Roku 2006 režisér Richard Linklater sfilmoval klasickú antiutopickú románovú predlohu majstra Philipa K. Dicka
Temný obraz tak, že podliehanie hlavného hrdinu drogám stvárnil digitálnou úpravou obrazu – postupným prechádzaním z klasického hraného filmu k digitálnej manipulácii a napokon až animácii. Izraelský scenárista a režisér Ari Folman pracuje s opačným princípom. V autobiografickej dokumentárnej dráme zobrazuje seba, svojich spolubojovníkov a účastníkov vojny v Libanone roku 1982 formou animovaného filmu. On, oni, izraelská spoločnosť, celý svet akoby podľahol droge samoľúbosti, arogancie, apatie. Akoby svet stratil pamäť. Hrdina filmu – filmár Ari Folman – sa rozhodne znova ju nájsť, nech sú spomienky hocako kruté. Alebo práve preto.

Dnes si sotva niekto okrem odborníkov a pozostalých spomenie na to, ako v Libanone kresťanské falangy, verné zavraždenému prezidentovi Bašírovi Džamáilovi za asistencie izraelskej armády spáchali v septembri 1982 masakru v tamojších palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla. Prekryli ich odvtedy desiatky nových zločinov, masakier, zverstiev, násilností a neprávostí. Médiá nám ich prinášajú takmer každodenne až do domu, takže sme si už dávno prestali uvedomovať, že vraždenie, to nie sú Drišľakoviny. Stratili sme mieru, schopnosť rozoznávať, hodnotiť – a najmä: nedokážeme cítiť. Hrôz a neprávostí, na ktoré by sme mali reagovať pocitmi, sa na nás každodenne valí toľko, že jedinou možnosťou ako prežiť, je nechať si narásť hrošiu kožu. Len jedno sa nezmenilo: trojuholník moslimovia-židia-kresťania je plný násilia, napätia a hrozieb pre celý svet.

Filmový Folman na popud priateľa, trápeného nočnými morami, precitne z apatie, uvedomí si, že zabudol – a začne oživovať vlastnú dávnu vojnovú minulosť. Navštevuje spolubojovníkov, psychiatrov, odborníkov na posttraumatické stresové poruchy, televíznych reportérov. Pátra po tom, na čo zabudol, ale chce vedieť i to, prečo zabudol. Aj pri klasických dokumentárnych „hovoriacich hlavách‟ film zachováva takmer komiksovú obrazovú štylizáciu, založenú na vyváženom, harmonickom abstrahovaní a koncentrovaní. Nezjednodušuje však a dodržiava aj dokumentárnu autenticitu. Vzhľadom na tému spomienok, ilúzii a snov ju zákonite kombinuje s poetickým a surrealistickými prvkami. Atraktívny, provokatívny obraz dopĺňa hudba Maxa Richtera, oceneného za ňu Európskou filmovou cenou. Z animovaného dokumentu sa stáva pocitová koláž, filmová esej, nielen na tému pamäte.
Valčík s Bašírom nie je ani tak dokument o udalostiach a faktoch, ako skôr o emóciách, ľudskej duši a svedomí sveta.

Folman nie je politický. Neodsudzuje, nestavia sa na žiadnu stranu, ani neútočí na city lacnými zbraňami. O tom, aký je Izrael dnes, rozpráva cez udalosti, ktoré dnešní štyridsiatnici zažili na prahu dospelosti – a spomienky na ne vytlačili z vedomej pamäti, lebo žiť s nimi je príliš ťažké. Spolieha sa na diváka, jeho kultivovanosť, vzdelanosť, imagináciu, aktívny prístup, citlivosť.
Peržanka Marjane Satrapi vo svojom animovanom filme
Persepolis (2007) zvolila pre stvárnenie spomienok z rodného Iránu štylizáciu na spôsob detských kresieb. Ari Folman si vybral pre svoj road-movie z bludiska duše pôsobivú, drsnú kombináciu flashovej, klasickej a 3D animácie – a citovo najvypätejšie scény tvoria autentické televízne spravodajské zábery. Vzniklo tak inteligentné, pôsobivé, osobité, originálne dielo, ktoré nemá vo svetovej kinematografii obdobu. Svedčia o tom i Zlatý glóbus, nominácia na Oscara v kategórii najlepších zahraničných snímok a desiatky ďalších prestížnych ocenení.
Vals im Bashir Izrael – Francúzsko – Nemecko – USA – Japonsko – Fínsko – Švajčiarsko – Belgicko – Austrália 2008, 91 minút Scenár a réžia: Ari Folman. Animácia: Bridgit Folman Films Gang. Strih: Nili Feller. Hudba: Max Richter. Hrajú: Ari Folman, Ori Sivan, Rony Dajag, Šmuel Frankel, Zahava Solomon, Ron Ben-Jišaj a ďalší Foto: ASFK