Výborná Isabelle Huppert – dôstojná bodka na záver
V sobotu (21.5.) premietli posledný film hlavnej súťaže Hollanďana Paula Verhovena Ona (Elle) v hlavnej úlohe s Isabelle Huppert. Unavení festivaloví harcovníci sa takmer s nechuťou dovliekli do kina, ale o to boli spokojnejší, Vtipný, záhadný, veselý, smutný a vzrušujúci príbeh, rozveselil každého. Kino nebučalo (tu sa nepíska, ale bučí), ale mohutne tlieskalo. Tlieskalo predovšetkým hereckému výkonu Isabelle, ktorá podľa mojej mienky vo Francúzsku nemá konkurenciu a už dávno prekročila hranice krajiny.
„Nebol to môj nápad, ale producenta Said Ben Saida, ktorý ma kontaktoval z Ameriky a poslal mi román Philippa Dijana, lebo sa mu zdal veľmi zaujímavý. Námet sa mi zapáčil, ale rozhodol som sa ho urobiť po svojom“, povedal Verhoven. A urobil ho skutočne brilantne. Hneď v úvode hlavnú hrdinku niekto v maske prepadne, znásilní a zmizne. Nechce to nikomu ohlásiť, ako keby tušila, že to ešte neskončilo. Z násilníka sa na koniec vykľuje sused, ktorý ju priťahuje, len netuší nič o jeho temných sklonoch. Hrajú spolu dlho túto hru dovtedy kým sa krčah, s ktorým sa chodí po vodu, nerozbije. Milostné a rodinné vzťahy sú spletité, komplikované a humorné. No je to obraz zo života a odohrá sa v krátkom časovom úseku všetko, čo ľudia za svoj život stihnú vyrobiť. Keď nič iné Isabelle Huppert by si zaslúžila cenu za herecký výkon.
Humanitárna katastrofa
Nebol to môj nápad nazvať snímku Seana Penna Posledná tvár (The Last Face) humanitárnou katastrofou, ale nič trefnejšie by som nevymyslela. Možno ešte aj to je celkom lichotivé prirovnanie k tomuto „veľdielu“ o lekároch bez hraníc, ktorí nasadzujú svoje životy v horúcej Afrike. Rozprávanie je naivne, okorenené milostnou zápletkou, hneď sa vie, že to dopadne tragicky. Mentoruje sa o sto šesť. Keď hlavná hrdinka (Charlize Theron) na pôde OSN prednesie životnú múdrosť, že sme všetci ľudia, tak sála zabučala. Ľutovala som Javiera Bardema, že sa dal zatiahnuť do tejto hry, no ich chuderu Charlize. Viac sa nežiada dodať.
Známy iránsky tvorca Asghar Farhadi neprekročil ani raz svoj tieň po úspechu svojho najúspešnejšieho filmu Rozchod Nadera a Simin. I keď musím pripustiť, že Kleint (Rorushande, Le client) patrí k tomu lepšiemu, čo v poslednom čase nakrútil. V expozícii sme svedkami poplachu, nájomníci musia opustiť dom, lebo steny praskajú. Šlampetná robota vyhnala ľudí na ulicu. Mladým manželom, vášnivým ochotníckym hercom, nájdu nový byt, z ktorého sa bývalá majiteľka odsťahovala, ale nechala si tam ešte veľa svojich vecí. Ženu takisto niekto prepadne, spôsobí jej vážny šok a manžel chce za každú cenu vypátrať vinníka. Pomsta ho ženie do krajností, netuší, že to bola len hlúpa náhoda, a spôsobí ešte väčšie zlo, čo vážne naruší aj ich vzájomné spolužitie. Slušné kino, ale nič mimoriadne.
Len koniec sveta talentovaného Dolana
Nakrútiť divadelnú hru ako plnokrvný filmový zážitok vie len talentovaný tvorca a Kanaďan Xavier Dolan ním je. Inšpirovala ho divadelná hra Jeana-Luca Lagarca. Odrádzali ho od toho, strašili, že neuspeje, ale tvrdohlavo išiel za svojim. Príbeh snímky Len koniec sveta (Juste la fin du monde) je jednoduchý a zároveň komplikovaný. Najmladší člen rodiny, spisovateľ, sa po dvanástich rokoch vracia domov, aby im oznámil svoju skorú smrť. Matka mu síce nerozumie, ale ho miluje, sestra priam zbožňuje a starší brat nenávidí. Je na rozdiel od tohto intelektuála človek drsný, priam brutálny, a tak sa správa aj k svojej žene, ktorú chorý brat dovtedy nepoznal. Je to film o komplikovaných rodinných vzťahoch a ešte komplikovanejšej sexuálnej príťažlivosti. „Hrdinovia na seba kričia, hádajú, milujú sa a nenávidia, ale sú veľmi ľudský“, povedal Dolan. Zrejme kvôli čistote francúzštiny obsadil film francúzskymi hercami - Nathalie Baye, Marion Cotillard, Léa Seydoux, Vincet Cassel a Gaspar Ulliel a vyhlásil, že ich má rád. Dolan príbeh postavený na dialógoch ozvláštnil, čaroval s kamerou, hudbou, osvetlením, strihmi, farebnosťou. A tak sa stal z divadelnej hry filmový zážitok. Mladý Kanaďan je nevšedný talent, ma je 27 rokov a už o ňom vie celý svet. Mám však obavu, že filmu sa nedostane takého uznania aký by si zaslúžil.
Mungiu maturoval a Dardennovci pátrali
Hlavná hrdinka filmu lekárka ,Jenny, v snímke belgických filmárov Jean-Pierra a Luca Dardenovcov Neznáme dievča (La fille inconnue ), zúfalo hľadá meno mladej ženy, ktorá sa našla mŕtva a ona jej neotvorila po záverečnej ordináciu. Jej povinnosťou síce bolo otvoriť jej, i keď už mala po službe, ale jej posadnutosť pátraním po vinníkovi je nepochopiteľná. Neuspokojí sa kým všetko nezistí. Chce pomáhať ľudom a dobre, že nesupluje políciu. Vážim si tvorbu tejto režisérskej dvojice, ale toto im celkom nevyšlo.
Maturita (Baccalauréat), druhý súťažný film z Rumunska od popredného režiséra Cristiana Mungiua mal tiež svoje malé úskalia. Mungiu povedal: „Príbeh lekára sa začína vo chvíli, keď už ľudia majú väčšinu života za sebou. Dôležité rozhodnutiu sú už dávno vyriešené, ale tento človek chce zrazu robiť veľké rozhodnutia a zmeny práve teraz.“ No robí len hlúposti, zníži sa k podplácaniu, narobí v živote jedinej a zbožňovanej dcéry len zmätok, rozpadne sa mu manželstvo a ani vzťah s mladšou ženou nie je najideálnejší. Jeho život je zrazu v troskách. Dievča vie čo chce, len otcova maturita zo života nedopadla dobre.
Refnov zvrhlý svet modeliek a Almodóvarova obeť
To, že práca v modelingu nie je med lízať, vieme všerci. Konkurencia ide ruka v ruke so závisťou i nenávisťou. Dánsky režisér Niocolas Winding Refn vo filme The Neon Demon, ju však vidí úplne katastrofálne. Konkurentky sa vyvraždia, mladú Jesse (Elle Fanning), na prvý pohľad stelesnenú nevinnosť, hlboko nenávidia až na maskérku mŕtvol. Keď ju však odmietne podpíše si ortieľ smrti. S týmto koncentrátom nekrofilných nechutností, netreba márniť čas. Po výtvarnej stránke bolo však zopár pekných momentov a obrazových kompozícií, ale to z neho ešte dobrý film neurobilo. Dúfam, že sa nenájde nikto, kto sa pokúsil tento „klenot“ obhajovať.
„Hrdinky mojich filmov sú vždy silné ženy, ktoré sa dokážu popasovať so životom. Julieta je však obeť. Obeť nešťastných okolností“, povedal Pedro Almodóvar o hrdinke snímky Julieta. Ona je skutočne plná pochybností, vyčíta si samovraždu neznámeho muža, manželovu smrť, odcudzenie a útek dcéry, o ktorej roky nič nevie. Po dlhom čase, až keď sama zažije tragédiu v rodine, pochopí svoju matku a chce sa s ňou stretnúť. Almodóvar nechal úvahy o tom, ako to dopadne na diváka. Bolo mi tohto talentovaného Španiela ľúto, keď ho neobišla otázka, ako sa stavia k faktu, že je na zozname Panama Papers. Našťastie, moderátor zasiahol a vyzval novinárov, aby sa bavili o filme a nie o kauzách.
Korupcia z Filipín, nehnuteľniosti z Potrugalska
Portugalčan Kleber Mendonça Filho sa zúčastnil súťaže filmom Aquarius. Bývalá hudobná kritička Clara (Sonia Braga) býva v dome postavenom v roku 1940. Má pokoj kým sa po rokoch nevynorí vplyvný kupec, ktorý apartmány skupuje. Žena sa rozhodne o ten svoj bojovať a dostane sa do „vojny“ s predavačmi nehnuteľností. Zaujímavá téma, navyše pozoruhodný herecký výkon. Snímka je francúzskou tlačou vysoko hodnotená, má len jednu chybu krásy - je príliš dlhá. Žiaľ, takých filmov je až priveľa. Neviem prečo si tvorcovia neuvedomia, že nie každú tému treba naťahovať do aleluja. Snímka musí byť dokonalá, aby zniesla minutáž do troch hodín.
Film Personal Shopper, v preklade znamená Osobná garderobiérka, vznikla v dielni francúzskeho režiséra Oliviera Assayasa. Asistentka ledabolo prenáša drahé róby a šperky od Cartiera a kontaktuje sa s duchmi. Netuším čo sa stalo s týmto dobrým režisérom, na chvíľu asi stratil súdnosť, inak by takú hlúposť nemohol nakrútiť.
Filipínčan Brillante Mendoza v príbehu nazvanom Ma´Rosa sa venuje štvordetnej matke Rose, ktorá má obchod v chudobnej štvrti v Manille. Rosa má problémy s kšeftom a začne ilegálne predávať narkotiká. Skorumpovaní policajti ju zavrú a dejú sa neuveriteľne veci, no deti zoženú peniaze na kauciu a matku z väzenia dostanú. Film je zaujímavý najmä drsným prostredím a realistickým pohľadom na pomery v krajine. Keby sa Mendozovi bolo podarilo trochu tlmiť hektické tempo a lietajúcu kameru, bol by to mimoriadny film.
V nedeľu vyhlásia víťazov a 69. festival v Cannes bude minulosťou. Celkove bola hlavná súťaž vyrovnaná, bolo veľa pozoruhodných filmov, ale veľký film, ktorý znamená medzník v kinematografii tohto roku nebol. Aj tak sa však málokedy podarí dať dohromady žánrovo tak rôznorodú a dobrú kolekciu. Teraz sa háda, kto môže získať Zlatú palmu a iné ceny. Podľa mojej mienky sa rozhodne medzi filmami Toni Erdman Maren Adeovej, Patersonom Jima Jarmuscha, Ja, Daniel Blake Kena Loacha a Ma Loute Bruna Dumonta. Možno sa mýlim...