia sa veľmi zavčasu stretávajú s tienistými stránkami života, pričom sa musia vedieť postarať nielen o seba, ale aj o malého bračeka, ešte nepokrstené dojča. (Hľadanie vhodného mena v telefónnom zozname a domácky krst patria medzi zábavnejšie časti tejto pochmúrnej drámy.) Chvíľková nepozornosť a dôjde k nešťastiu. Trauma z detstva poznamená chlapcov, ich vzájomný vzťah i nenávisť k matke na celý život.

Po tejto expozícii z detstva sa film rozpadne na dve relatívne samostatné časti. Prvá rozpráva životný príbeh už dospelého Nicka, druhá sa venuje jeho mladšiemu bratovi, ktorý vo filme nemá krstné meno. Pretnú sa len v dvoch osudových momentoch – na matkinom pohrebe a vo väzení, no aj tieto krátke stretnutia stačia ako dôkaz, že bratské puto je stále silné, že sú to jediní dvaja ľudia, ktorí si  napriek  všetkému dokážu porozumieť a možno aj pomôcť.  Pravda,  ak už nie je neskoro.

Starší Nick (výrazný Jacob Cedergren) sa vrátil z väzenia možno ešte agresívnejší, ako bol pred ním. Väčšinu času trávi v nevľúdnej ubytovni, kde má len posteľ, činky a kopu prázdnych pivových fliaš. Občas zaháňa nudu návštevou posilňovne, občas citu zbaveným sexom s radodajnou susedkou Sofiou (sympatická Patricia Schumann). Sem-tam si zaspomína  na niekdajší vzťah s pôvabnou Anou a drží ochrannú ruku nad jej psychicky postihnutým bratom Ivanom, silákom s detským pohľadom (Morten Rose), čo ho privedie do ďalšieho nešťastia. Osud Nicka nijako nešetrí, úder za úderom sa valí na mladého muža, až sa zdá, že scenárista prekračuje prijateľnú mieru, zvyšujúc nielen Nickovu, ale aj divákovu depresiu.

Mladší brat ( Peter Plauborg) je na tom o trošku lepšie. Namiesto bratovho alkoholu a návalov zlosti sa ho zmocnili drogy, ale on je stále presvedčený, že ich zvládne a dokáže sa dobre postarať o syna – škôlkara Martina (skvelý Gustav Fischer Kjaerulff), ktorého matka, taktiež narkomanka, zahynula pri autonehode. Keď sa ku konzumácii drog pridruží aj ich pokútny predaj, je zrejmé, že mladší brat sa dobrovoľne rúti do katastrofy. (Organizácii dílerstva venuje film až priveľkú pozornosť, privádzajúc na scénu nové postavy, prostredie i situácie, čo narúša jeho dramatickú výstavbu.) Osud uderí vo chvíli, keď sa zdá, že pred mladším bratom sa objavila nádej na zmysluplný vzťah i normálnejšiu existenciu, a o to je jeho zásah tvrdší. S tým sa už hrdina nedokáže vyrovnať.

Oba príbehy sa odohrávajú v pochmúrnej atmosfére kodanského priemyselného predmestia, čo ešte zdôrazňuje autentická ručná kamera Charlotte Bruus Christensenovej, ladiaca obrazy do studených farieb, najmä sivej a modrej. Sústredené psychologické herectvo oboch hlavných predstaviteľov divák vníma najmä cez detaily ich tvárí, vyjadrujúcich – pri minime dialógov – vnútorné prežívanie situácií, spomienok i nových zážitkov. Tých pozitívnych je zanedbateľne málo. V prípade mladšieho brata zaujme pekný, kamarátsky vzťah so synom, ktorý je na svoj vek až príliš vyspelý a ľahko odhalí otcovo tajomstvo. Hromadenie negatívnych momentov akoby nedávalo ani postavám, ani ich pozorovateľovi možnosť nadýchnuť sa (film má skutočne vhodný titul), no napriek  emotívnej téme pôsobí  chladne, „seversky“ drsne až kruto. O to ťažšie prijateľný je priam gýčovitý záver,  naznačujúci nádejné pokračovanie príbehu, ktorému po dovtedajšom poznaní nemožno uveriť bez pochybností. Zdá sa, že napriek profesionálnej úrovni  a dokonalej súhre všetkých komponentov Submarina Vinterberg úspech svojej Rodinnej oslavy ani tentoraz neprekoná.

Submarino, Dánsko 2010
Námet: Jonas T. Bengtsson – rovnomenná kniha z r. 2007
Scenár: Tobias Lindholm, Thomas Vinterberg
Réžia: Thomas Vinterberg
Kamera: Charlotte Bruus Christensen
Strih: Valdis Oskarsdóttir, Andri Steinn Gudmundsson
Hudba: Thomas Blachmann
Hrajú: Jacob Cedergren, Peter Plauborg, Patricia Schumann, Morten Rose, Gustav Fischer Kjaerulff, Sebastian Bull Sarning, Mads Broe a ďalší

Foto: ASFK