Najdôležitejším vzťahom v mojom živote je vzťah k práci. Veta akoby vystrihnutá z budovateľského filmu, ibaže takto sformulovala svoje životné krédo slávna americká fotografka. Jej fascinujúci portrét Annie Leibovitz Život objektívom, USA 2006, bol jedným z troch dokumentárnych filmov o ženách, ktoré ma mimoriadne zaujali na tohtoročnom Febiofeste.

Jej snímky poznáme aj u nás, hoci si možno neuvedomujeme meno autorky, prinajmenšom slávnu fotografiu nahého Johna Lennona, túliaceho sa v posteli k oblečenej Yoko Ono, ktorá vznikla pár hodín pred jeho tragickou smrťou, či v tých časoch škandalózny akt herečky Demi Moorovej vo vysokom štádiu tehotenstva. Annie Leibovitz však nefotí len filmové a hudobné hviezdy, ale aj vojnu v Rwande či Sarajeve, reportáže, príbehy jednoduchých ľudí, svojich rodinných príslušníkov, reklamu i módu. V istom životnom období bola dvornou fotografkou skupiny Rolling Stones i hlavnou hviezdou rovnomenného časopisu, pracovala pre Vanity Fair i Vogue, až sa z fotografky celebrít sama stala celebritou. Na rozdiel od nich si však nepustí nikoho do súkromia, a tak aj celý dokumentárny film, ktorý nakrútila jej mladšia sestra Barbara, sa nesie prevažne v pracovnej rovine, pričom tejto stránky jej života sa dotýkajú aj výpovede fotografovaných osobností od Arnolda Schwarzeneggera po Hilary Clintonovú, spolupracovníkov a príbuzných. Vidieť Leibovitzovú pri práci je fascinujúci zážitok, ale práve preto by chcel divák vedieť niečo viac aj o nej samej, tým skôr, že by bolo o čom hovoriť. Búrlivá mladosť so všetkým, čo k tomu patrí, drogy a odvykanie od nich, najdôležitejší partnerský vzťah so spisovateľkou Susan Sontagovou a jej predčasná smrť, absencia manžela a prítomnosť troch detí, ktorým je vraj ideálnou matkou, hoci sa ňou stala až v päťdesiatke, to všetko sú míľniky na Annienej životnej púti, pri ktorých by bolo hodno pristaviť sa. No v dynamickom slede klipovitých záberov, archívnych dokumentov a množstva fotografií niet času na zastávku či tichú reflexiu. Slávna fotografka je človek v pohybe a priam bežať núti aj diváka, čo je možno zámer filmu, no aj istý jeho nedostatok. Jeden z kritikov veľmi trefne prirovnal tento film ku katalógu z fotografickej výstavy: lesklé snímky vás ohúria, ale ich autorke sa pod kožu nedostanete. Ani keď ste jej sestra.
Tridsaťročná Iveta Korčáková z najlepšieho českého dokumentárneho filmu za rok 2008 Ivetka a hora scenáristu a režiséra Víta Janečka sa odhodlala načrieť do svojho súkromia naozaj hlboko. Bola jednou z troch detí, ktorým sa údajne v auguste 1990 zjavila na hore Zvir neďaleko dediny Litmanová v Ľubovnianskej vrchovine Panna Mária a robila tak opakovane ďalších päť rokov. Jej posolstvá potom Ivetka s kamarátkou Katkou sprostredkúvali veriacim počas pútí, ku ktorým musela zaujať stanovisko aj gréckokatolícka cirkev. Príbeh Ivetky, ktorá jediná zo spomínaných detí bola ochotná vypovedať pred kamerou, tvorí obsah tohto nevšedného filmu.
Je to silný príbeh. Vďaka spirituálnemu zážitku sa z dievčatka nedobrovoľne stáva náboženská ikona, čeliaca tvrdému nátlaku okolia, adeptka na mníšku, zmätená bytosť, ktorá vidí jediné východisko v pokuse o samovraždu, až napokon cez pochybnosti, modlitby, úvahy a zamyslenia nájde odstup od udalostí bez toho, aby sa zriekla svojej neobyčajnej skúsenosti. V závere filmu je Ivetka moderná mladá žena, ktorá sa teší, že si zarobila na vlastné auto, našla partnera a usporiadala život – momentálne v Anglicku. Práve táto vnútorne silná, vyrovnaná Ivetka je hlavnou rozprávačkou príbehu. Disponuje dobrými vyjadrovacími schopnosťami, napriek rusínskemu prostrediu veľmi slušnou slovenčinou a najmä schopnosťou uvažovať o zažitom bez pátosu a pretvárky, v čom spočíva najväčší prínos filmu. Jej terajšiu výpoveď dopĺňajú úryvky z dvojhodinovej Ivetkinej „spovede“ z roku 1997, ktorú nakrútil Janečkov spolužiak z FAMU Stano Kunda. V nich vidíme dievčatko s veľkými očami a pubertálnym akné, ktoré rozpráva o „svetlej časti svojej skúsenosti“, ako to sformuloval Vít Janeček. Ten sa aj na krátkej besede po premietaní v Bratislave zdržal – podobne ako vo filme – akýchkoľvek súdov, nechávajúc na divákovi, aby si sám urobil názor.
Podobný prístup – predložiť divákovi fakty bez komentára – používa vo svojej tvorbe aj režisérka Zuzana Piussi, ktorá prispela do programu Febiofestu okrem iného kontroverzným paradokumentom Babička, ČR 2009. Námetom poslúžila slovenská poetka a prekladateľka Tamara Archlebová, ktorá si v zrelom veku podala internetový zoznamovací inzerát s enormným ohlasom. Z viac ako šiestich stovák potenciálnych záujemcov si vybrala niekoľko typovo, intelektuálne i profesne odlišných partnerov mladej generácie, s ktorými sa postupne stretávala, hľadajúc – podľa vlastných slov – skôr nežný dotyk ako sexuálny akt. Hoci do každého takéhoto vzťahu vstupuje protagonistka bez predsudkov a pretvárky, s otvorenou mysľou i náručím, zrejme to nefunguje a divák je skôr svedkom jej debaklov ako proklamovaných víťazstiev. Vzniká otázka, akými kritériami sa Tamara pri výbere riadila, keď pred divákom defiluje plejáda zúfalcov, ktorí nezaujmú ani vzhľadom, ani intelektom a väčšinou im chýbajú nielen erotické skúsenosti, ale aj záujem o túto starnúcu ženu. Výsledkom je pokorenie a dezilúzia, hoci záverečná pieseň skupiny Živé kvety hovorí niečo iné...
Tamara Archlebová je nesporne silná osobnosť, miestami sa zdá, že pri istej pasivite Zuzany Piussi práve ona režíruje túto provokatívnu tragikomédiu, v ktorej sa slovné vyjadrenia neraz dostávajú do konfliktu s akciou. Režisérka si sama robila aj kameramanku, čoho výsledkom sú mnohé neostré či zbytočne tmavé zábery. Kontaktný zvuk je sem-tam na hranici zrozumiteľnosti do takej miery, že aj divák, ktorý nemá problémy so sluchom, by privítal titulky. A pritom sú to zbytočné chybičky krásy na tomto zábavnom a zamysleniahodnom filme, keďže Babička nie je pravým dokumentom, ale hranou rekonštrukciou jedného márneho pokusu o vrátenie toho, čo navždy odišlo.