„Baaria je starodávny zvuk, magická formulka, kľúč,“ povedal scenárista a režisér Giusepe Tornatore o svojom najnovšom filme, keď otváral lanský benátsky festival. „Iba ona dokáže rozbiť škrupinu, do ktorej je zakliaty najosobnejší z mojich filmov. No Baaria je aj meno sicílskeho mestečka, na hlavnej ulici ktorého sa odvíja život. Na zopár stovkách metrov. Celý. A keď sa po nej dokážete pohybovať nielen v priestore ale i v čase, spoznáte veci, ktoré by ste sa nedozvedeli nikde inde na svete.“

Azda najznámejší žijúci taliansky režisér Giuseppe Tornatore, zvaný aj Peppuccio – ako hlavná postava – sa narodil a vyrastal v sicílskom mestečku Bagheria, v miestnom dialekte známom ako Baaria. Rodnému prostrediu zostal verný nielen v oscarovom filme Kino Raj, ale i v nasledujúcich dielach Všetkým sa vodí dobre, Starman - Výrobca hviezd a Malena. Všetky Tornatoreho snímky sa vyznačujú nielen realizmom so štipkou poézie i sentimentu, efektnou a funkčnou, precíznou, takmer maliarskou prácou kamery, dôrazom na scénickú hudbu, ale predovšetkým autentickými, presvedčivo stvárnenými hrdinami, ktorých si publikum zamiluje, s ktorými sa rado stotožní. A silnými príbehmi, doznievajúcimi v dušiach divákov ešte dlho po skončení filmu.

Aj Baaria má mnohé z vonkajších, formálnych znakov typickej snímky Giuseppe Tornatoreho: dejisko, výraznú silnú obrazovú zložku (kamera Enrica Lucidiho), hudbu preň neskomponoval nik menší ako Ennio Morricone, ústrednú dvojicu bravúrne zvládli Margareth Madé a Francesco Scianna, vo vedľajších úlohách hrajú hviezdy Angela Molina, Enrico Lo Verso, Michele Placido aj Monica Bellucci, nechýbajú témy mafie, 2. svetovej vojny, premeny miestneho kina (vtipne striedajúceho názvy) ani posadnutosť filmom. A, prirodzene, láska silnejšia ako smrť, legendy, sny a ľud – občas hrozivý, sem-tam komický, predovšetkým však zobrazený zhovievavo a s láskou. Áno, to všetko tu je. Tak prečo v nás Baaria nerozochvieva tie pocity ako vyššie menované Tornatoreho diela? Prečo nás nerozosmieva ani nedojíma? Prečo netriumfuje na festivaloch? Prečo jej udelili len jedinú taliansku národnú filmovú cenu David di Donatello – aj to iba za hudbu?

Láska k rodisku je ušľachtilá a pochopiteľná, no tentoraz akoby autorovi zahmlila zrak. Majstrovskí rozprávači dokážu z banality vytiahnuť všeobecnú, všeplatnú, vyššiu pravdu. Z popola diamant. Lenže v prípade Tornatoreho Baarie akoby to bolo naopak. To, čo autor považuje za osobité a jedinečné, vyznieva z filmu i napriek vycizelovanému obrazu ako všedné a banálne, až nudné. Mafiáni, kňazi, fašisti, osloboditelia, pravica, ľavica, postupný odklon od chápania pôdy ako základnej existenčnej istoty k pseudohodnotám, nachádzaným hoci v politikárčení a zmúdrenie – alebo ak chcete, tak slabnutie – vekom.

To všetko je fajn, lenže videli sme to už stovky ráz. A podané lepšie, silnejšie, nápaditejšie, zábavnejšie, sugestívnejšie, presvedčivejšie, úprimnejšie. Predovšetkým: v podobe pozadia, druhého či tretieho plánu, na ktorom sa odohráva Príbeh. Áno, ten s veľkým P. Lenže tu príbehu niet. Pravda, ak príbehom nie je história Sicílie a Talianska vôbec. Zostal obraz troch generácií sicílskej rodiny, zachytávajúci pol minulého storočia, namaľovaný na plátne dlhom 150 minút, otrocky až únavne realisticky, doslovne, za častého používania otrepaných klišé. Čo je horšie, tento obraz sa rozpadol ako zle poskladaná mozaika do drobných ligotavých čriepkov epizód, odbočení, letmých spomienok, obrazov, ktoré utkveli v pamäti. A niet sily, ktorá by ich zladila do jednotného celku, dala im vnútorný poriadok, opodstatnenie, zmysel. Bežiace dieťa, ktoré film rámcuje, pôsobí len ako barlička pre hluchého: dokonale nanič.

Giuseppe Tornatore akoby pre lásku k rodnému mestu zabudol, že každý odniekiaľ pochádza a každé miesto na svete je jedinečné, plné vlastných príbehov, osudov, kúzel. Nedokázal svoje emócie preniesť na divákov, neprináša silný príbeh a nevykresľuje hrdinov tak, aby sme s nimi súcítili. A tak sa jeho veľká epická freska ponáša na tú z filmového bagherijského kostola, ktorej ani zobrazenie skutočných, autentických ľudí neprinieslo úspech a trvácnosť. Tornatore, hoci vo veku 54 rokov je na bilancovanie azda predsa len priskoro, akoby chcel nakrútiť svoj Amarcord, ale možno precenil svoje sily, vybral si príliš veľké sústo, chce toho povedať odrazu tak veľa, nerozlišuje podstatné od vedľajšieho.

Napokon z toho vyšla iba taká 8 ½ – zhmotnenie nočnej mory každého rozprávača: dôkaz bezradnosti, tápania a krízy. Ani zaujímavý obraz a pôsobivá hudba nedokážu zakryť, že vlastne niet čo rozprávať. A to je škoda, lebo diela autorov, ako je Tornatore, sa do bežnej slovenskej distribúcie nedostávajú zasa až tak často.

Baaria (Taliansko-Francúzsko 2009)

Baarìa

150 minút

Scenár a réžia: Giuseppe Tornatore. Kamera: Enrico Lucidi. Strih: Massimo Quaglia. Hudba: Ennio Morricone. Účinkujú: Francesco Scianna, Margareth Madè, Monica Bellucci, Raoul Bova, Angela Molina, Enrico Lo Verso a ďalší.

Foto: Continental film